Lekári, ktorí sa rozhodnú pracovať na misii, musia byť pripravení ordinovať v akýchkoľvek podmienkach. MUDr. Marek Ďuriš ošetruje zraneného Sudánca priamo uprostred buša.
Sudán je najväčší africký štát a v arabčine možno jeho meno preložiť ako štát čiernych. Domorodí obyvatelia majú totiž najtemnejšiu pleť zo všetkých černochov. Hoci krajina získala nezávislosť takmer pred päťdesiatimi rokmi, neustále sa zmieta v občianskych vojnách a je odkázaná na dovoz potravín a medzinárodnú humanitárnu pomoc. Svoje misie tam má aj Slovensko. Nedávno sa z jednej z nich vrátili dvaja mladí lekári - Silvia Šecková a Marek Ďuriš. Nebola to ich prvá sudánska skúsenosť, kedysi pracovali v Mapuordite na zabehnutej misii Trnavskej univerzity. Na základe tejto skúsenosti dostali z univerzity ďalšiu ponuku. Či si nechcú vyskúšať jedinečnú príležitosť - vybudovať v Sudáne celkom novú misiu. Keďže, ako Marek tvrdí, majú so Silviou znížený prah pudu sebazáchovy, kývli.V októbri minulého roka priletel slovenský lekársky tandem do južného Sudánu. Na mieste, kde už fungovala katolícka škola a kostol, mali založiť nemocnicu. A v období sucha, keď opadne voda v rieke, otvoriť na druhom brehu ešte mobilnú ambulanciu, kde by ordinovali dva razy do týždňa.
O mieste, kam idú, Marek a Silvia veľa nevedeli. Jediná informácia, ktorú vopred dostali, znela - je to 'lovely place'. Po príchode zistili, že sú na mieste, kde už kedysi misia bola. V šesťdesiatych rokoch. No potom z nej misionárov vyhnali a ona chátrala. Navyše tam prebiehali ťažké boje, bombardovalo sa ešte v roku 2001.
"Teraz však už situácia nebola nebezpečná," vysvetľuje Marek. "Sudánsky konflikt severu proti juhu, kde Arabi bojujú proti kresťanom, tu nebol citeľný. Naopak, Arabi s domorodými Dinkami nažívali bez problémov. Našli sme tu veľmi milých, priateľských a šťastných ľudí."
Dievčatá pre všetko
Batožina, s ktorou lekári pristáli uprostred buša, vážila cez dve tony. Bolo sem totiž treba dopraviť všetko, od zdravotníckeho materiálu cez potraviny až po postele. Na mieste síce stáli murované budovy, nemocnica však nemala dlážku, preto prvou úlohou lekárov bolo vybetónovať podlahu.
"Možnosť budovať misiu od základov má klady aj zápory. Na jednej strane sme mali veľkú voľnosť, všetko sme si mohli zorganizovať, ako sme chceli. Na druhej strane, iných ako mladých lekárov by na to nenahovorili, lebo to znamenalo množstvo mimolekárskej práce. Ale zase nás to zblížilo s domorodcami."
Prvé dva týždne sa len vybaľovalo, kopali sa jamy na odpadky a na infekčný materiál a rámy nemocničných postelí sa vypletali špagátmi. Dôležitým bodom bol výber personálu.
"Ostatné mimovládne organizácie boli schopné dať oveľa vyššie platy než my, preto sme si nemohli dovoliť trénovaný zdravotnícky personál. Už sme poznali situáciu z Mapuorditu, že veľké nároky nemôžeme mať. Podstatné je, aby naši zamestnanci vedeli po anglicky, lebo najmä spočiatku fungovali predovšetkým ako tlmočníci. Tiež sme ich museli učiť hygiene, že každý deň sa musia umývať, mať čisté šaty a kuchárka aj riady. A keď si pred cestou do práce umyje ruky, už si ich nemá s nikým podávať."
Strach
Silvia a Marek boli jedinými lekármi na región s pol miliónom ľudí. Nečudo, že sa zvesť o ich príchode rýchlo rozniesla a denne do čakárne prichádzalo okolo stotridsať ľudí. Zďaleka nie všetci boli chorí. Keď už počúvali aj ponosy typu - pred zaspávaním vidím leva - alebo dýcham cez ranu na ruke - snažili sa návštevnosť obmedziť. Napokon sa to podarilo "iba" na šesťdesiat pacientov denne. Aj to však bolo viac než dosť, lebo lekári museli zvládať aj povinnosti sestričiek.
"Síce sme sa snažili naučiť personál základné ošetrovateľské úkony, no len merať teplotu sa učili tri hodiny. Nevedeli pochopiť, že teplomer sa striasa, až keď sa teplota odmeria, a nie predtým. Že by dávali injekcie či infúzie, alebo vydávali lieky, neprichádzalo do úvahy. Na druhej strane im nerobil problém pohľad na rany a krv. Kvôli vojne boli zvyknutí na oveľa horšie výjavy."
Kým sa ráno začalo ordinovať, lekári prešli čakáreň, aby posúdili prípady a tí, ktorí boli naozaj chorí, dostali prednosť.
"Naše 'sestričky' neboli vstave posúdiť závažnosť ochorenia. Stačilo, aby niekto zahral divadlo a prevracal oči stĺpkom a hneď ho uprednostnili, kým skutočne vážne stavy nebrali do úvahy. Pretože práve tí najťažšie postihnutí sa pomoci často nevládali dovolať. Najmä keď do nemocnice museli niekedy putovať aj niekoľko dní. A to o tých, ktorí to nezvládli a zomreli na ceste, ani nevieme."
Spočiatku bola na misii iba ambulancia, neskôr pribudlo aj osemmiestne lôžkové oddelenie.
"Museli sme ho otvoriť skôr, ako sme plánovali, lebo prišiel pacient s vysokými teplotami, hnisali mu ústa, oči. Tri dni sme ho ošetrovali bez rukavíc a rúška, až nám došlo, že jeho choroba má všetky symptómy hemoragickej horúčky, čo je niečo ako ebola. Hoci so Silviou máme oslabený pud sebazáchovy, vtedy sme sa naozaj vyplašili. Volali sme kolegom, ale nikto nemal s touto chorobou skúsenosti, a tak sme si museli poradiť sami. Chvalabohu, ochorenie nejavilo známky šírenia sa a chlapcovi sa časom uľavilo. Nemali sme však žiadne laboratórium, takže dodnes neviem, či to bola, alebo nebola táto mimoriadne nebezpečná choroba."
Zablatená maternica
Slovenskí lekári spolupracovali aj s domorodými liečiteľmi.
"Napríklad, keď bolo treba trhať zuby. Nie sme zubári, nemali sme ani potrebné nástroje, preto, keď sme sa dozvedeli, že v osade žije človek, ktorý trhá zuby, pacienta sme za ním poslali. Prikázali sme mu, nech sa potom vráti aj s vytrhnutým zubom, aby sme zákrok skontrolovali a prípadne posúdili ďalšiu liečbu. Keď však prišiel, videli sme, že mal zub vytrhnutý naozaj profesionálne."
Ak niektorý pacient potreboval operáciu, ktorá sa v poľných podmienkach misie nedala zrealizovať, lekári sa cez vysielačku spojili s nemocnicou v Keni.
"Keď chorého uznali operácie schopného, dostal tzv. green light, čo znamenalo, že akékoľvek lietadlo, ktoré u nás pristálo a pracovalo pre Spojené národy, ho muselo vziať na palubu. Jediný problém bol, že nikdy nebolo isté, kedy to bude. Niekedy lietadlo priletelo hneď, niekedy aj o dva týždne."
Najmä raz to bolo kritické. Práve na Štedrý večer prišla dvanásťrodička, ktorej sa po pôrode maternica prevrátila naruby ako rukavica a vyčnievala z vonkajších rodidiel.
"Bol to strašný pohľad. Keďže žena rodila na zemi, maternica sa celá vyváľala v prachu, bola extrémne špinavá, plná blata. Väčším rizikom ako to, že je vonku, bola hroziaca otrava krvi. Ženu sme teda ako-tak stabilizovali, no hoci hneď dostala 'zelené svetlo', do lietadla sa dostala až štrnásteho januára. Boli sme presvedčení, že sa maternica bude musieť odstrániť, ale dozvedeli sme, že jej ju vrátili späť, takže možno je dnes opäť tehotná. Ani by som sa nečudoval. Sudánci sú veľmi húževnatí, náchylnosť na chorobu je u nich menšia a prebieha oveľa ľahšie než u našinca. Som presvedčený, že množstvo prípadov, ktoré sme tam ošetrili, by na Slovensku neprežilo."
Namiesto HIV parazity
V oblasti, kde Silvia a Marek pôsobili, nebol hladomor. Aj preto, že obyvatelia pravidelne dostávali humanitárnu pomoc. Lekári síce sem-tam ošetrovali na kosť vychudnuté deti, bol to však dôsledok chronických hnačiek, ktoré boli veľkým trápením miestnych ľudí. Ďalším častým ochorením bola malária.
"Najmä v období dažďov prinášali deti, ktoré kvôli malárii už upadli do kómy. Keď však dostali lieky, do dvoch-troch dní sa priam zázračne zotavili."
V období sucha boli pre zmenu časté prípady dehydratácie organizmu. Lekári často ošetrovali tropické vredy a zanedbané staré rany, mnoho ľudí trpelo pohlavnými chorobami. HIV pozitívnych ľudí bolo však oveľa menej než v iných afrických štátoch.
"Paradoxne, toto je jeden z mála plusov vojny, pre ktorú bol Sudán separovaný od okolitých štátov, a preto sa tam toľko ľudí nenakazilo."
O čo je však v krajine menej AIDS, o to viac je tam parazitov. Sudán je napríklad jedným z posledných miest na svete, ktoré sa ešte nezbavili onchocerkózy. Je to choroba, pri ktorej majú chorí v tele červa. Lieči sa tak, že sa opatrne namotáva na paličku a postupne vyťahuje z rany.
"Červ môže byť parádne dlhý. Mal ho náš vrátnik, ktorému sa do tela zaryl pri členku a pod kožou bolo jasne vidieť, že siaha až po slabiny. Akoby sa mu tam hýbala veľká kŕčová žila."
Priateľské krokodíly
Slovenská misijná nemocnica ležala na brehu rieky. Keď bola voda vysoká, nedalo sa dostať na druhú stranu, no keď hladina opadla, lekári otvorili mobilnú kliniku aj na druhom brehu. Každý týždeň sa potom brodili mútnou vodou na nové pracovisko. V rieke sa s obľubou aj kúpali a verili, že sa nenakazia schistosomiázou, kde sa pre zmenu parazit zavŕta do pečene alebo do močového mechúra. Tiež dúfali, že domorodci neklamú, keď tvrdia, že tam žijú len "friendly" krokodíly.
"Pokojne sme sa v rieke kúpavali, až kým sme deň pred odchodom nezbadali, ako sa na ostrovčeku vyhrieva veľký krokodíl. Ale asi aj keby sme ho videli skôr, v tom teple by sme vode neodolali. Poranenie od krokodíla sme však neošetrovali ani raz, nebezpečnejšie boli hady. Z tých sme mali strach, najmä keď nebolo k dispozícii žiadne sérum. Pred spaním sme preto vždy poriadne skontrolovali izbu. Nemala prahy, takže tam mohlo vliezť všeličo. Škorpióny sme už brali ako samozrejmosť, menšie hady sme sa naučili zabíjať, no veľkých sme sa báli stále. Najmä, keď mi ešte v Mapuordite pred očami zomrelo dieťa na uštipnutie kobrou."
m m m
Dnes sú už slovenskí misionári opäť doma. Silvia pracuje na Trnavskej univerzite, Marek v nemocnici v Banskej Štiavnici. Veria však, že sa do Afriky ešte vrátia.
FOTO - MAREK ĎURIŠ
Príchod do práce. Slovenskí lekári vybudovali v južnom Sudáne dve nemocnice, ktoré oddeľovala rieka. Brodenie sa džípom na pracovisko bolo preto samozrejmosťou.
Pacient, ktorý nahnal slovenským lekárom poriadny strach. Po tom, čo ho tri dni ošetrovali bez rukavíc a rúšok, si uvedomili, že má všetky príznaky smrteľnej infekčnej choroby. Nemali však laboratórium, aby svoje podozrenie potvrdili, a tak nezostávalo než dúfať, že sa pacient zotaví a ich nenakazí.
Sudán je krajina odkázaná na medzinárodnú pomoc, napríklad pravidelný dovoz potravín. Na vyčlenené miesta v buši ich zhadzujú lietadlá, odkiaľ sa potom rozdeľujú medzi domorodcov.