FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Nič neriešiť. To je praktické riešenie JIŘÍHO WINTERA-NEPRAKTU, najslávnejšieho českého karikaturistu. Svojimi kresbami, ktoré roky zapĺňali stránky humoristických časopisov Dikobraz a Roháč, sa k ničomu nehlásil, iba vyvolával na tvárach ľudí mimovoľné úsmevy.
Osemdesiate narodeniny oslávil s paličkou v ruke, ale v dobrej nálade. Príjemná štyridsiatnička, ktorá nás privítala v jeho starobylej pražskej vile, nebola ani jeho dcéra, ani nevesta, ale manželka. Ocitli sme sa vo svete karikatúr, indických sôch, strašidelných afrických masiek, lebiek či podobizní hadov a jašterov. Tu sa majster rád vžíva do duší svojich duchov, zvierat, mytologických postáv, rozprávkových bytostí a kúzli z nich svoje obrázky. Jeden obrázok - dve sekundy dobrej nálady. To je norma firmy Neprakta.
Ako ste oslávili narodeniny?
Mierne. Pozval som pár priateľov do indickej reštaurácie, ktorá je tu nablízku.
Vraj máte veľmi rád mäso a aj ho veľa jete. Z neho ste taký vitálny?
Áno, mäso mám veľmi rád. Keď som kedysi ilustroval prírodopisné knižky, kreslil som zvieratá, ktoré mali pri rovnakej váhe rôznu dĺžku čriev. Vlk, ktorý žerie mäso, ich má dlhé asi deväť metrov, všežravec medveď asi dvanásť metrov, a ovca, ktorá žerie trávu, sedemnásť metrov. Človek ako všežravec ich má mať dlhé asi jedenásť-dvanásť metrov. Ak je však vegetarián, potrebuje dlhšie - ale nemá ich.
Čomu sa venujete teraz?
Iba ilustráciám kníh. Obrázky do časopisov už nerobím. Nie je tu ani jeden taký, do ktorého by som chcel prispievať. Humoristické časopisy vymizli takmer na sto percent.
Prečo podľa vás vymizli?
Zrušili ich. Všetky české časopisy patria Nemcom, Rakúšanom či Holanďanom, sú to zahraničné mutácie, v ktorých je domáceho humoru málo. V cudzine asi nie je zvykom robiť humoristický časopis.
Čo si pod humorom v časopise predstavujete?
Teraz nič, lebo nie je.
Čo by ste si predstavovali, keby bol?
Neškodný, príjemný oddych pre čitateľa. Možnosť vidieť veci z veselej stránky a dostať dobrú náladu. Keď si človek uvedomí, že politika je zlá, kradne sa, peniaze nie sú, služby nefungujú, zdravotníctvo tiež nie a všetko je takmer beznádejné, môže mať z toho aj zábavu.
Máte za sebou desiatky rokov prežitých výrobou humoru. Mohlo by vás dnes naozaj trápiť, že je ho v časopisoch málo?
Je to škoda, ale on zase bude. Keď sa ľudia budú venovať tomu, čo vedia robiť.
O oživenie domáceho humoru sa pokúsili tvorcovia, ktorí vlani sprevádzkovali slávny český časopis Dikobraz. Vy ste ho dlhé roky spoluvytvárali. Ako sa im to podľa vás podarilo?
Do nového Dikobrazu som zo začiatku prispieval, považoval som za povinnosť urobiť pre nich niečo, dokonca zadarmo. Nakreslil som niekoľko obálok a vtipov, ale prestal som s tým. Robiť časopis, to sa musí trochu veľkoryso. Tam je však málo peňazí a autorov niet čím presvedčiť. Slušný plat je primárny, potom sa môže autor naplno venovať kresleniu. A redakcia si môže viac vyberať, lebo za peniaze chce aj výkon.
Ako ste sa mali v redakcii Dikobrazu kedysi?
Vtedy boli vtipy angažované a neangažované. Bolo nás asi šesť karikaturistov, od ktorých šéfredaktor politické vtipy nechcel. Mal na to svojich ľudí a tí z témy "vykorisťovatelia a vykorisťovaní" pekne vyžili. My sme politické vtipy ani robiť nechceli. Dikobraz mal šestnásť strán, takže v ňom bolo to aj to. A ľudia to brali. Oplatilo sa im to, lebo časopis stál dve koruny.
Nikdy ste nemali chuť miešať sa angažovaným karikaturistom do kapusty?
Ale áno. Svojho času som mal najradšej De Gaulla a Churchilla, to boli pekné figúrky a chcel som ich kresliť. Aj Brežnev bol nádherná karikatúra. Ale keby som sa do nich pustil, hneď by sa mi do toho niekto zamiešal a nezaobišlo by sa to bez spoločenskej objednávky.
Ktoré figúrky sú pre karikaturistu pekné?
Tie, ktoré sú nápadné.
Nie je pre karikaturistu podstatné, či sa človek, ktorý sa vo figúrke skrýva, považuje za dobrého alebo zlého?
To v tej chvíli nerieši. Napokon, karikatúra nemusí byť iba satirická. Môže byť aj milá.
Mnohí ľudia nemajú radi výraz milý, láskavý humor. Čo to je?
Keď sa mi niekto páči a chcem ho urobiť ešte sympatickejším.
Aké námety vás oslovujú dnes?
Stále tie, ktoré aj predtým - história alebo napríklad zvieratá. Keď si dva psy na jar, keď všetko kvitne, povedia, aký je život krásny, veď život je pes, tak z ľudského hľadiska to nie je ono. Ale pes si to môže povedať. Rád robím aj duchov, aj tí sa na všetko pozerajú inak, zo záhrobia. Alebo mám rád rozprávky. Napríklad poľovník stretne Karkulku, pozrie jej do košíčka a povie: Karkulka, ten kondóm v košíčku mi hovorí, že nemyslíš iba na babičku. Vidíte, urobili ste hehehe, tak to asi beriete ako humor.
Erotika vo vašich obrázkoch nikdy nechýbala. Ako ste sa inšpirovali?
Inšpirovalo ma hlavne to, že ju ľudia majú radi. Ani redakcie sa jej nebránili, a koniec koncov, ja to aj rád robím, tie obrázky. Veď peknú ženu si každý rád pozrie.
Vždy ste vedeli vycítiť mieru erotiky tak, aby bola pre všetkých prijateľná?
Na tom, že človek má rád erotiku a sex, nie je nič zlé. Môže sa na ňu aj pozerať, ale nemá byť prasa. Len toľko stačí na to, aby neskĺzol do piatej cenovej skupiny.
Hranica erotiky sa však stále posúva. Prečo?
Lebo sa to každému páči.
Viete si predstaviť, že by sa vrátili časy, keď sa slečny kúpali naobliekané v čipkách?
Môže sa to vrátiť ako móda. Veď pásy cudnosti sa vo svete vyrábajú dodnes. Ale nie preto, aby si pán ženu zamkol, ale naopak, aby si ju mohol odomknúť. Alebo zapínací korzet s desiatimi zámkami.
Vyznáte sa v takýchto pomôckach?
Trochu som to sledoval, najmä keď som v minulosti cestoval do cudziny.
A čo vy a ženy?
No, páčia sa mi. Mám s nimi tie najlepšie skúsenosti. Hovorí sa, že žena je hneď po delfínovi, ale nie je to pravda. Sú ďaleko lepšie.
Nikdy vás nesklamali?
Sklamali, ale s tým počítam.
Čo na nich najviac oceňujete?
Ako maliar hlavne to, ako vyzerajú. A potom, žena by mala byť trochu inteligentná, aby sa s ňou dalo zhovárať. Ale nie príliš. Zbieram napríklad lebky a veci okolo nich preberám radšej s kamarátmi antropológmi než so ženami.
Smejete sa na svojich obrázkoch?
Áno, občas sú mi smiešne.
Ako je to s karikatúrami, na ktorých ste spolupracovali s vaším dlhoročným kolegom Miloslavom Švandrlíkom?
Občas spolu ešte niečo urobíme, ale je toho málo. Je lenivý.
Možno sú tu mladí nádejní karikaturisti. Aký by mal byť podľa vás ten správny?
Mal by sa vedieť rozhliadať a vychutnávať paradoxné situácie, všímať si to, čo nesedí. Urobiť vtip napríklad z toho, že na ulici oproti nemu kráča žena v pekných šatách a má špinavé nechty."
Myslíte si, že si to nevšimne?
Všimne, ale nevie, čo s tým. Nemá to kam dať.
Prečo sa niečo normálne, úsmevné, dnes neuplatní?
Pretože vždy rozhoduje nejaký šéf, a ten má nad sebou iného šéfa, a ten zase majiteľa, a keď si všetci povedia, tento vtip nie, lebo ten nič nerieši, tak sa nedá nič robiť. Zažil som to v roku 1948, komunisti takéto vtipy tiež nechceli, lebo nehovorili nič o budovateľskom úsilí. Keď som nakreslil, že dvaja čerti sedia v pekle a kúria pod kotlom, neriešilo to päťročnicu a mal som smolu."
Ako vzniká vaša kresba? Sadnete si a už to aj máte?
No, najprv to musím vymyslieť. To niekedy trvá dlho a niekedy to príde hneď. Ale kreslenie a maľovanie mi dáva dnes už veľa zabrať. Práca ide čím ďalej, tým pomalšie.
Ako ste prišli k pseudonymu Neprakta?
Bolo to v roku 1948. Bohdan Kopecný, s ktorým sme si založili firmu Neprakta, vymýšľal vtipy, ale kreslil nerád a veľmi zle. Tak sme sa dohodli, že kresliť budem ja a že si dáme spoločné meno. Išli sme k nemu na chatu, celú noc sme pili ovocné víno a vymýšľali sme. V tom čase bola móda rušiť podniky a zavádzať národné a družstevné - Obuna, Chemodroga, Vodotechna a podobne. Ľuďom sa tlačilo do hláv, že je to praktické, lebo si nemusia vyberať z malých podnikov, nemusia váhať, a tak je všetko jednoduchšie. Rozhodli sme sa teda, že aj naša firma sa bude končiť na A. Naša činnosť nehovorila nič o budovaní komunizmu, bola v tomto smere nepoužiteľná, nepraktická, tak sme ju nazvali Neprakta. Spomínané spotvoreniny medzitým už dávno zmizli, ale ja na to svoje meno ešte počujem."
Žili ste v takej pohode, v akej boli vaše postavičky?
Ale nie. Stalo sa, že niekto povedal - tento vtip je zlý, nepoužite ho. Vtedy som okamžite reagoval, hoci ma prehovárali, aby som to nechal tak. Ale ja som to nemohol zniesť. A keď som začal zisťovať, kto vydal zákaz, nevedeli to ani na ÚV. Hádzali si ma tam jeden druhému a nakoniec vysvitlo, že vinníka niet. Režim bol taký - nikto neveril, že niekto môže byť suverén bez toho, že by mal za sebou niekoho dôležitého. Ja som sa do toho celý vložil a podarilo sa.
Všetko, čo ste nakreslili, ste naozaj chceli nakresliť?
Robil som to rád. Bolo veľa objednávok, ktoré som robiť mohol. A musel som toho robiť veľa, aby som sa uživil.
JIŘÍ WINTER NEPRAKTA sa narodil 12. júla 1924 v Prahe. Patrí ku klasikom českého kresleného humoru. Absolvoval reálku a Štátnu grafickú školu, študoval prírodné vedy. Firmu Neprakta založil s Bohdanom Kopecným, ktorý preňho 20 rokov vymýšľal námety. Ďalším dodávateľom námetov bol Miloslav Švandrlík, ktorého kniha Černí baroni s Nepraktovými ilustráciami sa stala nezastupiteľnou ukážkou českého literárneho sveta. Neprakta vytvoril množstvo kresieb, podieľal sa na tvorbe 250 kníh a je autorom tisícov publikovaných kreslených vtipov, v čom sa zaraďuje na jedno z prvých miest na svete. Minulý mesiac oslávil 80. narodeniny. Pri tejto príležitosti mu bol venovaný 322. Salón kresleného humoru v Malostranskej besede v Prahe, kde vystavuje do konca augusta svoje kresby. Deti nemá, žije v Prahe so štvrtou manželkou, ktorá je od neho o 40 rokov mladšia.
"Mám artrózu, takže blbo chodím, ale inak sa mám dobre," hovorí kráľ českých karikaturistov. Dobre si vraj pochutná na pečenej kačke alebo husi, z čínskych jedál má rád kung-pao a z indických jedlá pripravované vtanduru.
Starobylá pražská vila Jiřího Wintera Nepraktu je plná afrických masiek, sôch, sošiek, starožitností i lebiek. To všetko je výsledok dlhoročnej zberateľskej vášne domáceho pána. Hodiny by dokázal rozprávať o démonoch a bohoch afrických kmeňov či indických siekt."Keby ste videli povalu, tam sa už ani neodvážim vkročiť," hovorí jeho manželka, ktorá má zo strašidiel a majstrových inšpirácií v noci ozajstný strach.
