V roku 1962 sa futbalisti Československa stali finalistami majstrovstiev sveta. Po zisku striebra sa myslelo, že náš futbal si bude musieť dlho počkať na výraznejší úspech. O dva roky na olympiáde v Tokiu sa Československo dostalo do finále a pred 70 000 divákmi podľahlo Maďarsku 1:2. Opäť striebro, opäť veľký úspech. S kapitánskou páskou v stretnutí, ako aj v devätnástich, predtým viedol mužstvo Anton Urban, dnes sedemdesiatnik. V mužstve bolo deväť Slovákov, vo finále hrali šiesti.
Z Kysaku do Bratislavy
Tono Urban sa narodil 16. januára 1934 v Kysaku v rodine železničiara ako piate zo šiestich detí. Keď mal sedem, zostal polosirotou. Otec, sprievodca vlakov, zomrel na tuberkulózu. Mamička sa presťahovala s deťmi do Bratislavy, tú zase museli opustiť v roku 1944 v čase bombardovania. V Kysaku zúril front tiež, tak sa načas dostali do Košíc. Tu Tonko začal chodiť do mešťanky a po roku sa sťahovali opäť do povojnovej Bratislavy.
„Bývali sme v Ľudovej štvrti, kde som s vrstovníkmi hrával futbal na pláckoch a vtedajší novinár a manažér Jozef Múdry nás oslovil, či by sme nechceli hrávať za ŠK Bratislava. Pochopiteľne, pristali sme. Šéfom tam bol neskorší skvelý rozhodca Karol Galba, trénerom Karol Bučko, len o sedem rokov od nás starší. Hrával som za dorast a v roku 1953 som nastúpil na prvý ligový zápas proti Košiciam ako pravý obranca a proti mne Julo Kánassy, ľavé krídelko, neskôr môj veľmi dobrý kamarát. S výnimkou vojenčiny v Krídlach vlasti Olomouc a ČH Bratislava som bol stále verný Slovanu až do roku 1968, keď som prestúpil do Wackeru Innsbruck. Tu som ako 35-ročný v roku 1969 skončil aktívnu činnosť pre zranenie," spomína jubilant. Rýchly a obratný obranca, ktorý utkvel v pamäti najviac ako strieborný kapitán z Tokia, pokračoval v práci ešte z aktívnej činnosti. Robil na Úrade dôchodkového zabezpečenia, čo je dnešná Sociálna poisťovňa, a pracoval vo výbore Slovana, skúšal trénerské ostrohy v Slovane, ČH Bratislava, Petržalke, doteraz je členom Disciplinárnej komisie futbalového zväzu. Futbal ho opantal.
Ťažké životné skúšky
Anton Urban sa usadil v Bratislave. Odmalička ho akoby osud skúšal, koľko vydrží. V mladosti osirel. Keď sa oženil, v duchu dúfal, že na strasti z mladosti môže zabudnúť. Žiaľ, nestalo sa. Nesmierne šťastný býval doma s manželkou a synmi Tonkom a Petrom. Manželka mu však čoskoro zomrela a po nej odišiel aj dvadsaťročný Tonko. Zostal s Petríkom, z ktorého medzitým vyrástol Peter, dnes lekár a Tóno senior sa s ním teší z dnes dvanásťročnej vnučky Martinky. Keď prišiel Urban do Slovana, boli tam hviezdy. Pre konkurenciu na pravej strane obrany sa nedostal do reprezentácie, a tak si ho tréner Rudolf Vytlačil vyhliadol za kapitána do olympijského tímu. Nie náhodou, športové aj ľudské kvality Urbana poznal Vytlačil z tímu Krídiel vlasti Olomouc, kde Urban vojenčil. Vedel, že vybral na tento post najsprávnejšieho.
V klube velikánov
Pamätníci spomínajú, aký rýchly a obratný bol Urban, nevedel si spomenúť, za koľko zabehol stovku, ale ak mu aj nejaký útočník ušiel, vedel ho dobehnúť šikovnou vkĺzačkou. „Nechcem sa chváliť, ale asi som mal dar od Boha, že som bol veľmi rýchly, dynamický, obratný a výbušný," hovorí a prízvukuje, aby to niekto nebral ako sebachválu. Druhým zlomom pre môj rast bolo oslovenie od Jozefa Múdreho a príchod do „ešky". Vtedy za ňu hrali Kubala, Šubert, trénoval Daučík. Nasledoval slávny zájazd do Mexika, úspešné výsledky, veľká sláva. ŠK Slovan - to znelo, to meno malo charizmu, pre mňa sa stalo posvätným, a vtedy by mi ani vo sne nenapadlo, že v tom klube budem hrať s neskoršími velikánmi, ako boli Laskov, Pažický, Tegelhoff, Preiss, Šimanský," hovorí Urban. V rokoch 1949 - 1951 bol ŠK majstrom republiky, od roku 1953, keď nastúpil Urban, sa to do roku 1968 nepodarilo ani raz, hoci belasí boli často na špici tabuľky za neprekonateľnou Duklou Praha, tri razy vyhrali Československý pohár. „Najkrajšie na tom všetkom bolo, že či prišla Dukla, ČH Bratislava, Sparta, Ostrava, Košice, Prešov, vždy bolo nabité a futbalový sviatok."
Štafety v Slovane
Urban začal v mužstve, ktoré preberalo štafetu od majstrovského ŠK a v prvom kádri mal spoluhráčov ako Reimann, Vlasto Hlavatý, Beňa, Vičan, Jankovič, Kráľ, Benedikovič, Jajcaj, Morvay, Gajdoš, Dolinský, Čurgaly, Tegelhoff, Pažický, Baláži, Arpáš a iní. Po nich prebrali štafetu Schroiff, Popluhár, Čirka, Vengloš, P. Molnár, Moravčík, Obert, Bílý, Andrejkovič, Velecký, Cvetler, I. Mráz, Trochta a mnohí ďalší. Po desiatich rokoch prišla generácia okolo Vencela, bratov Zlochovcov, Mutkoviča, Horvátha, Hrivnáka, Hrdličku, Jokla, Petra Molnára, J. Filla, Slosiarika, Tománka, Hlavenku a nasledovala mladá krv. Urban odišiel do Rakúska.
Nad všetkými Jim Šťastný
Zrátali sme všetky trénerské výmeny v Slovana a vyšlo, že za Urbana sa vymenil tréner 16-krát, ale niektorí sa obmieňali. Postupne ho viedli Bulla, Šťastný, Baláži, Jačiansky, Ember, Jačiansky, Chodák, Greššo, Bulla, Borhy, Bulla, Šťastný, Skyva, Čurgaly, Hucko a Vičan. Mnohí z nich boli Urbanovi spoluhráči. „Nad všetkými bol Jim Šťastný, od neho sa učili ďalší, najmä Vičan a Vengloš. Jim bol tréner, ktorý myslel dopredu, pod jeho rukami sa premieňal niekdajší VM systém na nový 4-2-4. V roku 1958 slávili Brazílčania úspech s tým systémom, im ho pripisujú ako novátorský, ale už dávno predtým ho preferoval práve Jim. Charizma nášho futbalu, osobnosť. Tréner bol pre nás aj pre výborníkov vždy modlou. Ani vo sne vtedy nenapadlo futbalistom, aby mali výhrady voči trénerovi. Čo tréner povedal, to bolo sväté," spomína Urban.
Futbal - škola života
Futbal bol a zostal pre Antona Urbana celoživotnou láskou. Azda aj preto, lebo mu v jeho neľahkom živote priniesol trochu radosti a potešenia. Vo futbale sa bil vždy čestne, húževnato, akoby chcel od seba odhnať všetko zlé, čo ho v živote postretlo. Futbal urobil z neho jedného z najsvedomitejších futbalistov, akých sme poznali. Stále mu prinášal a prináša radosť. Ako to sám vystihol, šport ho vychovával, učil ho víťaziť a prehrávať, radovať sa aj žialiť. Vždy bol v partii, kde bolo veselo. Vedel sa zabaviť, pekne zaspievať, v spoločnosti priateľov potešoval, povzbudzoval a vlieval optimizmus. Na ihrisku aj v živote džentlmen, nie náhodou držiteľ Ceny Fair play Ivana Chodáka, ktorú udeľuje futbalový zväz.
Na futbale ho ako patriota belasých momentálne najviac mrzí práve stav v Slovane. „Keď bol Slovan na výslní, profitoval z toho aj československý futbal, stali sme sa majstrami Európy. Slovan stratil v posledných rokoch svoju tvár a kontinuitu vývoja. Až sa Slovan vráti tam, kam historicky patrí, potom začne napredovať aj celý slovenský futbal," mieni dnešný sedemdesiatnik Anton Urban.
