zácia mu pripomína živočícha. Fotografuje svetelné situácie Modry a trvá na tom, že zložité technológie mobilných sietí nerobia ľudí šťastnejšími. Vyrástol v rodine básnika Jozefa Mihalkoviča, oženil sa so spisovateľkou - Veronikou Šikulovou - a myslí si, že dobrá báseň je prírodný úkaz. Fyzik Marek Mihalkovič.

Dá sa dnes porovnať veda dajme tomu s umením v tom, ako málo ich u nás podporujeme?
Vo svete panuje kult prírodných vied, a ani v zahraničí sa o kulte literatúry, alebo akéhokoľvek iného umenia hovoriť nedá. Prírodné vedy majú v dnešnom svete váhu, vedci spoločenský kredit. Na Slovensku sa zatiaľ zdá, akoby sme vôbec nemuseli zaujať stanovisko k tomu, či chceme vedecký pokrok, alebo nie. Nemusí nás to ale trápiť - žijeme vo svete plnom závislostí, v každodennom živote rutinne používame veci "nabité" poznatkami, ktoré nikdy nestrávime, nezaradíme ich, nehovoriac o pochopení. Ani Slovensko ako krajina na tom nie je inak. Najdôležitejšie je klásť si zmysluplné a zodpovedateľné otázky, na ktoré vieme v rozumnom časovom horizonte nájsť takú alebo onakú odpoveď. Hľadanie takých otázok, a potom ťah na bránu, to sa dá robiť aj na Slovensku.

Stačí nám tento cieľ?
Musí stačiť. Slovensko síce formálne stojí v jednom rade s takými krajinami únie, ako je Francúzsko alebo Nemecko, ale celkom porovnateľné s nimi prirodzene nie je. Preto netreba vyvodzovať dramatické závery z toho, keď nie sme vo vede určujúca samostatná jednotka. A ľudský potenciál nemáme menší, ako majú povedzme naši susedia. Záujem o štúdium u nás klesať určite nebude, a to je dôležité.

Skladateľ Ilja Zeljenka raz povedal, že závidí fyzikom, ako dokážu s pomocou vedeckých prostriedkov vytvárať oproti moderným umelcom "pravý kumšt". Má vám čo závidieť?
Dokážem si predstaviť vedecký výkon, ktorý je aspoň jednou nohou už na tom umeleckom teritóriu. Je to však aj naopak - dobrá báseň je netriviálna výpoveď, ktorá sa stáva nielen artefaktom, ale doslova prírodným úkazom... Naša technicky zameraná civilizácia mi pripomína akéhosi živočícha a vedecké pracoviská akoby boli napojené na významné tepny toho organizmu, čo sa v takej miere nedá povedať o umení. Vo vyspelých krajinách je výskum spojený s univerzitami, sú to obrovské ľudské aj finančné toky, ktoré vytvárajú priestor pre mladých ľudí. Premelie sa nimi celá armáda začínajúcich vedcov a hoci väčšina z nich napokon odchádza do priemyslu, niekoľko rokov, v čase keď hýria mladou tvorivou energiou, prispievajú práve do výskumu a vnášajú do neho pohyb, ktorý pôsobí proti ustaľujúcim tendenciám väčšiny starších, skúsených vedcov.

Je disciplinovaná táto celosvetová armáda, ktorej ste súčasťou?
Je veľmi disciplinovaná. Má presne definované pravidlá pre akýkoľvek "úlet". Podľa nich si ich môžete dovoliť až v štádiu, keď už tie "úlety" nebudú ľubovoľné.

Dajú sa laicky pomenovať pravidlá, v rámci ktorých sa vedec predsa len môže oddať nejakému nečakanému riešeniu?
Základným pravidlom je, že fyzik by mal pracovať v sústave SI! V skutočnosti sa to samozrejme nedodržiava, lebo každá disciplína má svoje obľúbené jednotky. Vážne: existujú úlohy obvykle viazané na mimoriadne pridelené finančné prostriedky, a tie musia byť v príslušnom časovom horizonte splnené, inak... inak sa nestane dokopy nič, ale zodpovedný riešiteľ zrejme stratí časť svojho kreditu ktorý mu pomohol tie prostriedky získať. Na druhej strane, každý dobrý fyzik sa okamžite chopí námetu, o ktorom je presvedčený že má sľubný objaviteľský potenciál, a možnosť takto sa správať je fundamentom akademickej stavovskej cti. Trocha iná je situácia v aplikovanom výskume, kde si povedzme veľké firmy objednávajú celkom konkrétne štúdie. Takýto výskum je finančne o triedu lepšie dotovaný, obvykle je v ňom viac empírie, v materiálovom výskume to často pripomína kuchárske orgie kde sa varí z tej stovky prvkov ktoré sú k dispozícii. Ale ani tam skúšanie naslepo neexistuje. Aby mal človek rozumnú šancu trafiť, musí vidieť a musí vedieť, ako vyzerá terč. Na druhej strane, tie rozhodujúce momenty bývajú vecou šťastného nápadu či náhody.

Ako hodnotíte náhodu vo vede?
Vo fyzike je "náhoda" a s tým súvisiaci pojem pravdepodobnosti dôležitým konceptom, ale vy sa pýtate na niečo iné. Hoci je svet fyziky na pohľad súborom zákonov, len malá časť fyzikov sa zaoberá týmito zákonmi ako takými. Najviac fyzikov pracuje na vyjasňovaní spletitých dôsledkov týchto zákonov, pracuje sa s hypotézami, tieto nemusíme dokázať, stačí ak sú prijateľné a odhaľujú nejakú novú, dosiaľ nepozorovateľnú pravidelnosť. Inými slovami, najčastejšie tápeme v neistote a tak ako v bežnom živote, náhoda sa javí ako nevyhnutnosť, lebo sa často vyskytuje.

A ako je to s vedeckou intuíciu? Funguje, až keď ju nakŕmite masou poznatkov?
Intuícia je istý druh veselosti, alebo povedzme uvoľnenosti. Ak vieme o probléme dostatočne veľa, a ak sme sa neraz poučili že takýto a takýto unáhlený uzáver nás doviedol do slepej uličky, intuícia sa javí ako schopnosť vidieť cez stenu. Takúto intuíciu si vedci profesionálne osedlávajú - treba odhadnúť, aké šance má nejaká otázka byť zaujímavo zodpovedaná. Každý sa pritom usiluje zapojiť do hry svoje najsilnejšie zbrane, artilériu akú má k dispozícii. Problém treba otočiť tak, aby sme mohli tie svoje zbrane použiť.

Ktoré sú vaše ťažké zbrane?
Kombinujem trpezlivosť s objavovaním protirečení, keď sa snažím otázku obrátiť inak. Mám rád pocit prekvapenia, ktorý sa dostaví, keď sa problém zvrtne naruby a "neštimuje". Tento stav mi je natoľko sympatický, že v ňom dokážem zotrvávať.

Vyzerá to, akoby ste robili kotrmelce...
Najlepší kotrmelec urobíte keď ani neviete, že ho robíte. Netreba sa hrnúť do toho priveľa o sebe vedieť, a všetko si pomenovať. Na druhej strane nemôžeme ostať pri tom, že sa vyhýbame veci pomenovávať, lebo by sme mohli o túto svoju schopnosť prísť. Takže asi najlepšie, čo človek môže robiť, je pomenúvať veci každý deň a všade, ale v dôležitých chvíľach zabrzdiť.

Je to ako dialóg: najprv musíte nájsť správnu otázku, potom pomenovať situáciu, prípadne odpoveď. Kto je partnerom tohto dialógu?
Vo výskume sú úžasným fenoménom vedecké publikácie. Napríklad, najväčší fyzikálny časopis Physical Review je vlastne týždenne vychádzajúca brožovaná kniha. Pričom existuje niekoľko verzií pre rozdielne fyzikálne špecializácie, z ktorých má každá 2-tisíc strán. Nečítajú sa ako román, ale človek niekedy neodolá potešeniu náhodne si v nich zalistovať. Články mávajú rozdielnu kvalitu, a pravdaže aj rozdielnu literárnu úroveň, ktorá je daná nielen znalosťou angličtiny. Keď je fyzik dobrým spisovateľom, zvažuje, ako v texte udržať napätie, ideálom je jednoduchou, nenápadnou vetou pomenovať netriviálnu časť výskumnej skúsenosti. Mám dvoch skvelých kolegov - spoluautorov, ktorých považujem obidvoch za vynikajúcich spisovateľov, navyše je angličtina ich rodným jazykom, takže mne pri písaní našich článkov zostáva úloha deštruktívneho činiteľa - do poslednej chvíle všetko spochybňujem, čo je vo vede jedna z najpôvabnejších nutností.

Človek sa však stále dozvedá, že nesmie pochybovať - či už od psychoanalytikov, politikov, cirkví, alebo médií. Stala sa pochybnosť výsadou vedy a umenia?
Štádium, keď nesmieme pochybovať, by sa malo odohrať vo veku do 5-6 rokov. Odvtedy by už malo nastúpiť spochybňovanie. Aby sa ten "budúci niekto" stal aspoň "predniekým", potrebuje sa odraziť. Zocelený istotou, že ho jeho blízki majú radi, postupne sa môže osamostatňovať.

Kedy ste prestali pochybovať o tom, že budete vedcom?
Vlastne nikdy som sa nechcel cielene venovať vede. Vravel som si, že kým nie som rozhodnutý, čo také by som mal v živote robiť, tak tento čas môžem užitočne vyplniť vedou. A toto štádium sa predĺžilo až doteraz.

Váš otec je básnik, starší brat - básnik a prozaik, manželka spisovateľka. Vy nepíšete?
Literatúra vyžaduje, povedzme, iný druh sústredenia, ako veda. Správne by to malo byť tak, že keď človeka chytí chuť niečo napísať, už by s písaním nemal prestať. Môj spôsob uvažovania, na ktorý som zvyknutý z fyziky, však v tomto smere pôsobí deštruktívne. Voľky-nevoľky si v ňom vybudujete autonómny svet zo svojou príťažlivosťou a dostredivosťou. Dá sa to však postaviť aj tak, že nemusíme všetci písať básne, len si musíme chrániť schopnosť vidieť, či skôr uvidieť, v konštelácii ktorá nás vyprovokovala. Takže v takomto širšom zmysle tým básnikom trochu som aj ja.

V modranskom múzeu máte vašu prvú výstavu fotografií. Na väčšine fotografií je Modra a jej chotáre. Ide o vyznanie rodnému mestu?
Modra je miesto, kde bývam a z ktorého nemusím utekať ako zlatokop na Aljašku za tým zlatom, ktorým sú pre fotografa svetelné situácie. Ja tie situácie rád relativizujem tým, že urobím niekoľko záberov po sebe, a nevyberiem jeden, ale vedľa seba ich uložím niekoľko. Malé rozdiely medzi nimi vyvolávajú akýsi zvláštny pocit, ktorý, poviem to otvorene, je niečím dojímavý. Nefotografujem Modru preto, že by bola pekná alebo škaredá, ale preto, že každý deň ponúka iné svetlo.

Fotografujete aj keď ste v zahraničí?
Akonáhle kdekoľvek vidím svetelný úkaz, alebo situáciu, tak si nadávam, ak nemám so sebou fotoaparát.

Môžem sa v tomto prípade opýtať, či Modru milujete?
Neviem, či je na mieste hovoriť o láske k mestu ešte predtým, ako by sme hovorili o láske k ženám, alebo k rodine. Vzhľadom na to, že som svoj vzťah k Modre nepodrobil ťažkým skúškam, nemôžem zodpovedne vyhlásiť, že som jej bol vždy verný.

Inšpiruje vás Verona?
Od samého rána ma inšpiruje každý deň. Máme, napríklad, inšpiratívne rozdielny biorytmus. Ja chodím spávať neskoro, ona skôr, a potom musím skoro ráno vstávať spolu s ňou. (Smiech.) Nie - obdivujem a vážim si ju. Je to nadaná žena. Má ťah na bránu, zmysel pre humor, a talent.

Často meníte krajiny, aby ste sa potom vrátili po dlhom čase domov medzi blízkych. Dá sa na to zvyknúť?
Pre každého je to iné. Poznám ľudí, ktorí to prežívajú bez problémov, okamžite sa dokážu prispôsobiť a existovať práve tam, kde sú. A poznám aj takých, čo sú z domu preč dva mesiace a zdá sa im to byť na nevydržanie. Moja konkrétna situácia je taká, že keď som dlhšie preč, tak nikdy nie som preč naozaj, lebo na to, aby som bol naozaj, musí dôjsť k nejakému zlomu, aby som to začal akceptovať. Prirovnal by som to k zadržanému dychu pod vodou. A tak sa dá existovať rok, aj dva...

Máte pocit, že vám "nefyzici" rozumejú?
Za normálnych okolností človek prežije obdobie romantického pôžitku z toho že nám okolie "nerozumie" v období puberty. Na druhej strane, nechcel by som, aby do mňa niekto chodil na návštevu, a cítil sa v mojich myšlienkach ako doma, či skôr neviem si to ani predstaviť. V tomto zmysle si treba istú bariéru neporozumenia okolo seba utvárať. Ak máte v strednom veku pocit, že vám ľudia nerozumejú, dá sa to vysvetliť tým, že vaša puberta sa neskončila a máte akési očakávania. Pre mňa je najkrajší spôsob neporozumenia, keď máte chuť ďalej veci vysvetľovať. Niekedy však človek povie niečo, čo by najradšej zobral späť, a vtedy ho veľmi poteší, ak mu ľudia neporozumeli.

Ste vo svete jeden z mála vedcov, čo sa tak dlhodobo, sústavne a sústredene venuje kvázikryštálom. Mohli by ste sa pokúsiť zrozumiteľne vysvetliť, čo sa za týmto pojmom skrýva?
Pred objavom kvázikryštálov ako materiálu dávno existoval zaujímavý matematický problém - možno vydláždiť rovinu niekoľkými druhmi dlaždíc bez periodicity, t.j. preopakovávania usporiadania posúvaním? Anglický matematik a fyzik Roger Penrose začiatkom 70-tych rokov ukázal, ako sa to dá urobiť s použitím dvoch rozdielnych dlaždíc. O 15 rokov neskôr sa ukázalo, že takéto matematické konštrukcie sa realizujú aj v prírode, napriek tomu, že doteraz nie je známy žiadny prírodný kvázikryštál. Existujú len laboratórne pripravené zliatiny. Práve v roku objavu som skončil vysokú školu a môj pohyb po svete zhruba kopíroval veľké výskumné programy cielené na tieto nové materiály, najprv vo Francúzsku, neskôr v Nemecku, napokon v Amerike. Ale v Japonsku som zatiaľ nebol, hoci je tam najväčšia a najsilnejšia komunita kvázikryštalistov.

Aká veľká je tá svetová?
Dnes je to niekoľko sto ľudí. Je to exotická téma v tom zmysle, že zatiaľ nehrozí žiadna závratná technologická aplikácia, aj keď pôvodne to tak vyzeralo.

Nemá súčasná fyzika čosi spoločné so stredovekou alchýmiou?
Vonkajšia podobnosť tu určite je. Experimentátori často iba hádajú, riadia sa intuíciou a empirickými, to znamená, nie pochopenými zákonitosťami. Raz som sa aj ja zúčastnil na podobnom projekte, ktorého cieľom bolo objaviť a pripraviť špeciálnu sklenú štruktúru. Bol to projekt amerického námorníctva a materiál, na ktorom sme pracovali, sa mal využiť pri výrobe štítov bojových lodí... Neviem ako to dopadlo lebo sme pri tom s kolegom natrafili na nový zaujímavý kvázikryštalický materiál a viac-menej sme ten "sklársky" projekt nechali dobehnúť.

Je pre vás veda spôsobom poznávania sveta? Chce sa vám odpovedať na otázku, aký máte svetonázor?
Vo svetonázorových otázkach sa mobilizujem akurát pri výchove svojho syna. A potom sú tu samozrejme rôzne konkrétne výzvy, keď musím zaujať svetonázorové stanovisko k tomu, ako sa ľudia správajú.

Napríklad?
Hoci aj vtedy, keď si uvedomím otázku, či by mali ľudia používať mobilné telefóny, alebo nie, čo tiež považujem za súčasť svetonázoru.

Pre vás je postojom už to, že uvažujete?
Postoj nie je sám o sebe, stáva sa postojom vo vzťahu k druhým ľuďom. Čím nechcem povedať, že keď sa niekedy ocitnete sami, treba si hneď ľahnúť... (Smiech.)

Ako ste sa teda postavili k otázke mobilov?
Aj k nim pristupujem metódou pochybnosti. Hoci sa mi to veľmi nepáči, pokúšam sa predstaviť si, že sa mi to páči. Predstavujem si, že s niekým telefonujem v dopravnom prostriedku, a nakoniec zistím, že o niektorých veciach sa ani nemá rozmýšľať, lebo by mali byť ľuďom jasné samé od seba. Svojmu synovi by som však musel vysoliť nejaký vážny argument rovno na drevo.

Takže, čo s tým, keď napriek všetkému ľudia telefonujú aj na oveľa nemožnejších miestach, akými sú dopravné prostriedky?
Raz v autobuse za mnou sedelo dievča a do telefónu hovorilo: "Teraz dojdem domov, niečo si zajem a potom vyrazíme." Bolo to presne to, čo som od takého telefonátu očakával - spravodlivo odzrkadlil celú našu ľudskú komédiu, mieru banality v kombinácii s technologickou vyspelosťou. Vtedy si uvedomíte, že náročná technologická aplikácia, ktorá je výsledkom snahy, investícií a životov ľudí, čo sa tej veci venovali, sa prejaví v paralelnom fakte, že môžete s jej pomocou povedať do telefónu, čo urobíte o päť minút, alebo čo neurobíte. Paradoxne, tieto úžasné technické aplikácie sú dotiahnuté len vďaka tomu, že majú takéto banálne aplikácie - inak by na príslušný výskum nebolo dosť peňazí.

Môžete byť teda radi, že exkluzívne kvázikryštály sa zatiaľ takto banálne neaplikujú. Nie je to ale len otázka času?
Dnes na počítači, ktorý má hocijaká sekretárka, môžete spustiť najnáročnejší vedecký výpočet, povedzme zistiť či by nejaké vami vymyslené priestorové usporiadanie atómov bolo stabilné, t.j. mohlo by sa realizovať v "prírode". Stále sa znásobuje potenciál vecí, ktoré sa potom používajú úplne iným spôsobom. K ich používaniu boli ľudia nejakým spôsobom domasírovaní bez toho, aby to nejako výrazne potrebovali. Ten potenciál tu leží, lebo na to, aby sa zaktivizoval, potrebujeme dobrú otázku a spôsob, ako ju uchopiť. Hovorím to preto, lebo si uvedomujem ten závratný rozdiel, aký tu bol pre 15 rokmi. O mnohých takýchto aplikáciách sa hovorí, že uľahčujú život, ale to je veľmi otázne, či uľahčujú. Nie som v roli arbitra, ale oprávnene si môžeme položiť otázku, či tieto veci robia ľudí šťastnejšími, vlastne si ju ani nemusíme klásť, a pokojne si môžeme odpovedať, že nie.

Na jednom konci sveta sa zväčšuje nevyužitý technologický potenciál zložitých prístrojov a na druhom narastá počet zúfalých a negramotných ľudí, ktorí nedokážu použiť ani guličkové pero, ale majú dušu. Nie je tento rozpor čoraz bolestnejší?
Ako som povedal, nemyslím si že by zdravé spoločenstvo ľudí pokojne žijúcich bez akýchkoľvek civilizačných vymožeností bolo menej šťastné než my - skôr naopak, náš život vo svete ak nie fiktívnych, tak spochybniteľných hodnôt (mám na mysli bežné každodenné "hodnoty", ktoré naozaj modulujú naše správanie v priebehu dňa) mi pripomína krok povrazolezca nad priepasťou - ak by sme si boli schopní plne uvedomiť hĺbku a dosah všetkých závislostí v ktorých žijeme, zvádzalo by nás to radšej stúpiť do prázdna... Čiže v skutočnosti je iným spôsobom bolestný aj náš svet. Človek musí existovať v tom prostredí, v akom sa nachádza. Ale prečo by si nemohol dovoliť luxus trebárs aj neakceptovať mnohé dnešné "hodnoty", úctu k sile alebo moci? Netreba sa báť povedať, že vôbec nepovažujeme za také vzrušujúce a zaujímavé mať v rukách moc, prípadne ovládať druhých.

Na začiatku ste spomínali, že spôsob existencie našej civilizácie vám pripomína nejakého živočícha. Nepovedali ste ale, či sa vám to pozdáva, alebo nie.
Človek žije vo svojom prostredí ako ryba vo vode, svojím spôsobom je to naozaj tak, musíme mlčať ako ryby, aby sme boli dobrí plavci. No vždy si môžeme podržať svoj odstup a úsmev, nebáť sa že nás pri tom niekto chytí pod krk a bude vyzvedať, ako to vlastne myslíme, čo je naozaj, a čo bol len taký žart. Mne sa zdá môj spôsob uvažovania dobrý, lebo je svojou hravosťou prirodzený, normálny a blízky ľudskému naturelu. Aj keď v tomto tvrdení zrejme vstupujem do diskusie s Dostojevským.

V čom práve s ním?
V tom, že vytesňujem potenciál fenoménu zla. Nejde o to, či sa ho bojím, alebo nie, lebo nakoniec v každej situácii sa človek musí nejako zachovať. Ak chceme, aby sa svet podobal našej predstave o ňom, v prvom rade jej musíme dodať materiálnu váhu tým, že na nej pokojne a samozrejme trváme.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ