Blažej Baláž (1958), profesor na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Aj návštevník, ktorý nevníma vo všetkých súvislostiach sociálne ladený textový prúd výstavy, si príde na svoje minimálne pri jednom z kľúčových obrazov, kde takmer hmatateľne „peniaze robia umenie“. Je tvorený 2300 opilníkovanými mincami, medzi ktorými je výrazný, do troch trojpísmenových riadkov rozdelený nápis Godsaveus.
„S obrusovaním mincí som začal pred vyše desiatimi rokmi, robím to ručne a zámerne všetko sám. Považujem to za svoju karmu,“ hovorí autor. „Moment tohto ničenia, deštrukcie mincí nadobúda stále nové dimenzie. Kým v roku 1992 sme sa pripravovali na likvidáciu federálnej a prípravu slovenskej meny, dnes sa chystáme na jej ničenie a vznik európskej.“ Príprava mincí na tento obraz s rozmermi tri krát dva metre mu trvala pol roka.
„Nápis sa odvíja od známeho Boh ochraňuj kráľovnú. Ale prečo nie aj nás? A pred čím? Možno aj práve pred tou mamonou peňazí,“ pokračuje. Komplementárnym dielom je neďaleko umiestnený obraz Cleanmoney. „Klaus vravel, že nepozná žiadne špinavé peniaze, ja ho ironizujem, že poznám čisté len tieto, ktoré som vlastnoručne zničil.“
Mandaly s kovom alebo makom
Kým obrúsené mince používa Baláž pri tvorbe textových diel, kovový prach nekončí v odpade, ale je unikátnou hmotou pre jeho monochrómne mandaly. Tento budhistický symbol jednoty mikrokozmu a makrokozmu prešiel uňho zaujímavým vývojom. „Od svojich počiatočných, nevedomky vznikajúcich akýchsi pramandál, keď som vpisoval kruhové či krížové línie do štvorca, som koncom deväťdesiatych rokov pristúpil k prekrývaniu jednofarebnosti kovovými pilinami. Išlo o ironický podtext a vznik akejsi západnej mandaly, kde sa využívala rozdrvená ikona tohto sveta – peniaze v podobe kovového prachu.“
Pred dvoma rokmi sa posunul zasa ďalej v riešení svojho materiálového obrazu (čo je kunsthistorický termín pre druh maľby či výtvarnej techniky, kde sa využívajú piesok, popol, omietky a ďalšie surové materiály) a popri aplikovaní mincí alebo kovového prachu z nich začal používať aj mak. „Divák možno na prvý pohľad ani nepostrehne, že ide o dva úplne odlišné materiály. Pre mňa znamená mak protiklad, symbol života oproti deštrukcii kovu, ktorý po obrúsení mince považujem za dvojnásobne mŕtvy.“
Kovový prach a mak autor spolu nemieša, jedinou výnimkou na výstave je obraz Mŕtvy umelec, dobrý umelec, kde použil aj opilníkované mince i text. „Toto je moja najväčšia introspekcia, reagujúca na dezilúziu z postavenia umenia, a osobitne výtvarného, v našej spoločnosti.“
Nezaprášený testament
Dvom dominujúcim vizualitám (mandalovej a textovej), pri ktorých kurátor Jiří Valoch zdôraznil, ako sa účinne dopĺňajú, predchádza v prológovej miestnosti monumentálna štvordielna štvorfarebná olejomaľba na polyuretánovej ploche dvadsiatich štyroch štvorcových metrov. „Je to akýsi testament minulého storočia, sú tam pozostatky môjho vzťahu k politike, vypovedanie môjho osobného, ktoré sa snažím sprostredkovať formou nadosobnou, univerzálnou.“
Hoci táto megamaľba výnimočne nie je „zaprášená“ makom ani kovom z mincí, práve ona súčasne otvára už spomínaný autorov problém materiálového obrazu na tejto nevšednej výstave. Kde návštevník zažíva ten vzácny pocit, že každý detail či autorské gesto má svoje opodstatnenie, a to aj napriek (či skôr vďaka) svojráznym technikám a použitým materiálom. „Keď na jednej výstave videli Japonci, že na obrusovanie používam najrôznejšie platné mince, a v katalógu nenašli svoju menu, onedlho mi poslali ťažký balík plný jenov,“ pridáva perličku Blažej Baláž.
Doteraz použil vyše dvesto druhov mincí, od najväčších novozélandských po najmenšie z Holandska. „Po tom, ako ich spilníkujem, majú už len hodnotu svojho priemeru, aký práve potrebujem.“
