Z rodinného albumu Kuklovcov: Andrea Kuklová s dcérou Veronikou v slnečnom francúzskom Aix en Provence.

Popradský rodinný penzión manželov Kuklovcov nesie názov Harmony. Teda nie Basket alebo Andrea. Dvojica totiž považuje zhodu duší za nedotknuteľný úspech. Menší dom má žltú fasádu a modré okná. Živé farby južného Francúzska pod tatranskými štítmi, už vianočne bielymi. "Sneh mi na riviére chýbal najviac, preto som tu," s úsmevom odľahčila vstup do rozhovoru svetoznáma basketbalistka.

Najlepšia hráčka Slovenska v rokoch 1995 a 1998, v deväťdesiatom piatom druhá Európanka v renomovanej ankete talianskeho denníka Gazzetta dello Sport Andrea Kuklová-Chupíková bola hviezdou výnimočnej generácie "Barcelona '92".

Na olympiáde v katalánskej metropole hralo deväť Sloveniek v dvanásťčlennom kádri. Popradčanka mala vtedy dvadsaťjeden, dva roky predtým reprezentovala Československo na majstrovstvách sveta v Malajzii.

Ešte v uplynulej sezóne žiarila v košickom drese Delty, ktorá získala slovenský titul. Práve v tomto klube začínala s veľkým basketbalom. "Hrať som sa ho však naučila v Poprade," reagovala ihneď Andrea. Tým sme zhruba ohraničili vyše pätnásťročnú činnosť vo vrcholnom športe elegantnej krídelníčky, aby sme sa vrátili do domu harmónie.

Prakticky bez otázky odzneli citlivé slová domácej panej: "Basketbal mám veľmi rada, ale na svete sú dôležitejšie veci. Svoju športovú profesiu som sa vždy snažila robiť na sto a prípadne i viac percent, ale keď som sa zamilovala, tak som sa vydala. Pekný rodinný životný je najväčší poklad života. Štvorročná dcérka Veronika a manžel Stanislav sú pre mňa všetko. V apríli čakáme druhé dieťatko. Som šťastná."

Návštevník reštaurácie Harmony nezbadá žiadnu trofej, medailu. Vytuší jemný vkus. V prostredí s výzdobou menšej galérie, v ktorej obrazy nebijú do očí, cítiť trochu noblesy francúzskej riviéry, hoci vonku je mínus päť. Majiteľka dlhé roky pôsobila v Aix en Provence. V mestečku neďaleko mora a Marseille.

Aj o ňom sme sa zhovárali. Tiež o slovenskom basketbale, Ružomberku a Košiciach. I arizonskom Phoenixe. Andrea Kuklová bola prvou Slovenkou, ktorá dve sezóny pôsobila v prestížnej ženskej NBA.

Považujete časy, keď sa v Banskej Bystrici, Košiciach, Ružomberku objavila senzačná generácia hráčok s približne rovnakým ročníkom narodenia za náhodu, alebo to malo iný základ?

Iste aj kúsok šťastnej zhody, ale kľúčovú úlohu zohrali podmienky. Menovali ste tri mestá, ktoré začali útočiť na československý titul vo veľmi silnej lige. To už bola nadstavba a silný motív. Talenty rástli v tréningových strediskách mládeže, ktoré sme nezmyselne zrušili. Vo Francúzsku funguje dodnes systém výchovy talentov od malička v parížskom olympijskom stredisku, dievčatká tam majú aj školu. Vyrástla tam napríklad hviezdna Melainová. Ja som skúšala basketbal i atletiku. Vtedajší popradský tréner Garba mi jasne povedal: Dievča, si ako stvorené na hru. Mal pravdu, rada tvorím. Atletiku som robila na školskej úrovni, čiže som sa naučila behať i skákať. Rodičia sa tiež nadchli, že ich dcéra bude basketbalistkou. Tak som teda išla do Košíc.

Pred dvoma rokmi ste hrávali v Poprade medzi samými mladými dievčatami. Boli azda menej nadané ako vaša generácia?

V žiadnom prípade. My sme však pôsobili v ťažšej súťaži. Slovenská liga nemá vysokú úroveň. Dievčatá sa skoro uspokoja. Niekde im robia medvediu službu. Majú veľmi vysoké príjmy, hoci ešte nič nedokázali.

Povedali ste to diplomaticky. Máte na mysli súčasný Ružomberok?

Áno, práve ten.

Spomínali sme barcelonskú olympiádu. Akú úlohu zohrala pre vás možnosť ísť hrať do zahraničia?

Nebola hlavná, ale ani zanedbateľná.

Začínali ste v nenápadnom nemeckom klube Lotos Mníchov. Je to iba taká zabudnutá epizódka?

Naopak, bolo to šťastné rozhodnutie. Mníchov koučoval český tréner, pomáhala mi kolegyňa z reprezentácie, Pražanka Eva Kalužáková-Blažková. Začala som chápať, čo čakajú v západných kluboch od legionárok. Ak by som si začiatky ,odskákala' vo významnom družstve, mohlo to uškodiť.

Basketbalový svet vás vníma prirodzene cez slovenskú reprezentáciu, ale rovnako vážne i obdivne ako hráčku elitnej francúzskej ligy. Ako si spomínate na pôsobenie v Aix en Provence i Tarbes?

Boli to úžasné časy. Mala som veľké šťastie na klub, prostredie, mestečko, ľudí. Aix en Provence je prekrásne. S úzkymi uličkami, krásnym okolím, čarovnými námestíčkami. Dlho sme bol v lige druhým tímom hneď za Bourges. Viac ráz sme útočili na finále v Pohári Ronchettiovej. Aix ho hral ako na potvoru práve v čase, keď som rok pôsobila v Tarbes, za mojich čias sme sa dostali do semifinále. Aj Tarbes je na juhu, ale už na úpätí Pyrenejí. Vo Francúzsku som hrala s výbornými domácimi reprezentantkami Le Dréanovou, Lesdemovou, Antibeovou.

Obľúbili ste si Aix en Provence alebo celé Francúzsko?

Francúzska kultúra je mi veľmi blízka, páči sa mi francúzština. V krajine som sa cítila veľmi dobre, napokon už s malou Veronikou sme sa do Aix ešte raz v sezóne 2001/2002 vrátili. Bol to ťažký rok, ale zvládli sme nároky. Bez manžela by som si však neporadila. Vždy som sa ponáhľala domov ako rýchlo som vedela, ale on beztak obetavo zvládal aj úlohu ,panej domu'. Čiže, Francúzsko pre mňa znamená predovšetkým Aix. Máme tam kamarátov na celý život. Učarovala mi tiež mondénnosť prostredia. Po Paríži je to druhé najdrahšie mesto Francúzska. Narodil sa v ňom i maľoval napríklad Paul Cézanne, vyrastal i tvoril Emile Zola.

Život profesionálnej hráčky si vyžaduje isté podmienky, aj finančné. Aké ste mali?

Výborné. Môj klub preferoval skôr vynikajúce zabezpečenie ako prehnané financie. Ihneď sme dostali komfortne i účelne zariadený byt, mala som k dispozícii auto. Kým som spoznala domácu kuchyňu, tak ma aj zlatým spôsobom učili jesť po francúzsky. Pomáhali mi v každej praktickej veci. Išlo im o to, aby sa nová posila mohla od začiatku bez problémov venovať basketbalu.

Chýbalo vám vôbec niečo vo Francúzsku, nerozmýšľali ste niekedy zostať tam natrvalo?

Smiech. "Už som spomenula, chýbal mi sneh. Tuším tam napadol raz. Prirodzene to nie je podstatné. Som rodinne založená v širokom slova zmysle."

Vianoce bez snehu sú pre rodáčku z Popradu skutočne ťažko predstaviteľné. Zažili ste ich vo Francúzsku, ako sa obyvatelia chystajú na tento najkrajší sviatok v roku?

Nezažila. Basketbalová sezóna trvá takmer do Vianoc, už sme sa nevedeli dočkať dovolenky. Na odchod z plus pätnásť do mínus desať. Francúzi sa na sviatky chystajú oveľa pokojnejšie ako my. vlastne tam žiaden zhon nevidno. Na juhu sú taká nátura. Klasicky stredomorská. Mesto ožíva o desiatej večer, každý má dosť času. A zvyky pri stole štedrosti sú približne rovnaké. Tu i u nich ide o sviatky rodinnej pohody.

V USA ste neprecitli do tvrdej profíckej reality?

Asi som sa narodila pod šťastnou hviezdou. Vo Phoenixe som bývala sama v parádnom apartmáne, mala som k dispozícii auto, dokonca aj tlmočníčku, kým som sa nedohovorila po anglicky. Dievčatá z iných klubov hovoril o horších podmienkach. Navyše, hneď v roku 1998 bol Phoenix finalistom WNBA a nemal ďaleko k prvenstvu.

So slovenskou reprezentáciou ste zažili nejeden úspech. Preferujete niektorý alebo máte aj nepríjemné spomienky?

|Najviac sa mi darilo na kontinentálnom šampionáte 1995 v Brne, meste, odkiaľ pochádza môj otecko. Lenže, nám o kúsok ušla olympiáda v Atlante. Paradoxne, najväčší smútok som prežívala po najväčšom úspechu. Na ME 1997 v Maďarsku sme hrali výborne. Dokonca aj dlhý čas finálového zápasu s Litvou. Prišla však slabšia chvíľka koncom prvého polčasu, a už sme sa nespamätali. Zlato nám prekĺzlo medzi prstami. Basketbal je hrou okamihov, dokáže byť riadne krutý. Po šampionáte som mala dlho bezsenné noci.

Boli ste hráčkou Ružomberka pri slávnom euroligovom víťazstve v roku 2000. Tesne potom prežil najúspešnejší slovenský klub traumu, de facto sa rozpadol. Je to pre vás chúlostivá téma, alebo predsa len príjemná spomienka?

Dlhšia prestávka. "Ružomberské obdobie je pre mňa stále rozporné. Obhajovali sme európsky titul doma, čo je extrémne náročné. Tvorili sme veľmi dobrú partiu, ktorá vedela, čo chce, pod vedením výbornej trénerky. Odovzdali sme kusisko basketbalového umu, ale predovšetkým sme bojovali srdcom. O to viac ma mrzelo, ako sa to skončilo. Všetko sme zvládli na jednotku, dovolím si tvrdiť, s hviezdičkou. Žiaľ, na titule je škvrna, neuzatvorená otázka, ktorá trvá dodnes. Finančné vyrovnanie, odmenu za prácu, ktorú sme odviedli skvele, nebol doteraz schopný nik vyrovnať. Myslím si, že to nie je len otázka peňazí, pretože Ružomberok ich má aj dnes. Problém je asi v ochote ľudí, ktorí si privlastnia výborné výsledky a pred záväzkami si jednoducho zakryjú oči. Akoby ani tituly neexistovali. Pri troške chcenia sa zrejme všetko dalo vyriešiť, aby boli dievčatá, ktoré pre Ružomberok i Slovensko odviedli senzačnú prácu, spokojné. Ružomberok bol skvele skĺbený tím skúsených a mladých hráčok. Mohol, a mal, pokračovať. Potom sa zrazu našli peniaze na angažovanie drahých cudziniek. Naše vtedajšie nádeje, dnes veľké hráčky, boli za humnami. Priam ma nadvihne, keď sa dnešní ružomberskí funkcionári, ktorí jasne deklarovali transformáciu, zmenu v štruktúre i názve, chvália desiatimi slovenskými a dvoma európskymi titulmi. Veď súčasný Ružomberok dosiahol presne jeden. Ako Košice."

Andrea Kuklová v košickom drese proti francúzkemu tímu z Mondeville.

FOTO - TASR