FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Hoci MONIKA KOMPANÍKOVÁ (23) vyštudovala grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v súčasnosti tam študuje na Katedre maľby, v týchto dňoch debutuje na literárnej scéne. Kniha krátkych próz s názvom Miesto pre samotu vychádza vo vydavateľstve L.C.A. a oficiálny krst bude mať tento piatok na festivale Hodokvas v Pezinku.
Okrem úspešných sólových výstav má mladá autorka na konte už aj dvojnásobnú finálovú účasť v prestížnej literárnej súťaži Poviedka. Rodáčka z Považskej Bystrice nebudí dojem úspešnej spisovateľky ani správaním, ani imidžom. Na rozhovor prišlo sympatické dievča v tričku s káčerom Donaldom. V roku 2001 si uviedla do životopisu „usilovne spisujem všetko, čo sa dá“ a tvrdí, že to platí dodnes.
Literárna obec vás po prvýkrát zaregistrovala v roku 2001, keď váš text uspel v súťaži Poviedka. Ako to vzniklo?
„Vtedy som bola na študijnom pobyte v Anglicku. Vôbec si nepamätám, ako sa tam moja poviedka ocitla. O úspechu som sa dozvedela až vtedy, keď mi z vydavateľstva napísali, že mám poslať životopis, ktorý bude spolu s poviedkou umiestnený v zborníku finálových prác súťaže.“
Bol to váš prvý publikovaný text?
„Poviedku som dovtedy nenapísala.“
Veríte v zmysel literárnych súťaží?
„Každý potrebuje mať ohlas na to, čo robí. Keď už má raz človek pečiatku, že jeho písanie stojí za niečo, píše ďalej. A tak sa mi postupne nazbieralo niekoľko krátkych próz.“
Väčšina mladých ľudí, ktorí chcú písať, začínajú s básničkami? Vy nie?
„Ale áno. Keď som mala štrnásť rokov a bola zaľúbená. Ale skoro vždy, keď som niečo poslala na nejakú súťaž, ocenili to. Písať prózu je však omnoho ťažšie.“
Prečo?
„Aj v škole musíme veľa písať. Rôzne úvahy, referáty a tak podobne. Všetko, na čom človek pracuje, si potrebuje sám pre seba obhájiť či formulovať. Nedá sa robiť len tak do vetra. Pre mňa je úplne nutné vedieť, čo robím.“
Nie je trochu obmedzujúce pre výtvarníka obhajovať verbálne svoju prácu? Je to naozaj nutné?
„Je to podobné ako v literatúre. Nedá sa len tak začať hocijakou vetou a čakať, čo príde. Človek by mal vedieť, prečo to píše, o čom to bude a čo tým chce vlastne povedať.“
Aj pre koho píše?
„Podľa mňa každý píše predovšetkým pre seba.“
Skôr než začnete písať, máte už príbeh hotový?
„Keď som prišla do Bratislavy, ohromne ma fascinovali staré domy. V Považskej Bystrici sú totiž len komunistické paneláky. Keď sa človek prechádza starým mestom, predstavuje si, ako sa asi žije napríklad v dome, ktorý bol postavený v pätnástom storočí. Keď nájdem nejaký taký priestor, naskočí mi k nemu príbeh. Ten je možné namaľovať, ale aj napísať.“
O tom bude aj vaša prvá kniha?
„Kniha je skôr o napätiach medzi ľuďmi obývajúcimi spoločný priestor. Priestor je pre mňa rovnako určujúci ako postavy.“
Ako vlastne vznikla ponuka na knihu? Bolo to po úspechu vašej debutovej poviedky v súťaži?
„Áno. Pán Bagala mi povedal, že ak napíšem knihu, on mi ju vydá. Než sa nám ju podarilo dokončiť, prešli síce dva roky, ale stále sa mi to zdá ako sen, že som dostala možnosť vydať vlastnú knižku.“
Debutantom sa väčšinou do textov dosť zasahuje. Aká je vaša prvá skúsenosť s vydavateľom?
„Mala som úplne voľnú ruku. Jediné ústupky som musela urobiť len v prípade korektorských zásahov. Dosť ťažko som chápala, že spisovná slovenčina nepozná výraz krabica.“
Máte na konte niekoľko literárnych ocenení a prvú knižku. Čo je pre vás dôležitejšie, literatúra alebo výtvarné umenie?
„Na literatúru si treba nájsť čas. Ja ho väčšinou nemám, pretože okrem maľovania mám aj dosť iných aktivít. Keď už je v hlave nejaký príbeh, treba ho napísať. Je to nevyhnutnosť.“
