jšej vojny ľudských dejín. Prišli naisto, aj keď pod rúškom noci, zabiť Židov. Neznámy udavač ich nasmeroval k domu Emanuela Pollaka, krčmára a obchodníka. Stál uprostred dediny, na mieste dnešnej požiarnej zbrojnice. Starosta Ján Danko to pripomína všetkým, ktorí uprostred tohtoročného novembra, spoločne s ním, odhalili v Kolbasove pamätnú tabuľu jedenástim židovským martýrom. Tej mrazivej noci Benderovci zabili štrnástich: Šándora Steina, Ruženu Steinovú, Lenku Schonbergerovú, Esteru Schonbergerovú, Esteru Jakubovičovú, Sáru Jakubovičovú, Gizelu Grummerovú, Mendela Pollaka, Helenu Pollakovú, Sáru Bergidovú, Jozefa Liebera, Gizelu Lieberovú, Esteru Fakkavičovú a Adolfa Schächtera. Pamätná tabuľa, odhalená po 51 rokoch, patrí všetkým Židom i nežidom.
Ľudia v Kolbasove neradi spomínajú na tie časy. Za prvej republiky žilo v Uličskej doline veľa Židov, ktorých fašisti v čase vojny odvliekli do koncentračných táborov. Domov sa ich vrátilo len zopár, zúbožených, zničených. Ani sa nestačili pozbierať a už ich zasiahol druhý hrozný úder: benderovci. Po stopách tejto neobjasnenej tragédie som sa ako redaktor Smeny vybral po prvýkrát v decembri 1988. O pamätnej tabuli v obci v tom čase nemohlo byť ani reči. Vtedajší tajomník MNV Emil Janko ma vtedy odbil tvrdením, že v celej veci išlo predovšetkým o likvidáciu komunistov a "židoboľševikov". Dôchodca Michal Kič bol už konkrétnejší: "Prišli na udanie závistníkov, v deň keď sa u Pollaka zišli Židia zo širokého okolia, najviac z Uble a Kolbasova. Možno na selichu, pomodliť sa, možno predebatovať kšefty so soľou, lebo tým sa v tých časoch najviac zaoberali. Išli naisto."
Aj keď nerada, predsa len si na ten večer zaspomínala aj takmer osemdesiatročná Anna Janková: "Vrátili sa z koncentráku a hneď sa dali do obchodovania. Rozdeľovali materiálnu pomoc z USA, potraviny, soľ, plátno. Ja som pre nich šila šaty. Látku mali z dodávok Unra, v ten večer mali dajaký sviatok. Spievali, besedovali, radovali sa asi, že prežili tú strašnú vojnu. A do toho prišli benderovci."
(Dokončenie z 1. strany)
Ako zabíjali, o tom rozprával v osemdesiatom ôsmom dôchodca Ján Bobela z blízkeho Uliča takto: "Prišli na saniach od Novej Sedlice a smerovali ďalej, na Ulič a Kolbasov. Rabovali obchody, zabíjali. K Steinovcom vtrhli rovno, mali tu udavača, pamätám si, že za vojny slúžil v maďarskej armáde. Zastrelili Steina a jeho ženu, hľadali aj deti, ale oni ich nemali. Videl som ich na druhý deň po vražde, Steinová ležala na diváne, s dierou po guľke v čele, v prstoch mala korunu. Jej muž, s guľkou v čele, sedel pri nej, do mŕtvych rúk mu vložili Stalinov obraz. Vedľa, na posteli ležali dve ženy, príbuzná a priateľka, ležali na bruchu, zastrelili ich guľkou do tyla. Úbohí Židia!" Udavača z Uliča vraj o niekoľko dní zastrelili žandári v Stakčíne ako benderovca a jeho telo na čas vystavili na píle pri Kolbasove.
Starosta Ján Danko je príliš mladý na to, aby sa pamätal na tragédiu vo svojej obci. Smutný príbeh pozná len z počutia a 12. novembra ho na úvod slávnosti odhalenia pamätnej tabule benderovským obetiam pred svojím úradom vyrozprával pietnemu zhromaždeniu. "Jestvuje svedok masakry v dome u Pollaka, jeho dcéra tú hrôzu prežila a odsťahovala sa do USA. Nikdy sa sem nevrátila..." Podľa babičky Jankovej Helena sa v poslednom okamihu skryla pod perinami na posteli a prežila. Keď bolo po všetkom, schovala sa u Jakuboviča, ktorý ju deň nato potajomky odviezol do Humenného a odtiaľ sa už vypravila za more, do Ameriky.
Objavený cintorín
Košický rabín Dov Goldstein prednášal svoj kadiš, žalm za zabitých, spoločne s riaditeľom Múzea židovskej kultúry na Slovensku P. Mešťanom, ktorý prekladal z jidiš: "Ach Hospodine, vypočuj môj hlas. Na Boha čaká duša moja jak na svitanie nočná stráž... Hospodin vykúpi ťa, Izrael, zo všetkých tvojich pádov!"
Na mieste kolbasovskej tragédie pred požiarnou zbrojnicou požiadal starosta smútočné zhromaždenie o minútu ticha za obete tragédie. Niekoľko miestnych, Bratislavčania, okresní funkcionári zo Sniny, Košičania, novinári. Tichý pochod na starý židovský cintorín, ktorý obec očistila od buriny, krovísk a popadaného haluzia naplnil rabín spomínaním: "Prišiel som práve z koncentráku v Buchenwalde, do rodnej Bratislavy. Radosť z prežitia, radosť z návratu, slzy šťastia a vzápätí správa o masakre v Kolbasove. Videl som v lágri, čo dokáže ľudská nenávisť, zloba, ale toto zverstvo je pre mňa nepochopiteľné. Desí ma ukrutnosť človeka." Ani dlhé desaťročia strávené v novej domovine, v Izraeli, nezmazali z pamäte príšerné spomienky. Podľa domácich Kolbasovčanov, zabitých Židov najprv pochovali na cintoríne v obci, neskôr však vykopali a telá pochovali opäť v Snine. Po očistení cintorína sa znovu objavili židovské náhrobné kamene a zostanú tak navždy.
"Kto zabúda na tragédie minulosti, môže byť konfrontovaný tragédiami budúcnosti, veď židovské osudy môžu byť aj predobrazom všeľudských osudov," povedal v Kolbasove predseda ÚZ ŽNO Pavol Traubner. Predstava sveta o tom, že Žid je obetným baránkom, zodpovedným za všetky krivdy ľudstva je výplodom hlúposti a neslobody. Dvoch ziel, ktoré sprevádzajú človeka až do dnešných dní. V roku 468 vyvraždili polovicu Židov v Perzii, masovo ich zabíjali počas stredovekých križiackych výprav, i v novovekej svetovej vojne. Kolbasovské memento je večne aktuálnym posolstvom pre živých o tom, že nenávisť plodí len nenávisť a smrť iba smrť. TIBOR IČO
