Keď myslievam na to, čo všetko som v živote (ne)urobil, vždy si spomeniem na Faulknerove Divé palmy, novelu o tom, aké dôležité je, aby sa človek v pravej chvíli stretol s pravými vecami, najmä so ženami a knihami, ktoré ho uvedú do života. Z hľadiska nekonečna, do ktorého sa bránou smrti vrátime, je niekoľkoročné meškanie vyjdenia nejakého prekladu zanedbateľné, z pohľadu nášho trvania to až také nepodstatné nie je. Ako pre spoločnosť nie je jedno, či s pojmami gulag alebo globálna dedina bude narábať bežne, s polstoročným oneskorením, prípadne nebude narábať vôbec.
Na slovenskom knižnom trhu je preto ďalšie oneskorené vydanie jedného pozoruhodného diela rovné výbuchu supernovy, literárnohistorickej informácii, ktorá tmou mimoliterárnych okolností do srdca Európy prenikala rovných dvanásť rokov. Tou udalosťou je zbierka poviedok Encyklopédia mŕtvych a jej pôvodcom je Danilo Kiš (1935-1989), svetoobčan a mešťan maďarsko-židovsko-čiernohorského pôvodu. Autor, ktorý písal v reči, čo sa za jeho života a vzniku tohto diela ešte volala srbochorvátčina, apatrid z vlastného rozhodnutia, ktorý v pravej chvíli prečítal výrok Ödöna von Horvatha o tom, že človek bez vlasti je zbavený balastu sentimentality, a teda bohatší o rozmer slobody, aký vlastencom zostane nadosmrti cudzí.
Kiš bol literátnym šľachticom, mužom cti ("Quo vadis, to je jediná otázka, na ktorú neviem odpovedať. Koľkí si však myslia, že vedia, kam idú," povedal), spisovateľ s mimoriadnou autoritou, na Slovensku čiastočne obdobnou snaď len tej Tatarkovej. Slovenská čitateľská obec sa s jeho menom nestretá prvýkrát - v preklade Miloša Herku vyšla 1988 dvojkniha pod názvom Záhrada, popol obsahujúca rovnomennú románovú prózu (z roku 1965) a zbierku poviedok Skoré žiale (1977).
Posledná Kišova kniha, ktorá vyšla za jeho života - v slovenskej mutácii je to útly paperback v knižnej edícii časopisu Fragment obsahuje deväť poviedok a jedno Postscriptum, v ktorom je okrem momentu posledného prekvapenia, dodatočne vrhajúceho svetlo na súbor próz, obsiahnuté aj krédo Kišovej poetiky. Spoločným menovateľom "hesiel" Encyklopédie je smrť, respektíve skutočnosť, že v nich sa umiera - ide však skôr o vonkajší znak, o tematickú príbuznosť. Oveľa podstatnejšia je ich súrodosť vnútorná, na základe ktorej poviedky vnímame takmer ako jeden text. Encyklopédia je totiž výnimočná postmoderná próza, dobre maskovaná plášťom magického a lyrického realizmu, ktorý vždy vychádza z historickej udalosti, zlomku, dokumentu, "vykopávky" ("Neopovážim sa vymýšľať", hovoril Kiš). Nad týmto materiálom, plným zjavných či skrytých citátov, autocitátov, odkazov a narážok (ktoré ako dopravné značky a informačné tabule nielen stoja vedľa cesty, ale ju spoluvytvárajú), však suveréne panuje duchovná hra, ktorá má osobitnú záľubu v menovaní a spochybňovaní toho istého predmetu a neprestajnom vyzývaní čitateľa, aby autorovu intelektuálnu hru prijal. Pri listovaní v Encyklopédii budú mať preto plnohodnotný zážitok len skutočne dospelí čitatelia s vypestovaným vkusom. Aj podľa samého autora modernosť jeho diela spočíva v neustálom pochybovaní o všetkých hodnotách - o všetkých okrem formy, ktorú autor v knihe rozhovorov Po-etika písal s veľkým F. Ako človek, ktorý spisovateľov rozdeľoval na ľudí píšucich a na tých, ktorí rozmýšľajú o Forme, Danilo Kiš to veľké F aj v tejto zbierke ospravedlnil.
Jeho opus sa preto vmestí medzi rozšírený palec a ukazovák. "Čoraz menej, čoraz zriedkavejšie, čoraz obozretnejšie," hovoril Kiš o svojom písaní v ďalekom roku 1973. Autorská disciplína a prednosť jeho "noža" je zarážajúca, jeho autorita vyvoláva u obyčajného smrteľníka závisť, o jeho prísnosti voči sebe samému svedčí aj vlani vydaná kniha paberkov Skladište, ktorá priniesla aj poviedky nezaradené do Encyklopédie. Rozsahom tvoria raz takú knihu, pričom väčšina vyradených próz mohla v spoločnosti tých vyvolených pokojne zostať.
Kišovo dielo predstavuje pokračovanie tej údajne prerušenej nite medzi klasickými tragédiami a modernou literatúrou, ktorá vraj nedokázala s takou silou tlmočiť bezmocnosť človeka voči Osudu a márnosť jeho boja. Keď pred dvadsiatimi rokmi vyšla zbierka poviedok Hrobka pre Borisa Davidoviča, v ktorej autor využíval aj faktografický materiál spomienok Karla Štajnera 7000 dní v Sibíri, mnohí si so závisťou uvedomili, že tá grécka červená niť tematicky pokračuje aj v gulagoch alebo aj v menej známom trestaneckom pekle, ostrove Goli otok v Jadranskom mori, kam Tito odpratal všetkých, ktorí sa nedokázali zmieriť s rozvodom Moskvy a Belehradu. Len málo autorov, ktorí sa potom vrhli na ryžovanie tohto krvavého zlata, však dosiahlo Kišovu úroveň.
Po rokoch je všetkým jasné, že Kiš bol postmoderným v čase, keď na Balkáne si tento pojem plietli so zubnou pastou. Nečudo teda, že sa po vyjdení Hrobky stal obeťou literárnej štvanice, v rámci ktorej sa mu "štátni" kritici snažili uprieť právo používať materiál ako svoj vlastný materiál. V boji s kŕdľom dotieravcov dosiahol Kiš triumfálne víťazstvo a v dejinách juhoslovanských literatúr zostala jeho polemická kniha Hodina anatómie, ktorou opovážlivcov švihom pera zmietol, medzníkovou udalosťou. Pre samého Kiša to však sotva niečo znamenalo, keďže vtedy už dva roky bol obyvateľom Paríža.
O čom ešte táto kniha je? V Postrcripte sa napríklad dozvedáme i to, že poviedka Kniha bláznov a kráľov mala pôvodne byť esejou o Protokoloch sionských mudrcov (ktoré sa v Bratislave predávali v čase, keď aj Záhrada, popol), neskôr sa však podľa autora úvaha rozpadla sama od seba, zrejme pod ťarchou materiálu. Nevedno, ako by napríklad táto poviedka vyzerala, prípadne ktorým smerom by sabolo rozvíjalo Kišovo dielo, keby sa bol autor dočkal dní, keď na národ, v ktorého reči písal, padla nezmazateľná kolektívna vina, aká už dve tisícročia leží na národe jeho otca.
A o čom ešte Encyklopédia je? Je to predovšetkým "úchvatná" hra demiurga a ničiteľa v jednej osobe, hra s jediným čitateľným "odkazom" - že najvyšším poslaním slova je svedectvo o jeho vlastnej sile a bezmocnosti, že zmyslom literatúry nie je voda, ale váza, v ktorej ten súbor kvapiek stojí. Encyklopédia nenúka žiadnu odpoveď, iba opakuje otázku: aké ponaučenie vyplýva z hry zvanej literatúra okrem poznania, ktoré nás môže osvietiť, nemôžeme sa ho však naučiť, ak na to nemáme a už vonkoncom ho nemôžeme sprostredkovať?
Literatúra "ako sloboda, aj bezvýhradné rozhodnutie pre ňu", ako hazard s vlastným životom, ako inhalácia ľadového dychu smrti, ako tajný poznávací znak medzi majstrami a ich učeníkmi (čitateľmi), ktorí remeslo nemusia ovládať, ale vedia, ako to hovorí Ben Haas v Povesti o majstrovi a učeníkovi, že "medzi Preludom Plnosti a Plnosťou je taký zanedbateľný rozdiel, že si ho všimnú len najmúdrejší. A keďže múdrych je príliš málo - asi tak tridsaťšesť na celom svete, bude málo aj tých, ktorí postrehnú ten rozdiel. A pre tých ostatných je Prelud to isté čo Plnosť." Aj o tom je kniha, ktorú čitateľskej pozornosti odporúča
Autor: TOMÁŠ ČELOVSKÝ (Danilo Kiš: ENCyKLOPÉDIA
