Na začiatku roku 1990 príslušníkom komunistickej štátnej bezpečnosti hromadne odoberali služobné, ale aj súkromné zbrane a služobné preukazy.

Federálne ministerstvo vnútra 15. februára zrušilo všetky zložky bývalej ŠtB. Príslušníkov ŠtB vo funkciách náčelníkov krajských okresných správ Zboru národnej bezpečnosti striedali pracovníci Verejnej bezpečnosti. Vyzeralo to tak, že príslušníkom ŠtB odzvonilo.

Skutočnosť však bola iná. Niektorí síce odišli, ale mnohí ďalej pokračovali vo svojej práci a niektorí sa po kratšej prestávke do tajnej služby vrátili.

Dnes príslušníci komunistickej tajnej služby pracujú aj v bezpečnostných zložkách na ministerstve vnútra, ministerstve obrany, v SIS, na Úrade finančnej polície.

ŠtB nekončí

Ponovembrový štát vlastné bezpečnostné služby nemal. Pristúpilo sa ku kompromisu, že pre nedostatok ľudí bude využívať aj naďalej služby príslušníkov ŠtB.

„Kooptovaný parlament rozhodol, že budú zriadené občianske komisie a niektorí zvlášť preverení príslušníci ŠtB môžu pracovať v novej tajnej službe,“ spomína poslanec Ján Langoš, podľa ktorého to už v tom čase bola chyba vedúca k reaktivovaniu ŠtB.

Opačný názor mal a má Ladislav Pittner, ktorý bol v roku 1991 ministrom vnútra. Podľa neho bolo vyhodenie pracovníkov rozviedky a kontrarozviedky neprijateľné. „Veľmi rýchlo by ich získali cudzie spravodajské alebo rôzne iné služby.“

„V oblasti boja proti kriminalite sme jednoducho nemali dostatok skúsených pracovníkov, čo trvá až do dnešných dní. Tak v polícii, ako aj na prokuratúre,“ tvrdí Pittner.

Občianske komisie, ktoré posudzovali spôsobilosť aj minulosť každého príslušníka ŠtB, boli zložené zo zástupcov hlavných politických strán, Občianskeho fóra a VPN. Cez sito komisií mali prejsť tí „najmenej škodní“. Komisie sa vytvárali narýchlo, často z náhodne vybraných ľudí, čo nemali prehľad o presnej činnosti jednotlivých príslušníkov, a tak aj preverovanie bolo povrchné.

Nové úrady – starí ľudia

V priebehu roku 1990 začali pri federálnom ministerstve vnútra vznikať nové demokratické inštitúcie. Do novozriadených útvarov prijímali jednak príslušníkov ŠtB, ktorí prešli previerkami, jednak ľudí, ktorí rady ŠtB opustili počas čistiek v sedemdesiatych rokoch. Zvyšok tvorili ľudia „nepoškvrnení“ komunistickou tajnou službou, ktorí mali postupne eštébákov nahradiť.

Správy ŠtB dostali svojich nástupcov. Rozviedka (I. správa) sa zmenila na Úrad pre zahraničné styky a informácie federálneho ministerstva vnútra. Nový úrad prevzal spolu so sídlom, evidenciou, archívmi aj veľkú časť zamestnancov I. správy.

Nová kontrarozviedka pod názvom Úrad na ochranu ústavy a demokracie (UOÚD) sa stala súčasťou federálneho ministerstva vnútra a vznikla vlastne zo štyroch správ ŠtB: kontrarozviedky (II. správa), slovenskej kontrarozviedky (XII. správa), sledovačky (IV. správa) a spravodajskej techniky (VI. správa).

Zo IV. správy – vojenskej kontrarozviedky – vzniklo Vojenské obranné spravodajstvo ako súčasť federálneho ministerstva obrany. Podľa Vladimíra Palka (KDH), predsedu parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť, prešlo len minimálnou zmenou. Po rozpade federácie slovenská časť prešla pod slovenské ministerstvo obrany, kam patrí do dnešných dní. „Do tohto útvaru sa nikdy nedostali žiadni ‘čistí‘,“ hovorí dnes Palko.

Z V. správy – ochrana štátnych činiteľov – vznikol federálny úrad ochrany ústavných činiteľov.

Nová ŠtB

Členovia občianskych komisií po niekoľkých mesiacoch rozhodnutie o prelievaní príslušníkov ŠtB otvorene kritizovali. Podľa nich už na začiatku mali byť všetci príslušníci ŠtB prepustení. Dokonca novú kontrarozviedku – Úrad na ochranu ústavy a demokracie označili za ŠtB skrytú pod novú firmu. „Napriek previerkam to bol stále útvar, kde bolo veľa príslušníkov ŠtB,“ spomína Palko.

Vnútri úradu vládla medzi pracovníkmi z ŠtB a novými nevraživosť. V lete roku 1990 sa stal federálnym ministrom vnútra Ján Langoš, ktorý nahradil Richarda Sachera. „Zistil som, že občianske komisie ‘oživili‘ 2000 agentov ŠtB, ktorí pracovali na Úrade na ochranu ústavy a demokracie. Riaditeľ Jiří Müller bol vtedy priamo podriadený ministerstvu vnútra, preto som ho odvolal,“ spomína dnes Langoš.

„Hovoril som, že nová služba sa musí budovať bez eštebákov, prinajhoršom v nej mohli zostať v rozptýlenej operatíve. Nemôžu však pracovať tam, kde sa materiály zhromažďujú, analyzujú a rozhodne nemôžu pracovať tam, kde môžu obnovovať styk s agentmi bývalej komunistickej polície!“ hovorí Langoš odvolávajúc sa na rezolúciu Rady Európy. Tá hovorí, že agenti, ktorí pracovali v politickej polícii, by nemali pracovať v nových tajných službách.

Langoš Úrad na ochranu ústavy a demokracie koncom roka 1990 zrušil a namiesto neho vznikla Federálna informačná služba. Do nej mali zamedzený prístup takmer všetci príslušníci ŠtB, teda aj tí, ktorí v roku 1990 prešli previerkami občianskych komisií.

„Prepustení z Úradu pre ochranu ústavy a demokracie sa začali odvolávať na generálnu prokuratúru ČSFR s tým, že ich prepustenie bolo nelegálne. Vtedajší generálny prokurátor Ivan Gašparovič ich odvolaniam vyhovel a oni dostali státisícové odškodné!“ povedal Palko.

Jediná služba bez eštebákov

O pol roka v júli 1991 sa FIS zmenila na Federálnu bezpečnostnú informačnú službu (FBIS), jej šéfom na Slovensku bol Vladimír Palko. „Aspoň na Slovensku FBIS tvorili úplne noví ľudia, bez príslušníkov ŠtB, až na úplné výnimky,“ hovorí Palko a dodáva, že to bola jediná kontrarozviedka po novembri, v ktorej príslušníci ŠtB neboli. „FBIS bola bez eštebákov,“ súhlasí Langoš.

Služba už nebola súčasťou ministerstva vnútra, bol to oddelený štátny orgán, vymenovaný federálnou vládou.

„Slovenskí príslušníci ŠtB z federálnej spravodajskej techniky a sledovačky pokojne pokračovali vo svojej činnosti na slovenskom ministerstve vnútra, kde sú mnohí dodnes,“ hovorí Palko.

SIS

V roku 1993 sa rozpadlo Československo. Českí príslušníci FBIS po 1. januári pokračovali vo svojej práci v kontrarozviedke, ktorá len zmenila svoj názov na Bezpečnostnú a informačnú službu ČR. Slováci išli rovno na úrad práce.

„Slovenská vláda pod vedením Vladimíra Mečiara o ľudí, ktorí neboli poznačení minulosťou komunistickej tajnej služby, záujem nemala. Vôbec nemali šancu. Mečiar sa rozhodol zriadiť novú tajnú službu. 1. marca 1993 vznikla Slovenská informačná služba, jej riaditeľom sa stal Vladimír Mitro. SIS sa stala príležitosťou pre návrat niektorých príslušníkov ŠtB,“ hovorí Palko.

Trend oživovania eštebákov v SIS sa podľa neho posilnil hlavne v roku 1995, keď sa stal riaditeľom SIS Ivan Lexa, v zoznamoch ŠtB vedený ako dôverník. Lexovým námestníkom sa stal Jaroslav Svěchota. „Svěchotu z ŠtB vyhodili v sedemdesiatych rokoch. V roku 1991 vyšlo najavo, že práve Svěchotov a Mečiarov zväzok a zápis v registri bol z archívov ŠtB zlikvidovaný, a to už po novembri,“ hovorí Palko.

Do SIS prichádzali aj ďalší bývalí vysokí funkcionári ŠtB. „Napríklad Budaváry, ktorý bol vysokým funkcionárom kontrarozviedky. Gejza Valient – pred novembrom šéf sledovačky ŠtB – bol v SIS šéfom sledovačky tiež.“ Dnes je Valient jedným z obvinených z účasti na zavlečení Michala Kováča mladšieho do zahraničia.

Po voľbách 1998

Po nástupe novej vlády najskompromitovanejší príslušníci ŠtB zo SIS odišli. Podľa Palka šancu dostali niektorí príslušníci z bývalej FBIS.

„Pred nástupom nového vedenia SIS v roku 1998 ukončilo na vlastnú žiadosť služobný pomer v SIS v priebehu septembra a októbra 128 príslušníkov. Takmer 60 z nich bolo predtým v ŠtB,“ hovorí Vladimír Mitro.

Na otázku SME, koľko príslušníkov ŠtB v SIS pracuje, Mitro odpovedal, že presné číslo patrí k utajovaným skutočnostiam. „Presné číslo vám nemôžem povedať, ale počet bývalých príslušníkov ŠtB v rámci SIS predstavuje necelých 8 percent z jej celkového stavu.“ Tvrdí, že pri prijímaní a výbere príslušníkov do služobného pomeru k SIS sa prísne rešpektujú pravidlá, ktoré boli stanovené dnes už neplatným tzv. lustračným zákonom. „Nie sú to teda príslušníci, ktorí by boli predtým v zložke ŠtB zaradení na úseku boja s vnútorným nepriateľom. Väčšinou ide o odborníkov na šifrovú službu, technické zabezpečenie a pod.,“ povedal Mitro.

Eštebáci vo finančnej polícii

Na jeseň 1990 vtedajší predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar (v čase od decembra 1989 do júna 1990 minister vnútra a životného prostredia) prišiel s požiadavkou, aby mali republiky vlastnú bezpečnostnú službu, nezávislú od federálnej vlády, spomína Langoš.

„Mečiar FBIS naklonený nebol. Zariadil, aby z nej do SIS nikto neprešiel,“ hovorí Palko. Podľa Langoša práve Mečiar sa pričinil, aby na Slovensku vznikla ďalšia tajná služba, na ktorú nemali dosah federáli.

Krátko po tom, ako sa stal predsedom slovenskej vlády, sa v auguste stretol v Trenčianskych Tepliciach s predsedom českej vlády Petrom Pithartom, kde hovorili o tom, že federálnej vláde treba odobrať niektoré kompetencie a odovzdať ich republikovým vládam. Práve tam podľa slov Langoša prišiel Mečiar aj s požiadavkou na vlastnú tajnú službu.

„Nepotrebujeme, aby federál určoval republikám, koľko majú mať policajtov, s akými platmi, ako majú byť vybavení. … Nie je predsa možné, aby boli predsedovia vlád alebo národných rád závislí od dobrej vôle, či dostanú informáciu o štátnej politickej a bezpečnostnej situácii na svojom území,“ hovoril vtedy podľa Československej tlačovej agentúry Mečiar.

Samostatná slovenská tajná služba v roku 1991 aj vznikla. Bol to Úrad pre ochranu ekonomických záujmov. „Existovala FBIS, požiadavka Mečiara bola preto neopodstatnená, bolo to niečo navyše,“ hovorí Langoš.

Úrad spadal pod slovenské ministerstvo vnútra, ktorému šéfoval Ladislav Pittner. „Pri nábore sa do tohto nového útvaru dostali aj eštebáci, ktorí neprešli previerkami občianskych komisií, ale aj tí, ktorí síce previerkami prešli, no po nástupe Langoša sa do FBIS nedostali,“ povedal Palko. Úrad sa v roku 1993 zmenil na Úrad finančnej polície, ktorému dosiaľ šéfovali len príslušníci ŠtB. Pittner trvá na tom, že lepších odborníkov sme nikdy nemali.

MIRKA HOROBOVÁ