malo svoju premiérovú výstavu roku 1990 v Okruhovom dome armády v Trenčíne. Má za sebou niekoľko skupinových výstav a tohto roku začal s individuálnymi prezentáciami aj na území Slovenska (Múzeum V. Löfflera v Košiciach, Tatranská galéria v Poprade), pričom najčerstvejší príklad pochádza zo včera, keď mu v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave bola otvorená, v autorskej koncepcii V. Beskida, výstava obrazov s názvom Prieniky II. z posledného obdobia.
# Ste kmeňovým členom skupiny Modré hrušky, o ktorých by sa dalo povedať, že sú generačné, keby v nich nebol váš niekdajší pedagóg - Milan Rašla.
"Prítomnosť Milana Rašlu nás skúsenostne vyvažuje, avšak vždy bol naším priateľom v koncepčnej antikoncepčnosti, tak ako sme ju proklamovali v našom manifeste. O manifeste však nemožno hovoriť ako o záväznom programe, lebo všetkým nám išlo najmä o stretávanie a rozprávanie sa o veciach, ktoré nás zaujímajú."
# Existuje nejaká spojitosť medzi Modrými hruškami a mníchovskou skupinou Modrý jazdec z roku 1911?
"Žiadne spojitosti by som nehľadal. Modré hrušky ironizujú smrteľne branú vážnosť - ich názov je z ruského sinije gruši - a to je pejoratívum, ktoré hovoria Rusi, keď sú riadne nahnevaní. Je to dadaizmus, ktorý výstižne charakterizuje to, že sa na naše obrazy nepozeráme ako na 'sväté obrázky'."
# Posledné vystúpenie Modrých hrušiek bolo naposledy pred dvoma rokmi. Je odmlka len hľadaním optimálneho nádychu?
"Od výstavy k výstave sa snažíme naše veci čo najlepšie pripraviť. I keď je to 'nekoncepčné', hľadáme a ujasňujeme si vlastnú koncepciu. Takže odmlky sú zámerné. Navyše naše stavy sa definitívne doplnili na šiestich členov. Pozorovateľ Jozef Gertli - Danglár sa stal plnoprávnym členom a architekt Peter Bohuš obsadil post pozorovateľa."
# Počas tejto odmlky sa mierne zmenila vaša maľba. Predchádzajúce geometrické prieniky ste začali abstrahovať - až ste sa dostali k súčasným, dajme tomu 'chvejúcim sa sieťam'. No vy nehovoríte o svojich obrazoch ako o abstraktných.
"Ak sa do seba trocha zahĺbim, tak východiská, z ktorých pristupujem k maľovaniu obrazov, nie sú čisto abstraktné. Pod prienikmi, čiže akýmisi difúziami, stále cítim príbehovú fabulu. Povedal by som, že ide o vzťah. V skorších obrázoch to bol vzťah dvoch plôch a geometrického zásahu, dnes je to vzťah masívu obrazu - jeho podkladu (plátna) a zásahu do neho. Podklad preniká cez to, čo je na ňom a obidve vrstvy sa vzájomne ovplyvňujú."
# Napriek tomu si myslím, že publikum ľahšie komunikuje s figuratívnou tvorbou. Vy ponúkate trochu iný spôsob - asociatívny.
"Nemôžem u diváka vyvolať úplne tú istú asociáciu, kvôli ktorej som ja začal maľovať. Skôr sa pred ním snažím rozkryť ďalšie hladiny vnímania, pričom chcem, aby sa na obraz pozeral vlastnými očami. Už toto samotné rozmýšľanie stačí a možno aj jemu sa niečo vyjasní: niečo konkrétne, možno len pocit či farebné súznenie."
# Hovorili ste o farebnom súznení, ja by som spomenul súznenie hudobné (spomeňme len Kupkove abstraktné hudobné fúgy) či rozfázovanie pohybu ako na filmovom páse. Od čoho závisí reálne čítanie vašich obrazov?
"Keď už hovoríme o hudobných či filmových asociáciách, videl by som ich hádam v zdôraznení jedného tónu či akordu alebo fázových posunov, ktoré objavujú rozmer času a pohybu. Niektoré moje obrazy možno čítať od ľavého horného až po pravý dolný koniec. Určite však treba mať veci napozerané, a preto sa osobne domnievam, že umenie nie je pre všetkých. Ja, hoci viem čítať od prvej triedy, do konca života nedokážem prečítať niektoré knižky, i keď sú písané po slovensky. Človek len postupne dozrieva vo vnímaní hudby, slova i obrazu. Umenie je pre toho, kto ho chce vnímať."
# Do akej miery je potrebný pre vás kontakt s publikom a jeho uznanie?
"Všetci sme radi pohladkaní (za najcennejšie považujem pohladkanie šekovou knižkou), i keď od detstva neviem, ako sa mám pritom tváriť. Možno je to dané socialistickou výchovou, že treba byť skromní a neprijímať chválu. Zhrniem to: pozitívne ohlasy beriem a o negatívnych nehovorím."
# Prijímate názorovú korekciu aj zvonku? Ako si zabezpečujete odstup od svojej tvorby?
"Vypestoval som si dosť silnú autocenzúru na slepé uličky. Človek do nich aj tak vbehne, ale čím je skúsenejší a má vycvičenejšie inštinkty, tak skôr zbadá produkty, ktoré z tejto slepej uličky vzchádzajú. Okamžite ich recyklujem, obraciam dolu hlavou a potom sú už v poriadku."
# Patríte k mladej generácii slovenských výtvarných umelcov (S. Bubán, J. Fekete, R. Urbásek), ktorí sa snažia o 'novú abstrakciu.' Je táto snaha ešte prínosná?
"Verím v závesný obraz. Nie preto, že by som nemal nápady na iné priestorové médiá, ale zďaleka ma neuspokojujú a nechcem rozptyľovať svoju pozornosť od maľovaného. A to je bez slov povedané, že to má zmysel. A čo sa týka prejavu, ako ste to nazvali, novej abstrakcie, jej opodstatnenosť vidím v tom, že abstraktné hnutie bolo pri svojom niekdajšom nástupe také rýchle, že niektoré miesta zostali voľné. No a ja intuitívne hľadám, ako by som ich zaplnil."
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
