Keď mu týždeň pred sympóziom odskočili sponzori a hrozilo, že nebude môcť zrealizovať to, čo chcel, prišiel s alternatívou: stráviť 10 dní v očistnej hladovke. Nie v zmysle nejakého vydierania, ale očisty a protestu zameraného proti politike ministra kultúry Ivana Hudeca. Peter Kalmus. Na projekte Laboratória sa podieľa od jeho začiatkov v roku 1992. Priviedla ho sem túžba prekročiť úzko regionálne zamerané umenie a prostredníctvom výtvarného umenia prepojiť vzájomne susediace kultúry...

Čo chápete pod pojmom regionálne umenie?

"Len tí, ktorí sa snažili prekročiť hranice regiónu, len tí niečo povedali a v konečnom dôsledku aj urobili niečo pre región. Ale istý kult regionálneho tu je. Čičíka, je ľúbivý. Život však núti neustále preverovať hodnoty, ktoré nás obklopujú a nenechať sa oklamať. To môže len človek nepoctivý, hlavne vo vzťahu k sebe samému. Väčšinou, ak človek prijme za svoju nejakú ideu, má tendenciu sa v nej nechať utvrdzovať."

Môže byť v dnešnej dobe ešte zážitok témou pre umelca?

"To je komplikované. Rôzny, aj nepríjemný zážitok, je možné použiť. Väčšinou sprostredkovane. Obyčajne roztočí špirálu, z ktorej sa tvorivý proces odvíja."

Čo si myslíte o utváraní "imidžu" umelca?

"V určitých prípadoch ho mám rád, hlavne vtedy, ak je súčasťou jeho tvorby, ako je to napr. u Andyho Warhola. Veľmi priaznivo na mňa pôsobí, keď je súzvuk medzi životom a tvorbou. Ale aj tzv. lacný imidž (Madonna, pop-music...) ma vie inšpirovať. Je to jednoducho niečo, čomu sa nedokážeme vyhnúť, takže ho neodmietam. Ideálna je však homogénnosť života a tvorby, keď sám život je umením - sympóziom na plný úväzok."

Vy ho žijete na plný úväzok?

"Niekedy až veľmi. Často som však bezradný zo života i umenia. Snažím sa o maximálnu úprimnosť v živote aj v tvorbe. Ale tých pochybností a bezradnosti je viacej ako suverenity a istoty."

Inštalácie ako také pútajú na seba pozornosť z rôznych príčin. Nie všetci, hoci aj výtvarne vzdelaní jednotlivci, ich prijímajú s pochopením. Istý kritik sa vyjadril, že "umenie inštalácie, to je len avantgardistické zbožštenie odpadkov, modernistický masochizmus..."

"To môže byť aj pravdivé tvrdenie. U konkrétneho autora, pri konkrétnej príležitosti. Ale vo všeobecnosti je to zavádzajúce."

Ako teda vnímate inštaláciu vy?

"Ako jednu z foriem výtvarného prejavu, ktorá môže byť tak lyrická, ako aj brutálna, ale hlavne dobrá alebo aj zlá. Všetko závisí od situácie."

Môžeme ich chápať ako istý protest proti konzumnej spoločnosti, alebo sú skôr vyjadrením identity s touto spoločnosťou?

"U niektorých autorov je to protest. Všeobecne nie, pretože mnohým umelcom, ktorí sa im venujú, konzumná spoločnosť neprekáža."

V rámci svojej tvorby sa venujete mnohým formám. Robíte grafiky, kresby, inštalácie... až po performances. Zaujali ma korózne grafiky. Je to váš objav?

"Nepochybujem o tom, že človek vidiac koróziu má neraz chuť s ňou pracovať. A nepochybujem o tom, že to mnohým aj napadlo. Ale či niekto pracoval s koróziou v tom zmysle ako ja, o tom neviem... Aspoň som sa s tým nestretol. Videl som síce pred časom odtlačky listových prác v koróznej forme, ale nepamätám si, kto to bol, ani akú techniku použil. Obsahovo to však bolo v úplne inej polohe. Korózia sama o sebe je totiž len forma. Záleží na tom, ako sa s ňou narába. Pre mňa je inšpiratívna, zaujímavá, podnetná. Dokonca som koróziu použil aj ako šperk..."

Laboratórium je vnímané predovšetkým ako isté umelé prostredie s potrebným vybavením využívané na experimenty, na analýzu rôznych problémov, avšak odtrhnuto od reality... Chápete toto Laboratórium ako experiment v umení?

"Záleží na tom, pre koho je to mimo života. Pre ľudí, ktorí tam pracujú, je to súčasť života. Vedec v laboratóriu niekedy viac žije svojím laboratóriom ako vlastným životom. Pred každým takýmto sympóziom som vždy znovu na bode nula, resp. až v mínuse, bezradný, čo súvisí zrejme aj so zodpovednosťou, či dokážem vytvoriť niečo, čo osloví. Myslím, že ten istý pocit má každý tvorivý človek bez ohľadu na žáner. Ak je citlivý a zodpovedný."

S čím sa predstavíte tentoraz?

"Bude to inštalácia s pracovným názvom Projekt pre synagógu - 7 objemných kovových ihlanov, v ktorých je obsiahnutý konflikt industriálneho výrobku s budovou, jej architektúrou, ako aj s mýtom v nej obsiahnutým. Použil som číslo 7, s ktorým som pracoval vo viacerých inštaláciách. Zhodou okolností pravá i ľavá strana budovy od vchodu má 7 okien. Symbolizuje to rozpoltenie duše, istú poruchu v zmysle budovy..."

Pokiaľ viem, tak ihlany mali byť pôvodne umiestnené na opačnej strane...

"Zhodou okolností došlo k poruche aj v komunikácii... Ale je to vlastne téma nášho laboratória, ktorá umožňuje dôjsť až k najintímnejšej spovedi... Jedným z protestov československého undergroundu proti režimu bol odpor proti vojenskej službe. Základom bolo sa jej vyhnúť a získať modrú knižku ako jeden zo vzácnych dokumentov našej generácie. A keďže človek v tom veku, keď sa podrobuje odvodom, je obyčajne zdravý, tak jediné, čo sa dalo nasimulovať, boli psychické problémy. Odtiaľ však mnohokrát viedla cesta do psychiatrickej ambulancie. Časť ľudí, ktorí sa v tomto undergroundovom prostredí pohybovali, trebárs aj neaktívne, strávila tak nejaký čas i na týchto klinikách. Rizikom akejkoľvek simulácie však je, že predstieraný problém sa stane realitou... Rekonštrukciou takýchto situácií vo forme psychotestov, ktoré sa používali na tejto klinike, bude časť mojej inštalácie. Zároveň sa predstavujem aj fotorekonštrukciou situácií zo sedemdesiatych rokov, z exteriérov a interiéru mužského oddelenia. Tretia inštalácia má názov Mr. Charms, it`s only rock and roll. V areáli záhrady tejto kliniky sa totiž reálne chovali králiky, takže na chodbe bude inštalácia pôvodných králikární s plyšovými králikmi ako paralela ľudia - králiky - nesloboda, samozrejme, s istým odľahčením problému. Systém autoinštalácie používam na každom sympóziu. Svoju výpoveď som sa snažil urobiť maximálne úprimne. Narábam s vlastným telom, vedome inštalujem sám seba. Je to isté prelínanie dokumentu a média."

Takže vaša umelecká tvorba je vlastne celá od samého začiatku laboratóriom?

"Ak je autor vyrovnaný sám so sebou, povedzme je presvedčený kresťan, ateista ap., nepochybuje natoľko. Je v istom zmysle už determinovaný. Sám som prežil obdobie, keď som bol úprimne presvedčený o kresťanskej pravde. Ale potom nastal zvrat a ja som zistil, že svet má mnoho dimenzií. Zrazu som si uvedomil, že šíriť iba jednu jedinú pravdu, ideu, je nebezpečné. Ak človek pochybuje, ak je nevyrovnaný so smrťou, je celý jeho život duševným laboratóriom a vyberá si teda pre život iba zaujímavé veci. Jednostrannosti sa snažím od tých čias vyhýbať. Zároveň chcem však aj byť tolerantný k tým, ktorí majú iný názor..."

Voči všetkým?

"S výnimkou nebezpečných teórií. Veď kto z ľudí je vlastne povolaný hlásať a hovoriť pravdu?"

Mnoho umelcov sa uzatvára do svojho vnútorného sveta, žije len pre umenie. Nie je táto poloha zhubná pre samotné umenie?

"Som presvedčený, že umelec musí mať široký záber, aby vnímal všetky súvislosti. Pre mňa nie je podstatné len výtvarné umenie, niekedy je to viac literatúra, filozofia, film, divadlo, ale aj nie umenie - príroda, i neživá. Dokáže ma však napáliť, keď niektorý umelec povie, že ho nezaujíma dianie okolo. Ten, kto sa zbavuje zodpovednosti za chod vecí verejných, vlastne nechápe zmysel umenia, ktoré by malo byť istým poslaním, výpoveďou o svete. Poznám ľudí osudom zbavených právnej zodpovednosti tvoriacich čisté, nešpekulatívne umenie. A tiež je tu kategória insitných umelcov. Ale všetci ostatní tú zodpovednosť nesú bez ohľadu na to, či si to pripúšťajú alebo nie. Lebo potom sa môže stať, že sa umelec dostane do polohy šaša a nebude akceptovaný..."