Donedávna bola hudba pre Oskara Rózsu všetkým. Dnes je pre neho dôležitejší samotný život.

Basgitarista, klávesista a producent OSKAR RÓZSA je tridsiatnik, ale skúseností má aj na dlhší život. Ako devätnásťročného ho zobral do kapely Dežo Ursiny, dvadsaťročný začal hrať s Richardom Müllerom. Bol zakladateľom kultovej skupiny Free Faces.

Tento temperamentný hudobník nemá problém prejavovať emócie. Zažil vypredané haly, momentálne sa však venuje skôr hudbe, ktorá nie je v centre pozornosti poslucháčov komerčných rozhlasových staníc. Nahráva v štúdiu a je vyhľadávaným producentom.

S aktívnym hraním ste začali veľmi skoro. Aké boli vaše prvé kontakty s hudbou?

Vyrastal som v muzikantskom prostredí, v rodine máme veľa hudobníkov. Mama bola speváčka, tak som hudbu počúval ešte predtým, ako som sa narodil, pretože spievala do poslednej chvíle pred pôrodom. Hudbu som chcel robiť od detstva. To je asi jediná vec, ktorú som mal v živote vždy vyriešenú (smiech).

Takže ste presne vedeli, čo chcete študovať?

Vôbec nie. Celé detstvo som chodil na klavír, hrával som si na base a inklinoval aj k bicím. Nelákalo ma však ísť študovať klasický klavír, možno z lenivosti. Mal som teda dilemu, na čo sa prihlásiť. Chcel som ísť na kontrabas. Profesor však povedal, že je neskoro, že nemám šancu konkurovať tým, čo od detstva drhnú basu v ľudovkách. Potom som išiel do oddelenia bicích nástrojov, kde iný profesor mame oznámil, že nemám rytmus! Vtedy som bol zdeptaný a chvíľu som uvažoval, že pôjdem robiť kuchára, čo bola druhá alternatíva.

Ako ste sa dostali k dirigentskej paličke?

Súkromne som chodil na klavír k profesorovi Rychlovi. Ten mi raz oznámil, že na konzervatóriu majú deň otvorených dverí, naložil ma do svojho trabanta a vyrazili sme. Boli tam práve prijímačky na kompozično-dirigentské oddelenie. Zahral som im, preskúšali mi sluch a zobrali ma do nultého ročníka ako mimoriadneho žiaka.

Konzervatórium je škola, ktorá najvýraznejšie formuje hudobníka. Ako ste ju prežívali vy?

Hneď som sa zoznámil so skladateľom Marekom Brezovským, bol mojím rovesníkom. Mali sme komorný sláčikový orchester - on preň písal a ja som ho dirigoval, ale spolu sme mali aj skupinu Art M Trio a punkovú kapelu Avanavany. Marek bol dôležitá postava v mojom živote. Dnes mám už tridsať, ale keď sa dostanem do dilemy, stačí mi spomenúť si, ako by zareagoval on a viem, kam mám ísť. Bol slobodný, nekompromisný, nikdy sa neprispôsoboval tomu, čo človeka sputnáva, obmedzuje. Mal vyhranené predstavy a nebol ochotný upustiť od nich. Na jednej strane je to fascinujúce, na druhej to však prináša obrovské riziká.

Marek Brezovský zomrel v roku 1994 ako dvadsaťročný na predávkovanie drogami. Išli ste v tom s ním, ale zo závislosti ste sa dostali. Čo ste museli podstúpiť?

Človek kompenzuje drogou nejaký deficit alebo bolesť. Ak má to šťastie, že sa z toho dokáže vynoriť, prichádza prísny pohľad do seba a nutnosť vyriešiť veci tak, aby drogy prestali mať význam pre stabilitu. Je to celoživotné cvičenie. Stále máme na sebe čo spoznávať, odhaľovať, stále môžeme byť k sebe prísnejší. Drogy mi dali návod na schopnosť počúvať samého seba.

Takže takáto skúsenosť môže byť aj na niečo dobrá?

Nikomu ju neodporúčam. Je to riskantný, nebezpečný a smutný spôsob nahliadnutia do vlastného vnútra. Tých, ktorí sú schopní to prežiť, je nepomerne menšie percento ako tých, ktorých droga zabije. Teraz nemám na mysli len fyzickú smrť, ale živorenie ľudí, ktorí si odblokovali príliš veľa kanálov. Ja som bol síce v jednom období na tom kriticky, ale našťastie som mal v sebe stále dôvod prežiť.

Ešte ako tínedžera vás zobral do kapely Dežo Ursiny. Pre mnohých bolo hranie s ním zásadnou skúsenosťou. Aj pre vás?

Z izbovo-garážového basgitaristu som sa s ním prerodil na štúdiového hráča. Keď som prišiel na nahrávanie Dežovho albumu Príbeh, netušil som, čo sa bude diať, Dežovu hudbu som vôbec nemal zmapovanú. Začali sme hrať. Chlapci okolo mňa nasadili takú latku estetiky, že som sám seba začul asi tak, ako keby Sid Vicious hral s Pink Floyd. Vtedy som si povedal - buď teraz dokážem vytvoriť s nimi ich kultúru, alebo mi producent na konci pesničky povie 'ďakujeme, ozveme sa vám'. V priebehu okamihu sa mi však, našťastie, podarilo priblížiť sa ich úrovni. Vtedy som prestal veriť ilúzii, že človek potrebuje na nejaký prerod čas. Takto sa snažím fungovať aj v živote. Čas potrebuje človek iba na odhodlávanie sa na nejaký krok, a to môže byť aj alibizmus. Keď si rýchly, v poznaní dôjdeš ďalej.

Dežo bol aj veľmi inšpiratívny a charizmatický človek. Ako to cítite vy?

Mal videnie, predstavu, išiel za ňou a neuhol. To je najväčšia inšpirácia. Inak, spolupráca s Dežom bola dôležitá ešte v jednej veci: U neho som sa zoznámil s Andrejom Šebanom a začala sa naša dlhoročná spolupráca. Odvtedy sa to vetví na všetky strany.

Vážna hudba je predovšetkým disciplína, vy však inklinujete aj k improvizácii. Čím je pre vás sloboda?

Bezbrehá sloboda nemôže existovať. Sloboda je relatívna, je to súhrn zákonov, ktoré človek prijme a je ochotný poctivo ich dodržiavať. Až potom je schopný prežiť oslobodzujúci pocit. Aj v improvizovanej hudbe platia prísne zákonitosti, ani nie hudobné, ale psychologické. Kolektívna improvizácia je dohoda, kód, na základe ktorého ľudia spolu komunikujú, inšpirujú sa. A naopak, aj v hudbe, ktorá je vypísaná, existuje sloboda. Tam zas platí to, že ak človek prijme zákon, prestane byť pre neho väzením a začne sa v tom teritóriu pohybovať slobodne. Keď dirigujem, hrám si sám, s kapelou alebo produkujem, sú to len formy prejavu. Kód je rovnaký. Robím si svoju osobnú hudobnú školu života.

Kedy cítite šťastie - okrem hudby?

V kontakte s blízkym človekom, na ktorom mi záleží, ktorého milujem. Je to ešte nekompromisnejší pocit ako pri hudbe. Hudba je abstraktná, v každom človeku môže evokovať niečo úplne iné, každý si ju môže pripasovať na svoje osobné veci. Keď s niekým človek zažíva niečo veľmi osobné, je to oveľa silnejšie. Donedávna bola pre mňa najzásadnejšia hudba. Dnes sa to mení, lebo hudba je len prostriedok. Sme tu preto, aby sme žili život, robili niečo, čím sa môžeme čistiť a brúsiť. Myslím si, že tento svet je postavený tak, aby človek nežil sám. Keď mám možnosť s niekým sa deliť o svoje najintímnejšie pocity, je to pre mňa ultimatívny pocit šťastia.

Na prestížnej Berklee College of Music v americkom Bostone ste študovali filmovú hudbu, štúdium ste však nedokončili. Prečo?

Plný optimizmu som do toho vbehol, zorientoval som sa, nabral zopár cenných skúseností. Keby som študoval o pár rokov skôr, vnímal by som to inak, ale teraz sa mi zdalo, že je stratou času študovať šesť rokov. Zažíval som paradox. Bol som v druhom semestri a zároveň som mal na Slovensku dokončenú symfonickú hudbu k celovečernému filmu. Sú tam predmety a profesori, ktorí mi dávali naozaj veľa, ale v prvých fázach som bol nútený - aj pre iný jazyk a terminológiu - učiť sa veci, ktoré som už predtým dvakrát študoval, a zaoberať sa niečím, čo som mal už dávno zrealizované v praxi. Preto som sa rozhodol pre reálnu prax. Amerika bola skôr o kontaktoch.

Zažili ste časy slávy. Teraz robíte skôr alternatívne projekty. Nechýbajú vám vypredané sály?

Ani nie. To, čo ma na hudbe zaujíma, nezávisí od toho, či hrám pre päťsto alebo päťdesiat ľudí. Samozrejme, viac ľudí vytvorí silnejšiu energiu, ale energia nie je všetko. Zahrať trojminútovú sólovú skladbu pre milovaného človeka, ktorý leží vedľa v posteli a pozorne počúva, je pre mňa omnoho silnejším zážitkom ako vypredaná hala - a v konečnom dôsledku aj väčšia zodpovednosť.

Oskar Rózsa (1974) absolvoval dirigovanie na Štátnom konzervatóriu a VŠMU v Bratislave. Študoval kompozíciu filmovej hudby na Berklee College Of Music v Bostone. Ako hudobník (basgitara, klávesy) a producent sa podieľal asi na 50 albumoch rôznych umelcov. Spolupracoval s Dežom Ursinym, Richardom Müllerom, Jarom Filipom, Mariánom Vargom, Janou Kirschner, Ivanom Táslerom a ďalšími. V roku 1999 nahral album Hrana - poctu Marekovi Brezovskému. Niekoľko rokov vystupoval v triu Šeban - Rózsa - Buntaj (ASH Band). Bol zakladateľom skupín Free Faces a Barflies. Je iniciátorom rôznych projektov zameraných na improvizovanú hudbu (napríklad Oskar Rózsa Sextet, s ktorým nahral aj CD). Napísal hudbu k niekoľkým divadelným predstaveniam a filmom. Je príležitostným hosťujúcim dirigentom Komorných sólistov Bratislava. Na tohtoročnom letnom vystúpení s jazzovým klávesistom Mikim Škutom. Oskar Rózsa je univerzálny hudobník, ktorý nemá problém prispôsobiť sa rôznym štýlom.

Trio Barflies kombinuje elektroniku a živé, často improvizované hranie. Rózsa v poslednom čase úzko spolupracuje s trubkárom a klávesistom Ľuborom Priehradníkom (vľavo). Vzájomne sa inšpirujú hudobne aj ľudsky.

FOTO ARCHÍV O. R. a AUTOR