vybral na Hrad, aby ho konzultoval s prezidentom. Michal Kováč so všetkými osobami súhlasil - so všetkými okrem jednej. Nechcel vymenovať Ivana Lexu za ministra pre privatizáciu. Hneď požiadal, aby to bol niekto iný. O niekoľko hodín neskôr premiér hovoril s prezidentom medzi štyrmi očami. Podľa Michala Kováča sa "premiér na mňa opätovne obrátil s prosbou, aby som Ivana Lexu predsa len do ministerskej funkcie schválil. Zdôvodňoval to tým, že HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú nové voľby a hnutie peniaze potrebuje. Ďalej mi povedal, že túto robotu mu nikto iný ako Ivan Lexa urobiť nemôže, a že keď ju spraví, pošle ho preč".
Približne v tom istom čase sa premiér stretol s novinármi. Prezradil im, že v pozmenenej vláde ráta aj s Lexom. Vtedajší syndik Július Gembický sa ho opýtal: Neobávate sa, pán premiér, že ho prezident odmietne vymenovať, ako sa to už dvakrát stalo? Predseda rozčúlene vysvetlil dôvody, prečo nemá obavy: Návrh na doplnenie vlády je vraj neporušiteľný celok. Od osoby ministra závisí vymenovanie štátnych tajomníkov, od nich zas vedúcich úradov - od čoho sa vraj odvíja podiel HZDS a SNS na štátnej správe. "Takže ak sa poruší hierarchia, rozkladá sa systém ako celok," tvrdil Mečiar a dodal, že ak by Michal Kováč kohokoľvek, nielen Lexu, nevymenoval, návrh padá ako celok a budú sa musieť obnoviť koaličné rozhovory. Prezident by bol tak zodpovedný za ťažké politické komplikácie. Ale keď novinári aj potom pochybovali, či návrh prejde i s Lexom, premiér sa ich spýtal: "Myslíte, že Beneš chcel Gottwalda?"
"PÁN LEXA NESPĹŇA
PREDPOKLADY..."
Ako je známe, Beneš Gottwalda nechcel, ale vymenovať ho za premiéra musel. Presne tak mal byť vymenovaný za ministra aj Ivan Lexa. Lenže na rozdiel od Beneša prezident Kováč Lexu vymenovať nielen nechcel, ale ani nemusel. Hoci mnohí sa snažili tvrdiť opak. Napríklad aj ústavný právnik HZDS Ján Cuper. Podľa neho vraj prezident "musí" na návrh premiéra vymenovať či odvolávať ministrov "bez úvahy". Pritom Ústavný súd SR už niekoľko mesiacov predtým rozhodol, že je to inak: prezident - podľa vlastnej úvahy - môže, ale nemusí vyhovieť návrhu premiéra.
Do kampane za svoje vymenovanie sa zapojil aj Ivan Lexa osobne. V rozhovore pre Rádiožurnál povedal, aký by bol prekvapený, "keby pán prezident škrtol ktoréhokoľvek kandidáta. Som presvedčený, že Slovensko nemá prezidenta, ktorý by povýšil svoje osobné pohľady, výhrady, záujmy, snáď, nad záujem možného rizika destabilizácie spoločnosti, záujem stabilizácie politického, spoločenského, ekonomického života a zahraničnej prestíže, t. j. vyšší princíp". Z čoho vyplýva, že svoje vymenovanie považoval za jediný čin, ktorý by bol v súlade s "vyšším princípom". Všetko ostatné bolo proti nemu. Napriek zjavnému nátlaku však prezident oznámil: "Pán Lexa nespĺňa predpoklady na vykonávanie tejto funkcie a nemá ani moju osobnú dôveru." A odmietol ho vymenovať aj do tretice.
Vladimír Mečiar sa pôvodne snažil prezidenta "presvedčiť" argumentom, že návrh predložil ako celok a odmietnutím čo i len jedinej osoby prezident "riskuje osud koalície". Lenže čoskoro musel z neho vycúvať. Postarali sa o to práve jeho koaliční partneri zo SNS. Nielen Ľudovít Černák či Igor Uhrík, ale aj páni Prokeš a Sokol potvrdili, že ministerstvo privatizácie "pripadlo" HZDS a že im je srdečne jedno, koho si tam HZDS navrhne. Mečiarova téza, že odmietnutím čo i len jednej osoby z návrhu sa "rozkladá systém ako celok", bola iba účelovým blufom. Po rokovaní Politického grémia SNS predseda Černák v mene strany povedal: "Boli by sme veľmi smutní z toho, keby HZDS vyhrotilo otázku stability slovenskej politickej scény na jednej konkrétnej osobe." Hoci ráno 9. novembra 1993 poslal premiér list prezidentovi, v ktorom mu oznámil, že svoj návrh na vymenovanie vlády sťahuje, popoludní po rokovaní s predsedom SNS musel poslať iný návrh. V porovnaní so starým mal len jednu odlišnosť - chýbal v ňom Lexa. Mečiar toto kolo prehral, ale nemienil to nechať bez odvety.
"BOLI BY SME VÁM
ZAVIAZANÍ, PÁN PREZIDENT"
Po sľube nových ministrov a podpredsedov vlády sa premiér vo svojom príhovore obrátil k hlave štátu: "Boli by sme vám zaviazaní, pán prezident, keby sme mohli povedať, že môžeme rátať aj s podporou vašou, že slovo, ktoré dávate ústavným činiteľom v jeden deň, bude mať rovnakú hodnotu aj na deň druhý..." Michal Kováč okamžite reagoval slovami: "Tak to bolo vždy," a vedľa stojaci Ivan Gašparovič ho hneď chytil za rukáv... Pred televíznymi kamerami sa odohralo ďalšie dejstvo hry, ktorú Vladimír Mečiar hrá už od januára 1990. Neustále stavia verejnosť pred otázku: Veríte mne alebo jemu? Na jednej strane je vždy Len On, na strane druhej sa už vystriedali celé zástupy. Od Andráša, Gála, Ondruša cez Kňažka, Romana Kováča, Moravčíka až po Michala Kováča. Vyzerá to tak, že desiatky ľudí zo sveta slovenskej politiky sa spriahli len s tým cieľom, aby z pravdovravného človeka urobili klamára. Vladimír Mečiar v rámci lásky k pravde nešetrí nikoho: "Ja si nemienim nechať podsúvať ani od hlavy štátu zámer, že v týchto veciach nehovorím pravdu."
"V týchto veciach" konkrétne premiér tvrdil, že jeho návrh (aj s Lexom) bol už "predkonzultovaný" a dostal od hlavy štátu "uistenie" že bude ako celok prijatý: "Ak by som nemal uistenie od prezidenta, nebol by som dával návrh ako celok." Práve tento spôsob predkladania, spôsob en bloc, však svedčí o opaku. Veď ak by mal Mečiar "uistenie", že bude vymenovaný každý navrhnutý osobitne, nemal by dôvod predkladať ich v nedotknuteľnom celku. Jednoducho preto nie, lebo by mal istotu, že budú vymenovaní všetci - aj bez bloku. Ako v mnohých prípadoch predtým, a ešte oveľa početnejších potom, pán premiér nepotreboval nikoho, aby mu musel podsúvať zámer, že nehovorí pravdu. V tomto smere je celkom sebestačný.
ČO MÁ PREMIÉR
SO SÚKROMNÝM SPOROM?
Niekoľko dní po svojom nevymenovaní Ivan Lexa na Úrade vlády SR, pod štátnym znakom republiky, sprevádzaný oficiálnym hovorcom vlády, prečítal vyhlásenie pre tlač. Podľa neho základný dôvod, prečo sa dostal do sporu s Michalom Kováčom, spočíval v tom, že "počas celého obdobia spolupráce s predsedom Mečiarom dodnes som ani na chvíľu neohol svoju chrbtovú kosť ako niektorí iní, ktorí mi to teraz zazlievajú". Na rozdiel od oponenta on vraj nie je "odkázaný na politickú ekvilibristiku". Keďže spomenul, že na Predstavenstve HZDS predniesol prejav, "čoho praktickým výsledkom bolo, že M. Kováč bol za hnutie zvolený až ako druhý v poradí" na prezidenta, novinári sa ho neskôr pýtali, čo v ňom vlastne povedal. "Spochybnil som jeho morálku, odbornú spôsobilosť a vek. Dokumentoval som to či už nižšou výkonnosťou práce a postupmi, ktoré boli na hranici alebo za hranicou etiky." Pod "postupmi" mal na mysli, "ohováranie, prehnanú ambicióznosť, zvolenie intrigánskych metód práce".
Prezident vzápätí premiérovi napísal, aby urobil voči vedúcemu úradu vlády a štátnemu tajomníkovi príslušné kroky. Lenže predseda kabinetu verejne vyhlásil, že "súkromný spor prezident - Lexa je mimo mojej osoby a mimo mojej funkcie". Potom sa prípadom zaoberalo Republikové predstavenstvo HZDS. Záver oznámil Mečiar osobne: "Svoje výroky I. Lexa pred republikovým predstavenstvom spresnil a to mu vyjadrilo plnú dôveru." A ešte dodal, že osobne nevidí dôvod neakceptovať Lexu, keď ho uznáva ten istý orgán, ktorý uznal aj Michala Kováča za prezidentského kandidáta. (Mimochodom, o tri roky neskôr, v januári 1996, na mítingu HZDS Vladimír Mečiar obecenstvu povedal, že kandidatúru Michala Kováča na prezidenta neschválil žiadny orgán hnutia. Predseda hnutia do dôsledkov zabudol na Republikové predstavenstvo HZDS v januári 1993. Ktovie, či si pamätá aspoň na to, že vtedy v primárkach, ktoré rozhodli o poradí kandidátov, ukázal svoj hlasovací lístok Michalovi Kováčovi, aby videl, že predseda Mečiar hlasuje za neho...)
AJ LEXA SÚHLASIL
S ČARNOGURSKÝM
Namiesto toho, aby sa výrokmi svojho podriadeného zaoberal premiér, začala ich skúmať prokuratúra - či sa Lexa nedopustil trestného činu hanobenia hlavy štátu. Táto záležitosť stratila operetný charakter, keď vyšetrovateľ Policajného zboru SR odobral vysokému štátnemu funkcionárovi cestovné doklady, "pretože už dlhší čas odmieta prevziať predvolanie vyšetrovateľa". Aj vyšetrovaný Lexa v januári 1994 zmenil tón. Zrazu mu veľmi záležalo na tom, aby verejnosť pochopila, že "ani jedným výrokom som nespochybnil právo pána prezidenta rozhodnúť a vôbec jeho činnosť ako prezidenta. Nehanobil som, iba kritizoval, a navyše, ako občan I. Lexa občana M. Kováča, pričom kritika sa vzťahovala na dávno minulé obdobie našej bezprostrednej spolupráce v jednom hnutí..."
Ako občan v ohrození navštívil bratislavskú pobočku Amnesty International, lebo ho zaujímalo, aký je názor tejto organizácie na paragraf 103 Trestného zákona, podľa ktorého bol vyšetrovaný. Marta Šimečková a neskôr aj pani Szatmáry z Fondu na ochranu ľudských práv mu potvrdili, že uplatnenie tohto paragrafu považujú za porušenie ľudských práv: "Je nám jedno, či ide o Ivana Lexu, alebo o kohokoľvek iného, tieto paragrafy sú jednoducho hanebné a v demokratickom právnom systéme nemajú čo hľadať..." Lenže to, čo bolo jedno pani Šimečkovej či Szatmáry, nebolo jedno poslancom parlamentu. Keď Mečiarova vláda navrhla zrušenie spomenutých paragrafov, nezískala v parlamente dostatočnú podporu. Je však faktom, že v tom čase sa Ivana Lexu ako občana zastal Ján Čarnogurský. Predseda KDH síce žiadal, aby Mečiar okamžite odvolal svojho štátneho tajomníka, ale zároveň dodal: "Osobne som proti vzneseniu obvinenia proti Ivanovi Lexovi." V tomto bode s ním pán Lexa veľmi súhlasil: "Ráčte si uvedomiť, že som obvinený z trestného činu hanobenia prezidenta republiky podľa paragrafu 103, čo je komunistický relikt v našom zákonodarstve. A tak sa ľahko môže stať, že budem prvým odsúdeným po novembri 1989 nielen v SR, ale na celom území bývalej ČSFR z politických dôvodov. Uvedomte si, že ide o ten istý paragraf, ktorým si bývalí mocipáni chránili svoju nezraniteľnosť a nekritizovateľnosť na verejnosti..."
Jeho oprávnené občianske rozhorčenie nadobudlo napokon podobu výzvy. Obrátil sa na prezidenta Kováča i na generálneho prokurátora Bacha, aby mu povedali, či mienia budovať republiku ako demokratický a právny štát pomocou politických procesov... Krátko po tejto výzve sa vyšetrovanie proti nemu zastavilo, lebo vyšetrovateľ nevzniesol obvinenie. Lexov apel je však aktuálny aj dnes. Dnes dokonca viac ako vtedy. Iba by potreboval zmeniť adresáta. Patrí všetkým, čo do Trestného zákona vrátili paragrafy, ktoré sú ešte horšie ako 102 a 103, o ktorých Ivan Lexa správne hovoril ako o "komunistickom relikte v našom zákonodarstve"... Časy sa menia, ale nie vždy k lepšiemu.
KAMPAŇ PRESNE
PODĽA PODVRHU
Vladimír Mečiar v novembri 1993 veľmi, naozaj veľmi chcel, aby bol Lexa ministrom. Očakával, že budú predčasné voľby a HZDS nemalo ani na výplaty... V tom čase aj pred novinármi hovoril o svojom hnutí ako o "deficitnom". V apríli 1994 HZDS vo výročnej finančnej správe priznalo majetok za 21 miliónov. Ale už o tri mesiace neskôr naplánovalo na svoju volebnú kampaň sumu 66 miliónov - aj to bez mzdových nákladov pre početný volebný štáb (len v bratislavskom centre pracovalo vyše sto ľudí) i bez dotácií na okresy. Ak sa na každý okres dostal čo i len miliónik, náklady hnutia na voľby riadne prekročili sumu sto miliónov Sk. Záhada je, odkiaľ toľko peňazí HZDS napokon malo, keď sa Ivan Lexa členom vlády nestal, ale bol len štátnym tajomníkom, a funkciu jeho ministra zastával pán premiér osobne?
Mimochodom, keď pol roka pred voľbami vtedajší vládni poslanci zverejnili Návrh rozpočtu predvolebnej kampane HZDS 1994, Ivan Lexa tvrdil, že "žiadny oficiálny rozpočet na volebnú kampaň nebol dodnes schválený, a preto ani dokument, ktorý by ho obsahoval, neexistuje". Ten, čo bol zverejnený, vtedajší tajomník HZDS označil za "podvrh, ktorý niekto zámerne vyfabrikoval". Ten "niekto" vypracoval "podvrh" taký geniálny, že sa ho HZDS držalo až do volieb. Podľa neho vyrobilo svoju volebnú pieseň i videoklip k nej. Stálo to síce štyri a pol milióna, ale stálo to zato.
(Pokračovanie o týždeň - 3. mája)
