rekapitulácia ich vzťahu sa začína tam, kde sa predchádzajúca skončila - vo chvíli, keď sa z vedúceho Úradu vlády stal aj štátny tajomník na ministerstve privatizácie. Vtedajší minister okrem iného zastával aj funkciu premiéra.

V druhej Mečiarovej vláde sa horúce kreslo ministra pre privatizáciu ušlo nezávisle sa prejavujúcemu ekonómovi. Napriek tomu, že Ľubomír Dolgoš robil všetko pre jej urýchlenie, po niekoľkých mesiacoch sa privatizácia prakticky zastavila. Mladý minister otvorene povedal prečo: Kolegovia z vlády nie sú zainteresovaní, aby rýchlo pokračovala, lebo každým privatizovaným podnikom si pília pod sebou konár - riaditelia bývalých štátnych fabrík nemajú potom dôvod žmoliť klobúčiky pred dverami referentov. Rezortné ministerstvá nepracujú na podkladoch pre privatizáciu, ale trápi ich niečo iné - ako a komu štátny podnik dať. "Akým tempom pracujú rezorty, tak postupuje privatizácia," tvrdil Dolgoš v čase, keď sa ani nehla.

V máji 1993 tieto drzosti zopakoval dokonca aj pred predsedom vlády. Na stretnutí Contact Business Clubu vyhlásil: "Napriek tomu, že vláda deklaruje podporu privatizácii, musím pred premiérom konštatovať, že to tak nie je." Vtedy sa Vladimír Mečiar nahneval a svojmu ministrovi pred všetkými povedal: "Vy sa cítite byť ešte členom tejto vlády?! Tak nekazte meno vlastnej firmy, kým v nej sedíte!" O mesiac neskôr Dolgoš z "firmy" vystúpil. Pretože prezident odmietol na uvoľnené kreslo vymenovať Ivana Lexu, premiér sa rozhodol, že si privatizáciu ponechá a pán Lexa mu bude robiť štátneho tajomníka.

O niekoľko dní nového tajomníka a starého vedúceho Úradu vlády navštívila Alica Ďurianová, vtedy televízna redaktorka. Večer divákom ukázala, že na stene jeho kancelárie visí farebný portrét - pána premiéra. Na otázku, prečo práve on, Lexa odpovedal, že si zavesil taký obraz, aký našiel. Pre úplnosť dodajme, že ho našiel po špeciálnej objednávke, ktorú od neho dostala TASR.

DEFORMÁCIE SÚ ODSTRÁNENÉ

Po niekoľkých týždňoch navštívil Vladimír Mečiar redakciu denníka Republika, aby tam odpovedal na otázku, kde sú v privatizácii deformácie. "Kto chce získať náskok a výhody, začína v banke. Bankový úradník rozhodne o tom, komu dá peniaze, a nie minister pre privatizáciu. O podnik sa potom uchádza ten, kto má takýto prísľub. Tam je prvá možnosť deformácie," tvrdil premiér a minister v jednej osobe. Ako obvykle, nahodený motív okamžite prevzal a tvorivo rozvinul jeho štátny tajomník: "Dnes je verejným tajomstvom, že bez

10-15-percentnej provízie bankovému úradníkovi nikto úver nezíska," oznámil Ivan Lexa, čím silne zapôsobil na miestnych finančníkov. Jeden z nich, Vladimír Valach, požiadal guvernéra Národnej banky Masára, aby ako oficiálny predstaviteľ bankovníctva zakročil: buď prešetril a potrestal konkrétnych vinníkov, "ak ich vie pán Lexa dokumentovať, alebo ak takéto prípady nevie preukázať, aby sa verejne ospravedlnil". Ing. Valach ešte dodal, že také obvinenie nemožno nechať prejsť mlčaním. Mýlil sa, lebo presne tak "prešlo".

Dôvod, prečo Mečiar s Lexom zaútočili na banky, bol prostý. Za čias ministra Dolgoša sa privatizovalo verejnými súťažami. Kto sa chcel súťaže zúčastniť, musel mať prísľub od banky, že dostane na kúpu podniku úver. Lenže aby ho dostal, musel banku presvedčiť, že požičané dokáže vrátiť. Ak ju nepresvedčil, uchádzač úver nedostal a potom ani šancu. Mečiar a ani Lexa neboli spokojní. Chceli to celé otočiť: "Ide nám o to, aby banky neurčovali a priori víťaza verejnej súťaže, ale aby poskytli prvú splátku vo výške 15 percent kúpnej ceny privatizovaného majetku víťazovi..." Z čoho jasne vyplýva, o čo im v privatizácii išlo: Aby nikto iný, ale len vláda a iba vláda rozhodovala, kto bude privatizovať - banky by dali peniaze až po jej rozhodnutí. Podľa Ivana Lexu by sa touto zmenou dosiahla veľká vec: "Tým by sa privatizácia otvorila pre široký okruh ľudí a rozhodujúcim kritériom by sa stala kvalita podnikateľského zámeru..." V skutočnosti išlo o niečo iné. O to, aby sa privatizácia otvorila len pre okruh ľudí, ktorým chceli dopriať páni z vlády. Odvolávaním sa na "kvalitu podnikateľského zámeru" bolo možné zdôvodniť všetko, aj veci nezdôvodniteľné - prečo niekomu vláda podnik predala, hoci dakto iný zaň ponúkal oveľa, oveľa viac...

Ivan Lexa a jeho šéf vedeli, že "banky, ktoré pracujú na súkromnej báze, nemožno donútiť k tomu direktívnym spôsobom", že ich nemožno prinútiť, aby požičiavali len tým, ktorí sa páčia vláde, ale spoliehali sa na okolnosť, že "NBS má niektoré nástroje, ktorými presvedčí banky o výhodnosti takýchto úverov". Keď sa Národná banka akosi nemala k činu, rýchlo našli účinné riešenie: prednosť pred verejnými súťažami dostali priame predaje. O tom, kto podnik dostal, rozhodovalo jediné kritérium - "kvalita jeho podnikateľského zámeru". Privatizácia sa potom konečne rozbehla - najskôr nevídaným smerom a potom nevídaným tempom.

AJ KEĎ ZA KORUNU,

ALE NIE ZADARMO

Koncom roku 1993 ministerstvo privatizácie navrhlo a vláda odsúhlasila priamy predaj podniku SVIKON Svidník. Získala ho spoločnosť, ktorá zaň v konkurencii štyroch záujemcov ponúkla - najmenej. Poslanec Andrej Dudáš zo Svidníka interpeloval premiéra, aby mu vysvetlil, prečo vláda vybrala akurát SVIK, s.r.o., keď ostatní by zaplatili viac. V odpovedi premiéra bolo všetko, pravda, okrem odpovede. Kolega Jurčišin potom v Obchodnom registri zistil, že ako jeden z piatich spoločníkov SVIK-u je v zakladajúcej listine zapísaný doc. Ing. JUDr. Vladimír Lexa, CSc., otec štátneho tajomníka Ivana Lexu. Pán tajomník bol iste o kvalite "podnikateľského zámeru" pána otca presvedčený - inak by ho vláda nevybrala. Jeho otec totiž na nejaký SVIKON naozaj nebol odkázaný - od 1. júla 1992 je jedným z piatich spoluvlastníkov Považských mlynov a cestovinární, čo je majetok za viac než jednu miliardu. Tu však asi išlo o princíp - nech víťazia najlepší, aj keď platia najmenej...

Koncom roku 1993 nastal zvláštny prípad odštátnenia a takmer privatizácie, ktorý posvätil parlament. Matici slovenskej sa po dlhých rokoch navrátila martinská Neografia. Spravodlivosti sa teda učinilo zadosť. Akurát premiér, nevedno prečo, z toho vo svojej pamätnej reči v Zlatej Idke vyvodzoval čudné závery: "S kým môžeme zatiaľ nabetón rátať? Jednoznačne sa k HZDS prihlásila Matica slovenská, že nikde inde a nikoho iného ako HZDS podporovať nebude. Tento záväzok nám dali a vy ste videli, že my sme boli zasa takí ústretoví a za korunu sme im dali Neografiu, ktorá má hodnotu 600 miliónov. Ale nemôžu povedať, že to majú zadarmo. Tak tam sa dá očakávať." Z jeho reči vzniká dojem, že najskôr bol záväzok Matice voči HZDS a až po ňom nastala spravodlivosť v podobe navrátenej Neografie, a že Matica vie, za čo ju dostala. Faktom je, že také niečo o Matici môže povedať len Mečiar - ak by to skúsil niekto iný, určite by jej predstavitelia ostro protestovali.

Vo februári 1994 sa druhá Mečiarova vláda stala výrazne menšinovou. S Moravčíkom a Romanom Kováčom jej odišli ďalší desiati poslanci. Vo vzduchu bolo cítiť skoré odvolanie premiéra i jeho kabinetu. A práve v tomto povetrí sa začalo privatizácii neuveriteľne dariť. Za jediný mesiac vláda schválila 45 projektov. Konala nielen rýchlo, ale aj proti mnohým zásadám - morálnym, právnym i politickým.

ZA PRÁVA ŽIEN

I PRÁVO NA OMYL

V Národnej rade mali poslanci veľkú zábavu zo svojho kolegu Vicena. Keď vyšlo najavo, že sa jeho manželka, inak zástupkyňa prednostu Okresného úradu v Nových Zámkoch, poberajúca príplatok za to, že sa jej ako úradnej osoby zosúkromňovanie netýka, uchádza o privatizáciu Novofructu, vyhlásil, že o jej aktivitách nič nevie. O týždeň bol donútený si spomenúť, že niečo predsa len vie, lebo v rámci poslaneckého prieskumu sa aj on zaujímal o privatizáciu Novofructu a dokonca odporúčal vláde, aby schválila projekt pani Vicenovej. Potom s vážnou tvárou dodal, že každý bezúhonný občan má právo privatizovať - bez ohľadu na to, či je, alebo nie je zosobášený s poslancom.

Podobne sa o privatizáciu, ale v oveľa väčšom rozsahu, zaujímala aj manželka Víťazoslava Morica. Jej projekty neodporúčal manžel, ale páni Slota, Matejka i Žingor. Keď novinári počas Pressclubu dobiedzali do premiéra, ako je to vlastne s tými privatizáciami po praslici, Vladimír Mečiar bránil občianske práva poslaneckých manželiek: "Každý občan Slovenskej republiky má právo zúčastniť sa na privatizácii. Máme azda zbaviť tohto práva 150 poslaneckých manželiek?" Pani Moricovú jej práv nik nezbavil, ba naopak. Vláda jej pririekla Železničné opravovne a strojárne nielen vo Vrútkach, ale aj v Trnave. Stalo sa tak po podrobnej a vyčerpávajúcej diskusii, ktorá trvala celé dve minúty. O tom, že to bola debata intelektuálne veľmi náročná, svedčí záverečná otázka vtedajšieho podpredsedu vlády Andela, ktorý sa pre istotu opýtal: "A inak prerokované a schválené?" Vladimír Mečiar mu slušne odpovedal: "Prerokované, schválené." Vláda, ktorá prišla po Mečiarovej, venovala projektom pani Moricovej a jej spoločníkov trochu viac času a zistila, že jej predchodkyňa nepozorne spočítala, koľko by vlastne mali štátu zaplatiť. Išlo o necelú štvrť miliardu, presnejšie o 221 miliónov korún. Štátny orgán sa pomýlil, ale nie vo svoj prospech. Aj keď sa pomýliť môže každý, len málokto o 221 miliónov...

PÁSKY VZALI, FAKTY ZOSTALI

Divoká privatizácia posledného mesiaca bola po právnej stránke úplnou katastrofou. Hoci zákon jasne stanovil, že privatizovať môžu iba spoločnosti zapísané v Obchodnom registri a na základe predloženého projektu, premiér-minister Mečiar, jeho štátny tajomník Lexa i vláda ako celok to nerešpektovali. Privatizáciu Skloobalu Nemšová, VAP Prešov, Kovohút Krompachy, Polygrafických závodov v Trnave ministerstvo predložilo na schválenie, hoci v tom čase neexistovali privatizačné projekty. Rekord vytvoril Skloobal Nemšová - jeho projekt prišiel na ministerstvo až deväť dní po tom, keď ho vláda schválila. (Mimochodom, v tomto prípade sa ministri vôbec nedozvedeli, že jeden zahraničný záujemca dal na tento podnik bezkonkurenčne najlepšiu ponuku: kúpnu cenu 300 miliónov korún, investície za jednu miliardu a odkúpenie zásob za 80 miliónov. V dôvodovej správe k návrhu sa však tvrdilo, že najlepšia ponuka od zahraničného záujemcu bola vo výške 50 miliónov.)

O tom, že vláda predávala štátny majetok právne neexistujúcim spoločnostiam svedčí úryvok z rokovania vlády, keď privatizovala Tatran, štátny podnik Bratislava. Lexa hovoril o jeho transformácii na akciovú spoločnosť - 59 percent akcií si mal ponechať Fond národného majetku "a zbytok do akciovej spoločnosti, ktorá dneska vznikla" (!). Kvôli zmienke o "dneska" sa Mečiar opýtal: "Tá eseročka, kedy je registrovaná?" I. Lexa: "Kým vybaví zápis a to rozhodnutie, tak to tie dva týždne potrvá."(!) Napriek tomu o šesť replík neskôr prišiel Mečiarov záver: "Ďakujem, prerokované, schválené." Čo je jasný dôkaz, že vláda porušila zákon a rozhodla v prospech firmy, ktorá nebola zapísaná v Obchodnom registri. O tom, v koho prospech sa tieto porušenia zákona diali, svedčí napríklad nasledovná výmena informácií medzi premiérom-ministrom a jeho štátnym tajomníkom: V. Mečiar: "Tá spoločnosť bédées, to je kto?" I. Lexa: "To je spoločnosť zložená zo súčasného manažmentu, to je spoločnosť, ktorá je, povedal by som, blízka aj koalícii, aj všetko s tým spojené. Len dneska sa môže uchádzať len o 45 percent vo FNM." V. Mečiar: "Čo už s tým potom, tak už len schváliť..."

V druhom marcovom týždni roku 1994 parlament tri dni rokoval o nedôvere premiérovi. Kým poslanci rečnili, vláda v stredu, vo štvrtok i v piatok privatizovala. A neprestala, ani keď premiérovi vyslovili nedôveru. Ešte o tri dni neskôr schválila jeden privatizačný projekt a až tak odstúpila... Hoci sa z každého rokovania vlády robia zvukové záznamy, po rokovaní z 11. marca je iba zápis: "Magn. pásky - nie sú." A z posledného zasadania zostal iba oznam: "Magn. pásky - vzala p. Nagyová." Pásky síce vzala, ale fakty zostali. Druhá Mečiarova vláda svoje záverečné sekundy pri moci využila na to, aby predala akcie VSŽ Košice, ktoré mali menovitú hodnotu jednej a pol miliardy korún. Predala ich za 314 miliónov - spoločnosti Manager, ktorá vznikla 11. marca 1994. Teda v deň, keď Národná rada SR vyslovila Mečiarovi nedôveru. Všetko sa dá využiť - dokonca aj posledná chvíľa.

(Pokračovanie o týždeň - 26. apríla)