Pietnou spomienkou pri hromadnom hrobe si 19. septembra pripomenuli obyvatelia obce Sklené v okrese Turčianske Teplice 60. výročie vyvraždenia svojich 187 spoluobčanov nemeckej národnosti. Do Skleného prišla aj lekárka Helga Niklesová z Kremnice (v kroji), ktorej rodina prišla pri tragickej udalosti o niekoľkých členov. Povel na vyvraždenie obyvateľov Skleného dal podľa všetkého ruský komisár Lev Nikolajevič Slavkin.
Začiatkom tohto roka vydala Generálna prokuratúra SR pokyn na začatie trestného stíhania proti neznámym páchateľom pre podozrenie z trestného činu vraždy. Páchatelia sa ho mali dopustiť počas SNP, keď v obci Sklené v okrese Turčianske Teplice vyvraždili 187 civilných obyvateľov - prevažne karpatských Nemcov.
Na území Slovenska sa však v priebehu septembra a októbra 1944, teda práve pred 60 rokmi, stali aj ďalšie tragédie, o ktorých sa vie podstatne menej ako o Sklenom. Podobné hromadné vraždy boli v Banskej Štiavnici, Nízkych Tatrách a krátko po vojne v Přerove. Pozostalí sa zhodujú: "Nechceme potrestanie vinníkov, väčšina z nich je dávno mŕtva. Chceme počuť pravdu."
21. september 1944 Sklené (Glaserhau)
Sklené leží v centre Hauerlandu - bývalého ostrova karpatských Nemcov na strednom Slovensku. Predkovia karpatských Nemcov sa sem prisťahovali v stredoveku. Hauerland mal tú smolu, že jeho územie sa krylo s oblasťami, kde počas SNP prebiehali intenzívne boje. Povel na vyvraždenie obyvateľov Skleného dal podľa všetkého ruský komisár Lev Nikolajevič Slavkin.
O tragických udalostiach v Sklenom sa roky mlčalo. Prvý pamätník obetiam mohli postaviť pri obci až v roku 1994. O niekoľko rokov neskôr podali Silvester Štric, Otty Pittner z Rakúska a Jozef Lang z Karpatskonemeckého spolku na Slovensku podnet na generálnu prokuratúru.
"Urobili sme tak až potom, čo sa nám podarilo sústrediť závažné archívne materiály a svedectvá o tom, čo sa v Sklenom odohralo. Za kľúčové považujem výpovede členov partizánskej jednotky L. N. Slavkina, ktoré sú riadne archivované a v ktorých sa partizáni k účasti na hromadnej poprave mužov zo Skleného priznávajú," hovorí Silvester Štric.
Slavkin zomrel pred rokmi v Sovietskom zväze, nežijú už ani ďalší členovia jednotky.
Dnes sedemdesiatjedenročná pani Rafaela videla tragédiu na vlastné oči, keď neďaleko pásla kravy. Spoza kríkov pozorovala, ako z vagóna vypúšťajú postupne mužov, a tí čosi kopú. Jedenásťročnému dievčaťu ani nenapadlo, že je to masový hrob. Keď začula streľbu, naľakala sa a ušla domov. Ešte predtým zazrela pána farára, ako meravo stojí. Pri streľbe sa jeho otec hodil pred neho a kryl ho telom. Farár Jozef Pöss bol jedným z tých, čo streľbu prežili. Podarilo sa mu vyhrabať z plytkého masového hrobu a neskôr o tragédii napísal svedectvo.
O pár dní po streľbe musela ísť Rafaela hľadať v hromade mŕtvych v otvorenom hrobe otca aj strýka. Jej mama čakala dieťa a bolo jej zle. Mŕtvi boli už v rozklade, všetko zapáchalo. Otca spoznala podľa košele.
Aj rodina lekárky Helgy Niklesovej z Kremnice prišla pri tragickej udalosti v Sklenom o niekoľkých mužov. "Našťastie, aspoň otecka tragédia obišla. Mal vlastne šťastie, že krátko predtým utrpel ťažký úraz na železnici. Keď po neho prišli, ležal v sadrových obväzoch."
Napriek tomu to mala rodina ťažké. Internovali ich na samotu k českému Chebu, kde s biedou prežili zimu. Keď sa neskôr vrátili do Skleného, ich majetok bol skonfiškovaný.
25. september 1944 Banská Štiavnica
Zahynulo 80 karpatských Nemcov prevažne z Píly - Paulisch a Veľkého Poľa - Hochwies blízko Žarnovice
Štiavnica je známa veľkým počtom cintorínov. Na jednom z najopustenejších, kde kedysi pochovávali obete moru, pribudli v septembri 1944 dva masové hroby. Pochovali tam 79 mužov a jednu ženu, prevažne obyvateľov Píly a Veľkého Poľa. Podobne ako v Sklenom, aj tu mohli postaviť pomník obetiam až o päťdesiat rokov neskôr. Nad druhým hrobom dodnes rastie iba tráva.
Štiavnický kaplán Jozef Bábik, ktorý slúžil v roku 1944 v Štiavnici, sa v spomienkach vracia do obdobia, keď musel do matriky zapísať mená mŕtvych. Niektorí mŕtvi vraj mali v sebe zabodnuté klince a nože. Časť z nich bola postrieľaná ranou do tyla, väčšina z nich však zomrela hladom, smädom a vdychovaním karbidu z vagóna. V Žarnovici ich totiž nahnali do vlaku a viezli smerom na Hronskú Dúbravu. Tam ich naložili do vagónov, ktoré predtým dezinfikovali chemikáliami. Vetracie otvory boli utesnené. Vo preplnených vagónoch strávili niekoľko dní. Časť ľudí umrela smädom, iných postrieľali, keď na štiavnickej stanici chceli v panike z vagónov ujsť.
Dodnes nie je jasné, prečo slovenských Nemcov od Žarnovice do Štiavnice vlastne viezli. Rodáci z Veľkého Poľa a Píly žiadali objasnenie tragédie už pred desiatimi rokmi, ale zatiaľ sa nedozvedeli nič.
Cornelius Prommer, ktorý dnes žije pri nemeckom Hannoveri, našiel na pomníku dvoch svojich menovcov - Prommerovcov. "Je to našťastie iba zhoda priezvisk. Boli to však naši blízki susedia, jednoduchí ľudia, ktorí celý život tvrdo dreli. Touto tragédiou sme poznamenaní natrvalo. Boli sme nútení vysťahovať sa, ja sám som prežil väčšinu života v Nemecku. Mojím skutočným domovom však bude vždy Veľké Pole."
27. október 1944 Nízke Tatry
Postrieľaných 62 obyvateľov Kunešova - Kuneschhau a okolia
Veľká časť karpatských Nemcov internovaných z Hauerlandu sa po vypuknutí povstania zúčastňovala na Horehroní nútených prác. Kopali zákopy, stavali pomocné letiská. Podľa výpovede jedného zo svedkov z Kunešova im 25. októbra oznámili, že môžu tábor opustiť a pobrať sa domov. Pokúšali sa prejsť cez hrebeň Nízkych Tatier a dostať sa do Ružomberka. O dva dni dorazili k opustenej stajni, kde ich prekvapila neznáma jednotka partizánov. Šesťdesiatdva mužov postrieľali. O mieste tragédie sa dlho nevedelo, objavili ho náhodne pred niekoľkými rokmi.
18. - 19. jún 1945 Přerov
Zavraždených 247 karpatských Nemcov z Dobšinej, Kežmarku a Mlynice
Tragédie karpatských Nemcov sa neviažu iba k Slovenskému národnému povstaniu. K najnepochopiteľnejšej patrí vražda slovenských Nemcov na přerovskej stanici. Stalo sa to pár týždňov po oslobodení, v noci z 18. na 19. júna 1945, keď sa karpatskí Nemci spod Tatier chceli vrátiť zo zberných táborov domov.
Podľa výpovedí svedkov nariadili vojaci Nemcom z vlaku vystúpiť. Boli v ňom prevažne ženy a deti. Južne od Přerova sa nachádzal tzv. švédsky val, kam ľudí odviedli a prikázali im vykopať masový hrob. Ženy začali od strachu omdlievať a neboli schopné hrob kopať. Po poprave zahrnuli obete iba tenkou vrstvou zeme, ktorá sa vraj ešte niekoľko hodín hýbala. Až neskôr ho zasypali vápnom a zahrnuli väčším množstvo zeme. Podľa oficiálnej verzie z tých čias spáchali zločin ozbrojení dobrodruhovia. Podľa protokolu žandárskej stanice v Přerove však Nemcov postrieľala vojenská jednotka z Bratislavy.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
