ť, vybral si chvíľku ticha na rozmyslenie a až do konca sa vytrvalo vyhýbal objektívu redakčného fotografa. Nijaké umelecké gestá. MARTIN KOLLÁR sa na pohľad nelíši od mladých ľudí, akých si vyberá hľadáčikom fotoaparátu.

Jeden z najzaujímavejších slovenských dokumentárnych fotografov pripravil na tohtoročný bratislavský festival Mesiac fotografie výstavu 37 fotografií Slovensko 2001 - Obrazová správa o stave krajiny. Vernisáž bude zajtra o 18.00 h v Pálffyho paláci.

55 000 kilometrov

Pôvodným povolaním filmár-kameraman získal na začiatku roka štipendium Inštitútu pre verejné otázky, kúpil si obytné auto, sedemnásťročný modrý Renault, a počúvajúc Franka Zappu, vyrazil na cesty. Pred dvoma rokmi prežil štyri mesiace v Luxembursku, kde fotografoval obyčajného človeka Západu. „Pokračoval som, zmenil som len svetovú stranu.“

Po Slovensku najazdil päťdesiatpäťtisíc kilometrov. Na rozdiel od vládnuceho trendu nefotografoval dramatické situácie, hľadal to zdanlivo najbanálnejšie. „Vyrážal som odnikiaľ nikam a zastavovali ma len hranice.“ Niekde prespal, niekde sa prestravoval, inde sa pokúšal pár dní žiť. Ľudia, ktorých fotografoval, sa ho zvyčajne pýtali, či budú večer v televízii.

Inštitút pre verejné otázky už šesť rokov publikuje výročné Súhrnné správy o stave krajiny, ale fotografické štipendium na obrazovú správu udelil prvý raz. „Existuje svet, v ktorom sa pohybujeme a ktorý si ani neuvedomujeme, lebo sa nám dostal pod kožu. Žijeme v ňom a práve to, ako sa v ňom potĺkame, ma zaujíma. Páčia sa mi ľudia, ktorí netvoria veľkú tému dokumentaristiky. Tie vždy prichádzali vo vlnách - Rómovia, starí ľudia, sociálne ústavy. Až sa z nich stalo klišé a prestali fungovať.“

Ironická krajina

Martin Kollár sa obracia k publiku, ktoré je schopné vnímať nekrikľavé, ale podstatné deje. Nevyberá si fotogenické menšiny ani prostredia nasvietené reflektormi médií. Keď sa v novinách objaví oznam o majstrovstvách sveta v kosení trávy, berie to ako príležitosť. „Slovensko je pre mňa exotickou krajinou,“ hovorí.

Čudná figúrka vojaka pri pive na gabčíkovskej hrádzi, indiáni opekajúci špekáčky pred banskobystrickým Tescom, spiaci muž v lese, poľovníci pri Slovnafte, siláci a smutnooké šlapky vychádzajúce z ružového hotela Rozália, človek v plavkách s nafukovacím člnom prechádzajúci diaľnicu, manželia v dobových kostýmoch socializmu, ktorí zúfalo stoja pri škodovke, zabíjačka v rómskej osade - na farebných momentkách skladajú títo obyvatelia Slovenska nový obraz. „Mal som predstavu, že kolekcia bude smutná, lebo Slovensko je adresou, na ktorej nájdete smútok. Ale teraz, keď si prezerám obrázky, niektoré sa mi zdajú smiešne, ironické.“

Pravým a ľavým okom

„Nevyhľadávam špeciálne fenomény. Skôr hľadám umelé svety, ktoré si vytvárame - napríklad les na tapete steny dedinskej krčmy alebo živý Betlehem medzi panelákmi.“ Fascinujú ho miesta s veľkou koncentráciou ľudí. Ľudia v dave sú výhradnými autormi atmosféry, príbehu, nálad.

Fascinácia príbehmi súvisí s jeho sympatiou k filmu. „Do kamery sa pozerám pravým okom, do okienka fotoaparátu ľavým. Neviem to urobiť naopak. Jedno oko je statické, čiastkové, druhé má rado pohyb.“

Martin Kollár je estetickým disidentom - hoci sú jeho fotografie farebné, líšia sa od vizuálnych úderov reklám, ktorými sme permanentne knokautovaní. Farby vybuchujú bez toho, aby vytláčali naliehavosť fotografovanej udalosti - obyčajní ľudia v obyčajných situáciách za okolností, ktoré obyčajné nie sú.

„Cez hľadáčik filmovej kamery je svet farebný, a tak neviem, prečo by som ho mal vracať v čase do čiernobieleho sveta.“ Jeho videnie je spojené s vábivým, ale neosobným povrchom postmodernej éry prázdnoty, do ktorej Slovensko nebadane vkĺzlo rovno z bezčasovej nudy, ktorú si užívalo, kým bol svet rozdelený. Martin Kollár vytvoril príbeh, ktorý sa číta jedným dychom.

Priebežná správa o jeho počínaní, ktorá vyjde aj knižne ako Správa o Slovensku 001, je prístupná v Galérii mesta Bratislavy do 16. novembra.