"Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa dožijem takéhoto veku. Lebo ja som mala rušný celý svoj život," privítala nás Jana Gabčová, rodená Kamasová - slovenská operná speváčka, ktorá počula naživo spievať Šaľapina, priatelila sa so Suchoňom, pamätá slovenskú éru Oskara Nedbala a Ľjuby Hermanovej a na Vysokej škole múzických umení učila spievať sestry Vášáryové, Martina Hubu, Mariána Labudu či Kamilu Magálovú. No najmä - od roku 1939 do roku 1963 bola sólistkou opery SND a spievala tu temer všetky altové party. Do roku 1968 učila na VŠMU, vtedy jej udelili aj titul zaslúžilej umelkyne. Z javiska odišla prakticky zo dňa na deň, po úraze. Dnes žije v jednom z bratislavských penziónov. Je tu vraj veľmi spokojná, aj keď pre vysoký vek už prakticky nevychádza z domu. Dnes oslavuje deväťdesiate narodeniny. Želanie vraj už nemá žiadne. No veľmi sa teší, že v sobotu na rodinnej oslave uvidí všetkých svojich blízkych pekne pokope.
Jana Kamasová sa narodila v Bytči. Keď mala tri roky, prišla o mamu. Na novú otcovu manželku si vraj nemôže sťažovať, mali sa veľmi radi, no keďže bola takmer najstaršia a otec bol štyri roky vo vojne, musela pomáhať starať sa o rodinu. "Navyše prekonala som snáď všetky detské choroby. Akákoľvek prišla, hneď som ju dostala. Preto keď som mala päťdesiatku, myslela som si - nie je možné! Veľmi som sa čudovala, keď som sa dožila osemdesiatky, lebo zo sólistov opery sa dovtedy takého veku nikto nedožil. Nuž a teraz mám deväťdesiatku. Viete, všetky bolesti mám, naučila som sa s nimi žiť. Mám strojček, problémy s dychom, vodu na pľúcach. No Pánbožko mi nechal rozum a to si veľmi vážim."
Pani Gabčová vzápätí ukáže, že v spomienkach má naozaj jasno. Rozpráva celý svoj život, vybavuje si pracovné úspechy, spomienky na deti, vnúčatá i na tragédie, keď jej znenazdajky zomrela dcéra. Spomína vraj ale nerada, lebo spomienky bolia. Niekedy ani neverí, že to všetko naozaj prežila. Keď počuje v televízii Krútňavu (Školníčka bola jednou z jej najzamilovanejších a najúspešnejších rolí), ani sa jej veriť nechce, že to kedysi spievala. Na Suchoňa má krásne spomienky, boli spolužiakmi, sprevádzal ju na koncertoch, práve s ním po prvý raz spievala Rusalku. Ako sa dostala k spevu? "V Brne som chodila na obchodnú školu. Tam som po prvý raz videla operu - Bohému. Strašne som sa čudovala, že na javisku sneh padá. Bývala som v kláštore a spievala na chóre. No raz si ma zavolala hlavná sestra, že nemôžem viac spievať. Prečo? Lebo len mňa počuť." Do Bratislavy prišla ako devätnásťročná a zamestnala sa na pošte. Jej spolubývajúce na slobodárni študovali herectvo a klavír. Raz ju zavolali, aby s nimi išla spievať do zboru. "Tak som tam začala chodiť. A naraz mi profesor Strelec hovorí: Slečna, prídite na školu polročné skúšky. Váhala som, nakoniec som išla. Bol tam celý zbor skúšajúcich. Vypočuli si ma a hoci bol polrok, prijali ma. Chodila som do školy poobede, po úradných hodinách." Po absolvovaní školy spočiatku v Národnom divadle iba hosťovala. Na javisku stála po prvý raz v roku 1930, o deväť rokov neskôr sa stala členkou našej prvej scény. Popri speváckych schopnostiach kládla pri vytváraní postáv vždy veľký dôraz aj na herectvo. Inšpiroval ju k tomu jej kolega, slávny basista Arnold Flögl, vzorom jej bol i legendárny ruský spevák Šaľapin. "Videla som ho spievať v Bratislave. Veľmi si vážil Flögla. Keď spieval, Šaľapin sa naňho obrátil a počúval. Povedal mu: Ja mať tvoj hlas, dobyjem celý svet. A do rána potom spolu pili."
Pani Gabčovej je jednej veci veľmi ľúto - že sa po jej generácii zachovalo minimum záznamov. "Na mnohé veľké osobnosti sa celkom zabudlo. Napríklad celá Pastorkyňa bola v štyridsiatom deviatom naspievaná na platni. Počuli sme ju, prehrali nám ju, a naraz jej niet. Spievala tam celá naša generácia. A bola to výborná nahrávka, patrila by do zlatého fondu. Viete, že vtedy som sa po prvý raz počula spievať? Slzy mi padali z očú. Bola som prekvapená, tento hlas je môj?" Jana Gabčová prestala spievať takmer sedemdesiatročná. "Pri filmovaní Vzkriesenia som spadla na zasneženom chodníku a zlomila si kŕčok a stehno. Vtedy to bolo hop alebo trop, vyzeralo to, že neprežijem. A vidíte, mám deväťdesiat! No so spevom bol koniec." Dnes si už pani Gabčová nahlas vôbec nespieva. Ani sama pre seba. Nedostáva sa jej dychu, ale pospevuje si aspoň v duchu: "Melódie mám stále v sebe, aj keď nejdú von."
