čo od umenia očakávate,"

hovorí nastávajúci šesťdesiatnik,

grafik, maliar a ilustrátor

Albín Brunovský

"Vo všetkých krásach je obsiahnuté - ako vo všetkých možných javoch - čosi večné i čosi prechodné, absolútne i zvláštne. Absolútna a večná krása nejestvuje, či skôr: je to iba abstrakcia odstredená zo všeobecného povrchu rozličných krás. Osobitný prvok každej krásy vychádza z vášní, a keďže máme svoje osobitné vášne, máme i svoju krásu," napísal pred vyše sto rokmi krstný otec prekliatych básnikov Charles Baudelaire a jeho duchovný spriaznenec z našej doby - Albín Brunovský túto vášeň a krásu vytrvalo napĺňa. Dvadsiateho piateho decembra bude mať tento rodák zo Zohora, absolvent legendárneho oddelenia knižnej grafiky prof. V. Hložníka na vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1956 - 1961) šesťdesiat rokov. V rokoch 1963 - 1967 bol na VŠVU na umeleckej ašpirantúre, od 1967 - 1990 bol vedúcim katedry grafiky na VŠVU, posledných päť rokov je umelcom v slobodnom povolaní. Má za sebou niekoľko desiatok samostatných výstav po celom svete a niekoľkonásobne väčšiu účasť na výstavách kolektívnych, na ktorých získal množstvo prestížnych ocenení. Už dnes možno povedať, že Brunovského spôsob napĺňania krásy patrí k tomu najvýraznejšiemu, čo slovenské výtvarné umenie v 20. storočí Európe ponúklo...

# V SNG je inštalovaná rozsiahla výstava Šesťdesiate roky v slovenskom výtvarnom umení, v rámci ktorej máte aj vy svoje grafiky a obrazy. Toto obdobie bolo tiež vaším vstupom na slovenskú výtvarnú scénu. Ako si spomínate na svoje začiatky?

"Mnohé veci z toho obdobia sa mi zdajú, akoby sa stali len prednedávnom, ale to bude zrejme vekom. U profesora Vincenta Hložníka na VŠVU som končil v roku 1961 a to už bola akási predzvesť uvoľnenia po strašnom období kultu osobnosti a tlaku na výtvarníkov, keď sa odstraňovali ľudia a najmä talenty našich starších kolegov."

# Bolo toto vnímanie citeľné aj zo študentskej optiky?

"Bytostne som na sebe cítil, ako boli naši profesori deptaní a postihnutí perzekúciami a ich náboj sa kdesi stratil. Zároveň to bolo obdobie, keď sme ako študenti postupne začali spoznávať to, čo bolo všade naokolo verejne známe. Samozrejme, niečo sme poznali, ale len vytrhnuto z kontextu. Začali sme trochu cestovať - najmä do Poľska, kde bol v kníhkupectvách predsa len väčší výber výtvarných publikácií. A tak sme žasli nad Kandinským, Picassom, Kleem, Chagallom, Miróom a ďalšími. U nás sa totiž dejiny umenia končili postimpresionizmom, maximálne expresionizmom. Začali vznikať výstavy rozmanitejšieho výtvarného prejavu - prelomom bola najmä Výstava mladých v roku 1957 v Bratislave - diskutovalo sa o slobode umenia, o avantgardách..."

# O vašej tvorbe zo šesťdesiatych rokov sa hovorí, že je silne poznačená surrealizmom. Do akej miery ste s ním boli spriaznený?

"Surreálne videnie mi ľudia vyčítali či pochválili hneď na začiatku - celé to však bolo trochu inak. Ako som už povedal, rýchle spoznávanie toho, čo sme už dávno mali vedieť, spôsoboval zmätok v mysli. Počas tohto hapkania som sa spriatelil s trnavskou skupinou básnikov - konkretistov, ktorí síce razili čosi iné, čo som robil ja, ale mne sa páčilo, čo písali oni a im, čo som kreslil. Títo básnici prišli s novými nábojmi, no keď sa na to spätne pozerám, tiež hapkali a čítali, kde len čo sa dalo zohnať. Po škole som bol vďaka modrej knižke dva roky doma a potom som sa opäť vrátil na Vysokú školu výtvarných umení urobiť si ašpirantúru."

# €o vás tak ťahalo naspäť na školu?

"Sám neviem, pri pohľade späť tomu vôbec nerozumiem. Nasledujúcich dvadsaťsedem rokov som totiž zo školy stále odchádzal. Povedal by som to takto: chcel som byť ešte v blízkosti môjho pedagóga prof. Vincenta Hložníka a chvíľku pobudnúť v škole. To obdobie bolo pre mňa veľmi plodné, lebo ako ašpirant profesora Hložníka som bol pod jeho stálym duševným nátlakom. Nič odo mňa síce nevyžadoval, len raz za dva týždne sa prišiel ku mne pozrieť, koľko mám toho urobeného - a to úplne stačilo. Po trojročnej ašpirantúre mi vtedajší rektor VŠVU R. Pribiš povedal, že teraz ma už zo školy nepustia a dali mi príkaz, aby som cez leto urobil osnovy nového oddelenia na grafike. Dostal som siedmich žiakov z čoho som bol celý zúfalý, lebo to nebol môj sen. Bol som však verný Hložníkovi a škole. Zobral som to teda vážne a povedal som si, že by som na začiatku školského roku mal niečo múdre prehovoriť. Ani po dvoch-troch brandy v Savoyke mi však nič neprišlo na um. Išiel som do školy, no študenti tam už neboli, len na dverách môjho školského ateliéru na Jesenského ulici bolo napísané: ,Zdeni, keď príde Albín, povedz mu, že sme U Michala.` A tak som stratil pocit, že musím niečo dôležité povedať."

# Pamätáte sa na všetky ročníky vašich študentov počas nasledujúceho pedagogického pôsobenia?

"Ale iste. S niektorými sa na škole spolupracovalo jedna radosť, s ďalšími to bolo horšie. To však neznamená, že by tí problematickejší boli po škole automaticky horší. Napríklad taký Peter Kľúčik - no ja som bol z neho zúfalý. V septembri priniesol päť-šesť kresieb, ktoré som mu pochválil a on bol taký nadšený, že stratil motiváciu ďalej kresliť. Samozrejme, pred prieskumom on i jemu podobní zapli, ale predsa sme len boli na škole. A škola je preto, že do nej chodia študenti, ktorí majú študovať, majú mať pravidelné korekcie, diskutovať o umení, jeho koncepciách a súvislostiach. No viete, každý učiteľ, aj ten najmladší, je trochu márnomyseľný..."

# ... i keď takmer všetci vaši študenti tvrdia, že ste boli až láskavý voči ich chybám. Ako sa potom prejavila hložníkovská železná disciplína vo vašej pedagogickej činnosti?

"Som úplne iný ako prof. Hložník a nebol dôvod, aby som ho kopíroval. Pravdu povediac, profesor sa s nami nemaznal. V pondelok ráno o ôsmej doslova vyrazil dvere, vykonal korekciu a povedal: ,Do pondelka to môže byť vyryté, však?` Bolo to technicky nemožné, no nepamätám sa, že by som to do pondelka vyryté nemal. On však vôbec nebol prekvapený. Prekvapilo ho iba, prečo nemám ďalšie kresby a čo som robil celý ten čas. Všetko bral podľa seba a svojho pracovného nasadenia. Lenže ja som bol študent a mal som aj iné študentské povinnosti a prípadne aj zábavy... Neviem však, či som bol láskavejší, to by som sa preceňoval. Od začiatku som sa snažil vciťovať do študentovho rozpoloženia ako starší, trochu skúsenejší kolega, ktorý by skôr poradil ako nariadil."

# Okolo vášho pracovného nasadenia však tiež idú legendy, že denne pracujete dvanásť - trinásť hodín...

"To nie sú mýty, to je fakt. Je pravda, že cez leto robím viac a v zime trochu menej. Je to však tiež otázka výberu techniky a námetu. V zime sa dá robiť lepšie grafika ako maľba. Bohužiaľ, v súčasnosti musím maľovať a ten deň je strašne krátky. Keď však vonku zhasnú, ja si pomôžem. No dvanásť hodín je denným minimom. Navyše mám výhodu, že som na voľnej nohe a sviatok si môžem urobiť, keď sa mi zachce. Keďže čas nemám, tak sviatok som si už dlhšie neurobil."

# Slovenská kunsthistória začlenila vašich absolventov do pojmu Brunovského škola. Aký je váš názor na tento termín?

"Prekáža mi, je to nafúknuté a príliš slovenské. Veď oni sa na seba v ničom nepodobajú. Ak som na niečo trochu hrdý, tak na tých mojich žiakov, ktorí sa presadili po škole. Tí ma najviac tešia a v ničom sa na mňa nepodobajú. Prekážalo mi, keď som počas štúdia videl kresbu, ktorá bola odkopčená odo mňa."

# Ako si zachovávate vnútornú motiváciu pre tvorbu?

"Mám vytýčený taký výtvarný program, že sám ma núti do roboty. Ladislav Ballek raz v rozhlasovej diskusii povedal, že Anna Kareninová si robila s Tolstým, čo sa jej zachcelo. So mnou si zase robia čo chcú moje obrazy. Niekedy sa mi ani nechce, ale prídem ráno do ateliéru a vidím: tamten obraz nie je hotový a tamten zase úplne zúfalý. Na chvíľku si k nim sadnem a zrazu je večer. A tak sa každé ráno nechávam príjemne znásilňovať."

# Zostaňme ešte pri vašich maľbách. Prečo namiesto plátna takmer výlučne používate drevo?

"Pred tridsiatimi rokmi mi priateľ stolár povedal, že má nejaké fošne v dielni, či by som si ich nechcel vyskúšať. A odvtedy som ich urobil niekoľko nákladných áut... Ako študent, ale i neskôr som maľoval aj na plátno, ale veľmi ma to nebavilo. Potrebujem mať biely, tvrdý podklad. Ja totiž nemaľujem, ale robím kolorovanú kresbu. Občas síce kvôli ilúzii použijem farebnú pastu, ale v podstate ide len o lazúrky."

# Raz ste mi hovorili, že je to vlastne veľká alchýmia pripraviť si správny podklad pre drevo, pričom treba rátať s jeho vnútorným životom.

"Najprv mám drevené fošne (prevažne z orecha) postavené pomerne dlhý čas v ateliéri, aby sa preteplili a zvýraznila sa ich štruktúra. Ona totiž veľmi často dopĺňa moju maľbu a robí k nej svoju reciprocitu. Celé roky mi trvalo, pokiaľ som sa v príprave podkladu vypracoval k znesiteľnému výsledku. Aj tak vždy tŕpnem, ako to dopadne, pretože nikdy sa mi nepodarí urobiť rovnakú várku šepsu. Zdanlivo ide o bežný kriedový podklad, no musím sa mu podriadiť, lebo drevo nepodlepujem plátnom, ako na ikonách, ale priamo doňho maľujem."

# Aké máte s touto technikou výsledky? Vydržali vaše maľby vždy letopočet vášho podkladu?

"Najstaršie obrazy majú tridsať rokov a nič sa na nich podstatné neudialo. Chybu pri šepsovaní som urobil len pri sérii z rokov 1970 - 1971, bol som však mladý a nedočkavý. Potom som už podobné hlúposti nerobil. Technickoremeselné veci mi dajú tak zabrať, že mi ukroja niekoľko dlhých týždňov z roka. Na grafike či maľbe na dreve len málokto vidí, aké množstvo roboty je za tým."

# Neľutujete, že ste si vybrali náročnejšiu cestu výtvarného programu?

"Neviem, či je náročnejšia. Niekedy si však hovorím, že je to sebatrestajúca technika. Občas prichádzam do štádia, keď pri práci na obraze či grafike už nič nevidím. Robím pod lupami a po dvanástich hodinách už nemôžem ani dýchať."

# Vy sa však k tomu malému exlibrisu stále vraciate.

"Pretože som blázon. No vo výsledku zase vidím len ja, v čom bola jeho obtiažnosť. Pri pozeraní mojich grafík si totiž ľudia neradi nasadzujú okuliare a kresbu vidia len z diaľky. Niekedy hovoria, že je pekná, ale pritom nevedia, že len napríklad obloha bola robená mesiac."

# Vráťme sa ešte k vašim literárnym inšpiráciám. Spomínali ste trnavských básnikov - konkretistov. Kto je vaším ďalším obľúbencom?

"Nie som čítaním posadnutý, a preto som za posledné dva roky prečítal len okolo päťdesiat kníh. €ítam teda sporadicky, ale potom celým telom. Nečítam čokoľvek. Nudia ma knihy s príbehmi, iba ak sú napísané krásnou rečou. Priťahujú ma knihy, kde je nejaké tajomstvo. Vtedy som šťastný, že to čítam a občas z toho aj niečo výtvarné vznikne. Práve čítam výbornú knihu od Milodara Paviča s názvom O Chazarskej kronike. Mám rád, keď kniha obsahuje isté množstvo historických faktov, ale i keď je to trochu vymyslené. Táto kniha má tieto prísady v správnom pomere."

# To potom máte radi aj Borgésa.

"Pochopiteľne. Celé jedno obdobie som z neho žil."

# Odtiaľ je už len na skok k rozprávkam, ktoré ste tiež veľmi radi ilustrovali.

"V súčasnosti je toho už pomenej. Vo svojej tvorbe si vždy musím nájsť dôvod, prečo robím to a nie ono. Dokážem nakresliť čokoľvek, ale to ma nebaví... Uznávam trpezlivosť - dôležité je, čo od umenia očakávate. Ak chcete svetovú slávu, tak na to nemám recept. Ak chcete mať niekoľko sekúnd alebo minút uspokojenie so sebou samým, tak to môžete dosiahnuť sám. Niekedy vám príjemný pocit môže spôsobiť niekto zvonka, keď vám povie povzbudzujúce slovko či vetu."

# Do akej miery ste akceptovali negatívnu kritiku na vašu tvorbu?

"V živote som mal niekoľko zdrvujúcich kritík. Mnohé boli strelené, iné zase fundované - a tie ma strašne urazili. Najprv som bol celý bez seba, potom som sa k nim vrátil a povedal, že to nie je úplná hlúposť. Hoci ma to hnevalo, musel som raz uznať, že jedna kritička z Poľska mala pravdu a jeden grafický cyklus som trochu odflákol. Bol som nedočkavý a rýchlo som chcel mať hotových päť grafík. Stačilo urobiť tri... Dokonca som jej aj po dvoch-troch mesiacoch odpísal a poďakoval sa. Napísala mi siahodlhý list, že si pozrela aj moje iné práce a korigovala svoj názor, ale ja viem, že pri tých vystavených mala úplnú pravdu."

# Vo svojej tvorbe ste išli aj do dosť veľkých rizík. Spomeniem len bankovky...

"Keď sa Hillaryho opýtali, prečo liezol na Mount Everest odpovedal, pretože existoval. Ja som išiel do tých bankoviek preto, že tá možnosť existovala. Možné riziká som tušil a jedinú vetu, ktorú môžem na svoje ospravedlnenie povedať je, že bankovky vyšli úplne ináč, ako boli návrhy. Nikto z mojich pražských kolegov nerozumel, prečo som do toho išiel. Od začiatku bolo dané, že Gottwald na stokorunáčke bude a od začiatku som vedel, ako ho urobím. Spomínam si, že L. Vaculík v Lidovej demokracii vtedy napísal, že nechápe čo Brunovskému vyčítajú - veď je to Kléma ako vyšitý. Ľudia vnímali iba to, že som robil Gottwalda a tým propagujem jeho myšlienky a obdobie. Na druhej strane je pravda, že mi bankovky aj veľmi pomohli. Od prvej (Smetana - tisíckorunáčka) som prestal mať doma odpočúvaný telefón a nemal som problémy s cestovaním."

# Vyskúšali by ste si to ešte?

"Rozhodne nie, je to už úplne mimo mňa. Bolo na tom roboty ako na kostole, v jednom kuse som ich musel prerábať. Kvôli úplným hlúpostiam mi ich z ústredného výboru strany ustavične vracali. Nikdy však nevedeli presne povedať, čo treba zmeniť - iba, že to treba prerobiť."

# To musela potom trpieť vaša voľná tvorba.

"Existujú dokonca obdobia, ktoré mám úplne prázdne. Druhá polovica 70. rokov je obdobím môjho výtvarného regresu. Naplno som sa vzchopil až po roku 1980."

# Budúci rok pripravujete v SNG výstavu. Bude v znamení jubilea, čiže v koncepcii retrospektívy?

"Predovšetkým chcem akcentovať poslednú dekádu, pričom tam budú i veci, ktoré až na zopár ľudí v podstate nikto nevidel vrátane fotografií, dokumentujúcich moju scénografickú tvorbu."

# Šesťdesiatka vás teda vôbec nepoznačila?

"Najprv som vôbec nechcel mať výstavu k jubileu. Necítim, že by som bol v nejakom prelome, že odteraz si kúpim paličku a budem chodiť na kávičku a čítať noviny. Ak ma zdravie nepríjemne nezaskočí, tak nemám chuť robiť bilanciu nad svojím životom a rozprávať o tom, kade budem chodiť. Pochopiteľne, ten vek v občianskom preukaze mám a je pravda, že už nevybehnem do Horského parku ako laň. Rozhodne sa však aj naďalej nechám znásilňovať svojimi obrazmi a budem snívať."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.