Minulý týždeň v stredu zomrel v Bratislave Ján Lebiš (1931) - grafik, ilustrátor a vysokoškolský pedagóg. Rodák z moravského Krumlova (po krátkej skúsenosti na FF v Olomouci), podobne ako mnohí moravskí študenti dávajúci prednosť Bratislave pred Prahou, prišiel na Vysokú školu výtvarných umení. Hneď na začiatku štúdia u prof. V. Hložníka patril k výrazným talentom a veľmi skoro našiel svoj charakteristický prejav. Atmosféra špeciálky grafiky určovaná povestnou náročnosťou profesora bola veľmi priaznivým prostredím pre profiláciu výtvarnú i ľudskú. Lebiš očarený príkladom Kolomana Sokola sa venoval najmä drevorezu, drevorytu a linorytu. Sokolov vplyv však nezostal dominantný, Lebiš ho rozvinul do pôvodnej kombinácie, berúc na zreteľ aj iný podstatný zdroj slovenskej grafiky - ľudový drevorez a Fullovu citlivosť pre rovnováhu plochy. Lebiš bol hneď v úvode svojej výtvarnej samostatnosti osobnosťou uznávanou, rešpektovanou a vyhľadávanou. Ešte na škole bol často obsadzovaný ako ilustrátor neuveriteľne širokého záberu a schopností zvládnuť extrémne rozpätie textov. Ako ilustrátor pre deti preukázal veľkú farebnú citlivosť (Porgy, Gulliverove cesty, Puškinove rozprávky a mnohé ďalšie). Prvé roky razantného nástupu, žiaľ, postupne vystriedalo zvoľnenie tempa, na čom má nepochybne nemalú zásluhu vážne ochorenie, ktoré ho znepokojilo, vystrašilo a najmä zobralo mu síl a odvahy. Nepochopiteľne sa mu vyhýbali významné ocenenia (BIB, IBA Lipsko, Brnianske bienále užitej grafiky a pod.), čo ovplyvnilo jeho záujem o výtvarný život. Ján Lebiš bol zakladajúcim členom povestného Clubu grafikov s limitovaným počtom členov - desať. V neskorších aktivitách clubu už chýbal... Utiahol sa a menej sa zúčastňoval na výtvarnom ruchu. Evidentne ožil až ako pedagóg na VŠVU, kde preukázal nevšedné schopnosti. Po roku 1989 na konkurze suverénne obhájil svoje miesto a porotu presvedčil o oprávnenosti postu vysokoškolského pedagóga. Pred časom, keď odišiel zo školy, znovu sa utiahol do súkromia. Ján Lebiš, výrazný talent slovenskej grafiky a ilustrácie, vynikajúci pedagóg a znamenitý človek si zaslúži viac ako len spomienku. Chcem veriť, že jeho dielo zaujme niektorého z vydavateľov a dočkáme sa Lebišovej monografie. Jano, škoda, že sme nestihli dorozprávať tie naše "principiálne debaty", pri ktorých tak významne sekundoval Rudo Sloboda.

Autor: Miroslav Cipár