FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
„Varenie kávy / myslí si / je ako manželstvo / vôňa pri mletí / horúci dych / a po chvíli / trpko na jazyku / asi prejdem na pivo,“ znie záver básne Citová výchova (vydavateľstvo Drewo a srd), podľa ktorej pomenovala JANA PÁCALOVÁ debutovú zbierku. „Keď som sa rozhodla, že takto sa bude knižka volať, mnohí sa mi čudovali. Podľa mňa ju to však najvýstižnejšie charakterizuje,“ hovorí dvadsaťštyriročná rodáčka z Nitry, ktorá je v súčasnosti doktorandkou na Ústave slovenskej literatúry SAV.
„Tri štvrtiny knihy vznikali z nutkavej potreby napísať báseň, ale keď bola hotová, nestačila som sa čudovať, čo to je za báseň. Akoby ju vytvoril niekto za mňa,“ vraví o svojej tvorbe. „No niektoré veci vo mne žijú dlhšie, akoby pracovali v podvedomí, a potom sa vykryštalizované vyplavia.“ Hoci kniha je predovšetkým o ženách („Vždy pred sviatkami / leští okná / leští okná aby vedela / že idú sviatky“ či „Počuješ? / to plače žena / nad rozliatym manželstvom / posteľ / náhornú plošinu smútku / ráno postelie / akoby nič“), bráni sa tomu, aby bola jej tvorba označovaná za feministický prúd slovenskej poézie.
Fakt, že Pácalovej knižka sa objavila len pár týždňov po debutoch ďalších slovenských poetiek, zvádza k obvyklým úvahám o nástupe nejakej novej vlny. „Je dobré, že sú úplne odlišné, každá má inú poetiku, no ich spoločný vstup na scénu je náhoda, nejde o žiadne generačné vystúpenie,“ oponuje autorka, ktorá je známa zo stránok literárnych časopisov nielen svojimi básňami, ale aj recenziami. „Chvíľu mi to robilo problém, či môžem ako osoba, pôsobiaca v literárnej kritike, pustiť medzi svojich kolegov aj svoju básnickú tvorbu.“
Obavy z „pomsty“ od recenzentov nemá. „Pozitívny je už fakt, že v našom slovenskom kontexte sa niekto ozve, napíše, vstúpi do komunikácie medzi autorom, čitateľom a kritikom. Aj keď sa kritika robí akokoľvek, možno niekedy aj menej dobre, vždy je potrebná kvôli poskytovanej spätnej väzbe.“ Chystanú námietku, že z nej viac hovorí literárna vedkyňa, predbieha: „Perspektívne sa chcem venovať literárnej histórii a kritike, poézia je len príjemným koníčkom.“ A hoci tvrdí, že každá kritika je potrebná, či je kladná alebo záporná, nemyslí si, že by ju nejako výrazne ovplyvnila. „Nepovažujem sa totiž za autora-majstra, ktorý svoje dielo donekonečna otesáva, zlepšuje. Píšem veľmi intuitívne, čo cítim, a málokedy na tom niečo opravujem.“
Poézia znamená pre Janu Pácalovú istú formu výpovede. „Túto zbierku, ktorá obsahuje básne z posledných troch rokov, považujem za ucelenú výpoveď, všetko ďalšie by momentálne bolo iba variáciou na to isté. Ak nemám o čom, nepíšem, a preto ani v tomto okamihu neviem, či a kedy vydám ďalšiu knižku poézie. Oveľa reálnejšie je, že to bude publikácia z oblasti literárnej teórie.“
