život v chudobe?

Na ulici
V kancelárii pouličného časopisu pre bezdomovcov Nota Bene si prezerá internet 24-ročný Vlado. Na prvý pohľad sa veľmi nelíši od mladých ľudí, čo časopis spravujú. Číta si na obrazovke vtipy, kým ho sociálna pracovníčka neupozorní, že internet má len na hľadanie práce.
Odchovanec detského domova skončil na ulici, keď v záhradníctve, kde robil, znižovali stav zamestnancov. „Snažil som sa všelijako prežiť, až som na charite počul o Nota Bene. Predávam ho stabilne už dva roky a popri tom si hľadám robotu na dlhšie," hovorí Vlado. Dodáva, že už by chcel normálne žiť.
Na ulici končí nemálo detí z detských domovov, ktoré potrebujú pomoc aspoň od cudzích ľudí, keď sa už nemôžu tak, ako mnohí iní, sčasti spoľahnúť na rodinu.
Ďalšou ohrozenou skupinou sú dlhodobo nezamestnaní. Chlap z východného Slovenska sadne na vlak a ide si do Bratislavy hľadať prácu. Keď sa mu to nepodarí, hanbí sa vrátiť domov. Tak žije na ulici, v lepšom prípade v ubytovni a živorí.
Potenciálni bedári sú aj medzi dôchodcami, odrezanými od rodiny, alebo medzi invalidnými a postihnutými ľuďmi.
Medzi chudobnými je veľké zastúpenie žien, slobodných alebo rozvedených matiek, ktoré opatrujú deti, a dôchodkýň. K feminizácii chudoby prispieva aj to, že ženy sa dožívajú vyššieho veku.

Jesť, spať a nezmrznúť
Nižšie ako na život bezdomovca sa fyzicky klesnúť nedá. Tam má bieda svoje dno. Predstava prespávania pod betónovými schodmi alebo v kanáloch je desivá, ale príbehy niektorých bezdomovcov, ktorí boli pred pár rokmi ešte inžiniermi alebo robotníkmi, s rodinou ukazujú, aká krehká je hranica medzi štandardným životom a živorením. Ak sa obávame chudoby, iste máme na mysli aj takýto nečakaný životný pád.
V bezdomovskej komunite - väčšina týchto ľudí sa zbieha vo veľkých mestách - je však čulo. Základné potreby na prežitie: jedlo, šaty a nocľah si vedia zabezpečiť všetci. V skupinkách po dvoch-troch obiehajú charity, podľa času, kedy sa vydáva obed, kde sa dá umyť, alebo si vybrať oblečenie. Už po dvoch dňoch chodenia po takýchto miestach v Bratislave sa môžeme so známymi tvárami zdraviť.
Vlado si zo zárobku z predaja časopisov platí dokonca ubytovanie v súkromí. Najlacnejšia ubytovňa pre sociálne prípady vyjde okolo troch tisícok na mesiac a v Bratislave pribudli dve nové. S peniazmi narába Vlado tak, aby mal vždy na ďalší deň. Ak je niekto šikovný a nedá všetky peniaze na alkohol, vo vrecku bundy môže nosiť tak ako on, funkčný mobil a marlborky.
Hoci opitých bezdomovcov do žiadneho socializačného centra nepustia, pitie alkoholu sa ticho toleruje. V bezdomovskej ubytovni u kňaza Antona Srholca platí zásada, že fľašu smie doniesť len ten, kto sa o ňu podelí s ostatnými. Jediné legálne tlmenie obáv z budúcnosti je krátkodobé, ale účinné. Alebo aj naopak.

Choroba znamená smrť
Bojíme sa, že jedny nohavice a sveter by na nás po pár týždňoch zhnili. Ľudia na ulici vedia, že napríklad u Srholca v Podunajských Biskupiciach si môžu oprať a v Slovenskej katolíckej charite dostanú obnosené šatstvo, ktoré nevyzerá zle. Na prvý pohľad značkové vetrovky Adidas, čiapky s fajkou a kožené tašky - až po chvíli si všimnete, že na bunde je diera a kožená kabela by sa viac hodila žene. Tu sú však estetické kritériá podriadené účelu, a tým je zahriať. V zime vraj betón chladí aj cez päť vrstiev. Šikovnejší bedári si už poobsadzovali miesta pri teplovodnom potrubí, alebo obývajú záhradné domčeky pri Dunaji. Hlavné je neochorieť, lebo to často znamená smrť. V občianskom združení Proti prúdu, ktoré vydáva Nota Bene, vedia sprostredkovať aj zdravotnú starostlivosť. Zo sponzorského daru preplácajú recepty alebo bločky od lekára a najnovšie uzavreli zmluvu so zubárom.
Na čo sme ešte zabudli? Aspoň jeden rožok so syrom na deň. Lenže, hovorí Vlado, syr je zbytočne drahý. Radšej jedno teplé jedlo, tým je najčastejšie polievka. Niekedy vrecúšková a na zmenu chuti občas hotová z bufetu.
Základné potreby sú nasýtené, prežiť sa dá, tak prečo sa báť? „Nie je to ideálne, ale snažím sa," hovorí Vlado. „Lenže nejde o to, či máš všetko, niekedy je podstatné, či máš šťastie." Čo mal na mysli pod šťastím tento človek z ulice? Sociológovia by povedali, že dôstojný život človeka nespočíva len v uspokojení základných potrieb, dôležitý je aj sociálny kontakt, vzdelávanie, zaradenie sa do trhu práce.

Bohatstvo je aj výber
„Ako by sa dalo vysvetliť, čo je to naozajstná chudoba aj tým, ktorým hlad hrozí, len keď držia diétu, a s jedným párom topánok musia vystačiť iba vtedy, keď im kufor odošlú iným lietadlom?" rozmýšľa sociologička Zuzana Kusá. Podľa nej sa ľudia boja toho, že si nebudú môcť vyberať, že budú mať v stovkách dennodenných situácií, ale aj pri veľkých životných rozhodnutiach obmedzenú možnosť voľby. Kritériom pri výbere takých banalít, ako je druh potravín, zubná pasta či toaletný papier, alebo ako tráviť voľný čas, sa stane len jedno: aby to bolo najlacnejšie, aby ostalo na nájomné, aby vyšli peniaze. „Trápi nás a ponižuje, keď strácame možnosť voľby," hovorí Kusá.
Z týchto slov je zrejmé, že naše obavy z chudoby nie sú len strachom z hladovania a špiny. Kto sa môže považovať za chudobného? Väčšinou človek, ktorý žije pod úrovňou životného minima. Štát definuje chudobu na základe príjmov, ale človek v núdzi neuvažuje len o peniazoch.
V roku 1995 zisťoval Štatistický úrad mieru chudoby na Slovensku podľa západných kritérií. Tie berú do úvahy okrem peňažnej chudoby aj životné podmienky a subjektívny pocit. Pocit, že ich príjem na prežitie nestačí, malo sedemdesiat percent opýtaných. Vysvetlenie sociológov je, že títo ľudia si pod prežitím predstavovali viac než len zabezpečenie základných potrieb a do ich odpovedí sa plietol aj pocit nespokojnosti so životnou úrovňou.

Výchova k práci
V minulom režime bol vzťah medzi chudobou a lenivosťou očividný. Ak bol chlap na dedine šikovný a ovládal remeslo, najprv pomohol postaviť dom kamarátovi a potom kamarát jemu. Ak ešte žena šila pre celú rodinu, žili si relatívne dobre. Dnes už takéto činnosti podľa Kusej ľuďom nepomôžu dostať sa do vyššej spoločenskej triedy.
Na vidieku sa prejavuje novodobá chudoba, vyplývajúca z rozpadu družstiev a hromadného odchodu mladých ľudí za prácou. Objavili sa regióny s vysokou nezamestnanosťou. Ľudia si hľadajú prácu vo veľkých mestách, tam sa sťahujú aj žobráci a bezdomovci, ktorí už stratili motív pracovať.
„Chudoba je normálny jav, čo sprevádza ľudstvo odnepamäti," hovorí kňaz Anton Srholec. „Lenže chudoba je aj to, keď sme chorí, neúspešní, bez nadania. Ak takíto ľudia rezignujú, dostanú sa až na hranicu chudoby, ktorej hovoríme bieda," dodáva kňaz na dôchodku, ktorý sa rozhodol svoj čas venovať na pomoc biednym. Spolu s Milosrdnými bratmi spravuje dvojstupňovú inštitúciu pre bezdomovcov. V jednej časti poskytujú možnosť osprchovať sa, ošetriť rany, najesť sa, obliecť, oprať, poprípade odvšivaviť. Druhým stupňom je výchova k práci.
„Nezamestnaní a marginalizovaní majú v Bratislave privilegované prostredie, takže kto chce pracovať, prácu si nájde," hovorí kňaz Srholec. „Utvára sa však istá skupina ľudí, ktorí sú už takí postihnutí, že nemajú o prácu záujem. Takí sú odkázaní na starostlivosť inštitúcií - podávame si ich ako horúci zemiak."

Málo prvých miest
Chudoba sa na Slovensko opätovne objavila len nedávno a ešte sme si na ňu nestihli zvyknúť. Podľa sociológov je tu však veľká pravdepodobnosť, že v rizikových skupinách sa začne prenášať na ďalšie generácie až vznikne dedičná bieda. Dovtedy by sa mala stať solidarita s menej majetnými spoluobčanmi bežnou súčasťou nášho myslenia. Zatiaľ sa zo zvyku spoliehame na to, že pomoc poskytne cirkev a štát.
„Dávať akékoľvek hmotné veci zadarmo, to ľudí kazí. Učím ich aspoň niečo vytvárať, aby mali pocit hrdosti, že nejedia zadarmo, že neparazitujú a vedia sa postarať aj o druhých," hovorí Anton Srholec.
Vo veľmi skromných izbách polihujú cez deň na posteliach rôzni vydedenci spoločnosti: dvaja invalidní súrodenci, starí ľudia bez možnosti niekam ísť, odchovanci detských domovov. V kuchyni chlap v pracovnom plášti lepí lekvárovú tortu a okolo stola v predsieni sedia mladí spolu so starými a o niečom sa bavia. Len máloktorí z nich majú stálu prácu.
„Nie je nám všetkým súdené vyhrávať prvé miesta," hovorí kňaz, keď zatvára kovovú bránu.

Ako to bude po reforme
Sociálne služby, ktoré štát poskytuje ľuďom v núdzi - opatrovateľstvo, spoločné stravovanie, preprava zdravotne postihnutých, starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb či sociálna pôžička - by v reforme verejnej správy malo prejsť pod samosprávu každej obce.
„Toto riešenie na komunitnej úrovni je lepšie," hovorí Zuzana Csontosová z občianskeho združenia Proti prúdu, a dodáva: „Zdá sa mi však, že po reforme sa život chudobných ľudí riadne pritvrdzuje."
Od svojich predajcov časopisu Nota Bene vie, čo je to pre ľudí so sociálnou dávkou, zníženou na 1450 korún, zaplatiť za ubytovňu 3000 korún na mesiac.
Možno aj to je dôvod, prečo sú obavy z chudoby v prieskumoch na prvom mieste. Predstihli aj „vznešenejší" strach z korupcie. Podľa sociologičky Kusej sa za strachom z chudoby môže skrývať aj neschopnosť ísť za niečím vznešenejším, za vyšším cieľom.
Na dvere Nota Bene klopú ľudia v kríze. „Ak má človek aj kde bývať, ale nemá prácu a nezvláda platiť energie, nebudeme čakať, kým ho vyhodia z bytu," hovorí Zuzana Csontosová. Predajom časopisu si môžu zarobiť sami na seba. „Má to pre nich väčší význam ako dar, lebo nestrácajú sebavedomie a s peniazmi môžu hospodáriť, ako chcú."
Niektorí ľudia sa hanbia predávať časopis, lebo sa tým priznajú, že sú bezdomovci. Niekto sa radšej bude hrabať zrána po kontajneroch alebo žobrať, lebo tak „zarobí" oveľa viac. Stále sú však medzi pouličnými predajcami takí, ktorých to baví, nájdu si kamarátov a dokonca ich môžu pozvať na kávu. Vtedy sú radi.

Chudobu skrývame, aby sme si zachovali dôstojnosť
O novodobej chudobe na Slovensku, hanbe a o tom, že za socializmu bol každý z nás chvíľu chudobný, hovorí sociologička Zuzana Kusá, ktorá sa tomuto fenoménu venuje.

Je na Slovensku chudoba niečím špecifická?
V osemdesiatych rokoch sa na Západe začal používať výraz nová chudoba, ktorý sa teraz preberá aj u nás. Patria k nej ľudia, ktorí sú trvalo odsúdení žiť mimo hlavného spoločenského prúdu, podieľať sa na občianskom živote a nemajú prístup ku kvalitnému vzdelaniu, dobrému bývaniu.
Nová chudoba sa dáva do protikladu k takzvanej starej chudobe, ktorá bola za socializmu bežným prechodným javom v istej fáze života. Nie je tajomstvom, že jedna tretina všetkých detí žila v počiatočnom období života v chudobe. Životná úroveň stála na dvojpríjmových rodinách, a keď matka ostala doma s dieťaťom, situácia sa zhoršila. Mladý rodič a dôchodca boli s vysokou pravdepodobnosťou chudobní.
Vydeľujú sa chudobní zo spoločnosti sami, alebo ich vytesňuje spoločnosť?
Novodobo chudobní sa vyskytujú v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou a patrí sem aj časť rómskeho obyvateľstva. Ľudí z regiónov s vysokou nezamestnanosťou vyradil rozpadajúci sa ekonomický systém. Nie je tu rozvinutá bytová politika, neinvestuje sa do komunálneho bývania, ktoré by podporilo pracovnú mobilitu. Naše vládne programy vychádzajú z predpokladu, že chudoba je nedostatok osobnej zodpovednosti a snahy. Väčšina opatrení sa teda zameriava na zvyšovanie pracovnej motivácie.
Bezdomovci sú jednoznačne chudobní. Kto ešte?
Médiá si všímajú rómske obyvateľstvo a bezdomovcov. Väčšina chudobných u nás sa neozýva. Cítiť tu nedostatok solidarity, ktorý vyplýva z toho, že ľudia sa cítia byť podobne chudobní - mnohí potrebujú pomoc s bývaním, prácou, infraštruktúrou a majú pocit, že ich si nikto nevšíma. Ľudia na Slovensku chudobu skrývajú v snahe zachovať si dôstojnosť. Hanbia sa, všemožne predstierajú, že žijú priemerným štandardným životom.
Hanbia sa?
Nie je to len pre to, že prevláda názor o chudobe ako dôsledku osobného zlyhania. Ak kritizujete nespravodlivé rozdeľovanie, vytvoríte hneď dojem, že závidíte. Nik nechce byť podozrievaný zo závisti.
Dá sa chudoba zredukovať len na ekonomickú definíciu?
Najpoužívanejšia je príjmová chudoba, ktorá sa vyratúva z priemernej mzdy v štáte. Príjem nie je zlá miera, ale dieťa z milionárskej rodiny nemusí mať žiaden príjem a má uspokojené všetky potreby. Alebo môžeme mať rovnaký príjem, ale vy máte záhradku, kde si niečo dopestujete, babku ktorá vás kŕmi, a tetu, ktorá vás šatí, a hneď cítiť rozdiel. Veľmi záleží na tom, či máte aj iné zdroje statkov, alebo len príjem a bývate v podnájme.
Sociológovia uprednosťňujú pohľad cez potreby. Skúmajú, čo ľudia kupujú, aké potreby dokážu uspokojiť mesačne. Pre každú krajinu sa dá zostaviť kôš základných potrieb človeka, ktoré ešte znamenajú dôstojný život.
Čo okrem šiat, strechy nad hlavou a jedla tam patrí?
To nie je vec expertov, aby určili, čo je ešte dôstojné. Malo by to byť výsledkom debaty. Tieto veci sa však dotýkajú štátneho rozpočtu, preto sa veľmi neotvárajú.
Sme s chudobnými solidárni?
Na Slovensku zabezpečuje pomoc a charitu stále cirkev. V Bratislave sú tri miesta, kde sa každý deň varí. Individuálna solidarita je ťažšia, ľudia neveria. Niektorí bezdomovci sú oblečení lepšie ako vy, niektorí sa zase vizážou snažia prispôsobiť našej predstave o chudákoch, a pritom ich tam nainštaloval pasák. Inštitúcie však zmierňujú zahanbenie človeka, pre ktorého je prijímanie niečoho zadarmo ponižujúce. Takto sa nemusí cítiť zaviazaný konkrétnemu človeku.
Sú takíto ľudia solidárni medzi sebou?
To je ďalšie špecifikum - pretože o chudobných prevláda negatívny obraz, všetci sa snažia ukázať, že oni sú tí dobrí, ktorí poctivo pracovali a nezneužívajú systém. Nechcú sa priradiť k ostatným. To, že sa nezdružujú, je minimálne pre vládu dobrý znak.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ