(ŠUV) v Bratislave na oddelení kamenosochárstva. Od roku 1989 do roku 1992 bol členom výtvarnej skupiny INAK (od novembra '89 do roku 1990 sa volala skupina Inak(šie); roku 1991 sa skupina premenovala na Asociáciu výtvarných umelcov INAK a svoju činnosť skončila v auguste '92). V rokoch 1991 - 1992 mal štipendium J. Pollock Krasner Foundation. Zúčastnil sa viacerých individuálnych a kolektívnych výstav doma (Bratislava, Komárno, Trnava, Nitra) i v zahraničí (Holandsko, Bulharsko, Rumunsko, Francúzsko, Rakúsko, Nemecko), na ktorých často vystavoval spolu so svojou manželkou sochárkou M. Loviškovou. Venuje sa sochárstvu, maliarstvu, ilustrácii, voľnej grafike a architektúre.
# Začnime od skupiny INAK, v ktorej ste patrili k výtvarným i organizačným lídrom. Hoci INAK nefunguje už vyše dva roky, stále sa nepodarilo zaplniť vyprázdnený priestor podobnou výtvarnou poetikou a myšlienkovým nábojom. Ako to vnímate vy?
"INAK bol nástup s vlastným výtvarným prejavom, názorom a filozofiou, ktorý možno vznikol v nesprávnom čase. Svojou kultivovanosťou totiž stál na úplne iných pozíciách ako ostatné zoskupenia alebo jednotlivci. Myšlienka, ktorú hlásal, nebola extravagantná, nechcela diváka šokovať. V období, keď sme kráčali spolu, sa to však nenosilo. Hoci sme sa dostali do názorových rozdielov a aktivita skupiny sa pozastavila, rozhodne si myslím, že ešte dôjde k spoločnému vystúpeniu."
# Energia skupiny sa akoby preniesla do individuálnych výtvarných programov jednotlivých členov, ktoré potvrdzujú, že idea bola podnetná.
"Názorové problémy, ktoré vznikali medzi nami, boli v razantnosti presadzovania vlastného postoja k životu a tvorbe. Z dôvodu pripodobnenia sa k tvorivosti Absolútna má pre mňa umenie fenomén svätosti. Je však zároveň veľmi dôležité nezlučovať dva rozličné pojmy - a to umenie v rovine sakrálnej a liturgickej. Pod slovom sakrálne sa obyčajne vybaví postava Krista či svätého, ja pod pojmom sakrálne myslím aj postoj k životu, bytiu, výpovedi... Takže sakrálna môže byť aj krajinomaľba, aj zátišie - všetko, čoho sa dotknem. Samozrejme, nemôže prísť k disproporcii medzi tým, čo robím a osobným životom. Uskutočnenie tohto je náročné a to bol problém aj v INAK."
# Vaša tvorba, o ktorej možno hovoriť, že je sakrálna, prezentuje dvetisícročnú kresťanskú symboliku vo viacvýznamovej interpretácii, ktorá môže vyvolávať polemiky.
"Celú odpoveď by som zhrnul do rozmeru slobody. Celé 20. storočie by sa dalo charakterizovať ako snaha o slobodu. Samotná cirkev bola a je pre mnohých ľudí priestorom slobody i neslobody, pretože je svedomím. Svedomie však slobodu nevníma ako bezbrehú, ale s vymedzenými hranicami. Bezbrehosť totiž nikdy neviedla k pozitívnemu cieľu a vždy sa časom zvrhla. V súčasnosti sme svedkami toho, ako keby bolo umenie permanentne vyprázdňované a prázdnota predstierala umenie. To tiež svedčí o tom, že bezbrehá sloboda doviedla človeka k chaosu, z ktorého nie je schopný sa sám dostať."
# Vaša tvorba má výrazné realistické východiská, ktoré posúvate do imaginatívneho. Je ešte realizmus v umení na konci 20. storočia zaujímavý?
"V umení neexistuje nič väčšie ako realizmus. Aj najväčší abstraktní maliari boli v podstate realisti. Aj prvotný impulz alebo idea má realistický pôvod. Všetky ostatné termíny sú viac-menej v teoretickej rovine. Dokonca aj duchovný svet je reálny, i keď ho zmyslami ťažko vnímame. Preto tiež kresťanstvo prijalo realizmus za doménu vo svojom umení. Realistický zobrazovací spôsob je zároveň aj obrovským dedičstvom, lebo každým novým umelcom sa rodí nový realizmus. Človek začne byť pokornejší, keď môže na škole okolo seba sledovať pätnásťročných 'kumštýrov', ktorí sa v určitých rovinách vyrovnajú aj umelcom. Chýba im len skúsenosť. Osobne si myslím, že čas sochára prichádza okolo šesťdesiatky. Je to čas, kedy by mohli vzniknúť jeho najsilnejšie veci. Treba však vedieť čakať..."
# Dotkli sme sa pedagogiky - ste profesorom ŠUV na oddelení kamenosochárstva. Aká je miera vašej tolerancie voči študentom?
"Nie som proti tolerancii, ale nad toleranciu kladiem rozmer Lásky. Láska v sebe totiž zahŕňa tolerantnosť, znášanlivosť. Ale tolerancia je aj určité rozmedzie, ktoré je vyhradené medzi dvoma objektami - subjektami. Tolerovať má rozmer určujúci, a preto aj rozmer trpenia a stanovenia rafinovaných podmienok. Keď je tolerancia postavená ako doména v živote a myslení človeka, zamedzuje pôsobeniu Lásky. Tolerancia má rozmer rozumu, napriek tomu Láska má rozmer milosrdenstva."
# Pojem tolerancia však môžno naplniť aj iným spôsobom...
"Závisí to od spôsobu použitia. Tolerancia má úžasnú možnosť kombinácií, zašifrovania vecí, ktoré prestávajú byť jasnými. Človek, konajúci v rozmere milosrdenstva, svedčí jednoznačne."
# Je táto modelová situácia akceptovaná aj vašimi žiakmi?
"Bolo by nedostačujúce, keby som bol k žiakom len tolerantný - vytyčoval by som im zúžený priestor metodiky."
# Čo keď váš koncept odmietnu? O vašej pedagogike sa hovorí, že je príliš náročná.
"Študent má právo voľby, môže prestúpiť na iný odbor. K svojim žiakom sa snažím mať otcovský vzťah, majster musí svojich žiakov milovať. Musí sa vedieť a chcieť obetovať. Som voči nim náročný, ale musím mať rozmer milosrdenstva, inak ich stratím. Tolerancia ako doména pri komunikácii so študentom tieto hodnoty nevníma. V pedagogike dovádza neskúsených ľudí do myšlienkového a názorového chaosu, pretože nemajú skúsenosť a odstup. Považujem za absurdné názory, ktoré presadzujú postavenie majstra za 'konzultanta'. Deje sa to aj preto, lebo v pedagogike je málo osobností."
# Spočíva to v nedostatku osobností vôbec, alebo je to neochota osobností riskovať generačné strety?
"Po minulé roky sme vyrastali v tom, že na škole učí človek, ktorý nie je schopný sa presadiť ako umelec v slobodnom povolaní. To nie je pravda. Učiteľský úrad je zodpovednosť i moc v jednom. Je to charizma, ktorú nemá hocikto a obsahuje v sebe aj základný rozmer - obetovať sa. Osobnosti nie sú preto, lebo umelci nie sú ochotní vydávať svedectvo - pravda, česť výnimkám. Vo výtvarnom umení nestačí byť len dobrý pedagóg, ale kontinuálne musí ísť s tým aj kvalita vlastnej tvorby. Pedagóg musí byť pre svojho študenta osobnosťou na všetkých postoch."
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
