Vymenovaním Jevgenija Primakova za ministra zahraničných vecí sa na čelo ruskej diplomacie dostáva skúsený politik, ktorého doménou zatiaľ boli skôr diskrétne zákulisné rokovania. Na nový post prechádza z funkcie riaditeľa Zahraničnej výzvednej služby Ruskej federácie.
Jevgenij Primakov sa narodil 29. októbra 1929. V období 1959-1991 bol členom KSSS. V roku 1955 absolvoval Moskovský inštitút orientalistiky a o tri roky neskôr ukončil ašpirantúru na Moskovskej štátnej univerzite M.V. Lomonosova. Jeho prvým pôsobiskom bol sovietsky rozhlas, kde sa z dopisovateľa vypracoval až do funkcie hlavného redaktora. V rokoch 1960-1962 mal významné postavenie v Štátnom výbore pre rozhlas a televíziu pri rade ministrov SSSR.
Od roku 1962 pracoval v ústrednom denníku sovietskych komunistov Pravda, ktorý ho vyslal ako zvláštneho spravodajcu na Blízky východ. Charakter jeho práce v tomto období podľa niektorých zdrojov nasvedčuje, že mal čo robiť s tajnou diplomaciou. Existujú náznaky, že sa podieľal na sprostredkovaní procesu normalizácie medzi vodcom kurdských povstalcov Mustafom Barzáním a Saddámom Husajnom. V každom prípade nadviazal dobré styky s týmto irackým politikom. Po návrate do Moskvy v roku 1970 sa stal Primakov najskôr námestníkom riaditeľa Ústavu svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov Akadémie vied SSSR, v roku 1985 potom jeho riaditeľom. V rokoch 1977-1985 bol zvolený za člena akadémie, v roku 1984 poslancom Najvyššieho sovietu SSSR a v roku 1989 členom ÚV KSSS a ľudovým poslancom SSSR.
Vedecké ústavy, ktoré Primakov viedol, uskutočňovali výskumy na objednávku sovietskej tajnej polície (KGB) aj pre štátne a politické vedenie SSSR. S akademikmi Georgijom Arbatovom a Nikolajom Inozemcevom patril Primakov na začiatku 70. rokov ku skupine zahraničných expertov pripravujúcich pôdu pre uvoľňovanie medzinárodného napätia, o ktoré sa usiloval Leonid Brežnev. Po začatí perestrojky sa umiernený Primakov stal jedným z najbližších spolupracovníkov Michaila Gorbačova, ktorému radil v otázkach oznamovacích prostriedkov a pri stykoch s parlamentom.
V júni 1989 bol Primakov zvolený za predsedu Sovietu Zväzu Najvyššieho sovietu SSSR (parlamentu), v septembri sa stal kandidátom politického byra ÚV KSSS, v nasledujúcom roku členom prezidentskej rady a v marci 1991 členom Bezpečnostnej rady. Aj v týchto funkciách sa zaoberal predovšetkým zahraničnou politikou. Platil vtedy za architekta "nového myslenia" na tomto poli a ako prvý zreteľne vyslovil, že ideológia vývozu revolúcie je pre SSSR uzavretou kapitolou.
Oplatí sa spomenúť Primakovova aktivita pred vojnou v Perzskom zálive. Koncom roku 1990 pôsobil ako zvláštny sovietský vyslanec s cieľom zabrániť v tejto oblasti "horúcej" vojne. Rokoval s poprednými americkými a britskými politikmi, rovnako ako s vedením Saudskej Arábie a so Saddámom Husajnom. Jeho snahy však zostali bez výsledku. V čase protigorbačovského puču v auguste 1991 bol vymenovaný za prvého námestníka šéfa rozpadajúceho sa Výboru štátnej bezpečnosti (KGB) a zároveň za náčelníka sovietskej rozviedky, od novembra do decembra 1991 potom bol riaditeľom Ústrednej výzvednej služby SSSR, ktorá bola z KGB vyčlenená. V decembri 1991 si Jeľcin skúseného analytika ochotného pracovať pre novú štátnu moc vybral za riaditeľa Zahraničnej výzvednej služby Ruskej federácie.
Prezident Jeľcin v prejave v centrále rozviedky v Jaseneve na okraji Moskvy na jar 1994 vysoko ocenil túto zvláštnu službu. Vzhľadom na nekompromisný postoj ruskej rozviedky k rozšíreniu Severoatlantickej aliancie si Primakov na Západe získal povesť tvrdého politika spätého s ruskými konzervatívnymi a armádnymi špičkami.
