Herec Juraj Kukura (1947) nedávno dokončil film Jak chutná smrt, ktorý vznikol podľa novely Ladislava Mňačka, očakáva posledné práce na filme Situace vlka, ktorý už dlhé mesiace sprevádzajú nepríjemnosti s nedostatkom snehu na miestach nakrúcania a v Tommü Records vydáva album Jsem tvůj muž. Prvý náklad piesní Leonarda Cohena s pôvodnými českými textmi je už vypredaný. Agentúra, ktorá projekt zaradila do ponuky živých vystúpení, zaznamenala do týchto dní 38 záujemcov o koncertné vystúpenie Juraja Kukuru ako speváka.

# Do akej miery ste za takýchto podmienok ochotný vzdať sa na istú dobu ostatných projektov a venovať sa iba prezentácii platne?

"Robím to už dva týždne a promotion by malo ešte väčší ohlas, keby bolo platní dosť. Aj minulý štvrtok bol na krste v Košiciach záujem o ďalších asi 3000 platní. Ich predaj však netreba viazať na Vianoce, dá sa s nimi snívať celý rok. Projekt nie je len platňa, myslím, že sa urobil istý čin. Keď to ešte zaklincujeme klipom - tak ako ho chceme urobiť - môže to mať i spoločenský dosah."

# Aká bude téma klipu k piesni Susanne? Je pravda, že ho chcete i režírovať?

"Áno, základná idea je odo mňa. Budem hrať otca dievčaťa, ktoré berie drogy. Tému sme potom trocha rozvíjali s režisérom Dušanom Rapošom, ale už som si vybral lokality a viem, kde sa ktorý záber bude odohrávať. Bude preto najlepšie, keď to urobím sám. Klip bude pokusom verejného a populárneho boja proti drogám."

# €ím vás taký príbeh oslovuje? Sú za ním skryté nejaké skúsenosti?

"Nie, nie sú. Problematika drog je veľmi vážna vec, ale človek sa na ňu musí pozerať moderne. Musí byť jasné, že aj alkohol a nikotín sú drogy, ale že sú ľahké a ťažké drogy. Skôr či neskôr sa ľahké drogy budú legalizovať, a je to aj správne, pretože sa problematika odkriminalizuje."

# Ako prijala album vaša rodina?

"Je za tým veľa neistoty a nie je to vec, o ktorej som si myslel, že by som ju niekedy mohol dokázať. Moja rodina si nad tým neláme hlavu, nerozhoduje o tom, čo robím. Manželka mala vždy rada dobrú muziku, roky organizovala Bratislavskú lýru. Povedala, že keď to dokážem, skutočne dá predo mnou klobúk dole. Nebola si tým celkom istá."

# Aké ste mali skúsenosti so spevom? Známa je síce vaša pieseň Nech brouka žít z filmu Trhák, ale zahrali ste si i iné úlohy muzikálovejšieho typu?

"Je to veľmi zvláštne. Jedna z najkrajších postáv, aké som vôbec v živote robil, bola postava Šervinského v Dňoch Turbinovcov. Je to skrachovaný priemerný operný spevák, taký milý hochštapler. Skutočne som tam musel odspievať jednu áriu. Bral som preto hodiny u učiteľa spevu a je pravda, že za tú áriu som vždy dostal potlesk na otvorenej scéne. Tam to však nemuselo byť až také perfektné, pretože postava mala isté charakterové črty. Druhá skladba bola Nech brouka žít a toto je moja tretia skúsenosť so spevom."

# Ako by ste svoj spev charakterizovali? €o sa v ňom najviac prejavuje - váš hlas, jeho zafarbenie, cítenie...?

"Najviac tam vidno, že nie som školený spevák. Nemám žiadne návyky. V jednotlivých piesňach na platni nájdete rozdielne hlasy, úplne rozdielne polohy. Režisér Zdeněk Podskalský v mojej prítomnosti povedal, že na pieseň Nech brouka žít zoberú iného človeka. Bolo mimo mojich možností zaspievať tam spodný bas. Namiesto mňa tam už bol pripravený, ale povedal som, že to urobím a urobil som to. Keďže sú tieto piesne veľmi rozmanité, môžem sa položiť na obsah a vyrozprávať príbeh. Vždy som spevákom závidel, že na rozdiel od hercov sa môžu dostať z reálneho sveta. Poslucháčka sa mnou môže nechať zviesť a odísť, kde ešte nebola."

# Pociťovali ste niečo také aj na javisku?

"Tam to nejde. Na javisku musíte byť pri zmysloch, veľmi presný a konkrétny. Musíte vedieť odísť, keď máte odísť, odpovedať, keď sa vás niekto pýta a nezadusiť niekoho, keď ho škrtíte. Predstavenie preto pre mňa nemá také čaro ako skúška, ktorá mi takýmto spôsobom umožňuje s postavou, ktorú hrám, odísť do kútov vzťahov a napätí, do spôsobu jej myslenia."

# Takáto parketa by sa otvárala pri monodráme, divadle jedného herca, kde sa nepotrebujete viazať na ostatných. Neuvažujete o tom?

"Málo som v živote robil v rozhlase, ale nakrútil som jednu veľmi dobrú rozhlasovú hru Jolly Joker. Stále mi to vŕta v hlave, nie je to zlá myšlienka - nájsť cestu vnútornej výpovede cez javisko."

# Kde máte v sebe vnútornú hranicu? Kedy si poviete do toho už nejdem, tam nemám šancu uspieť?

"Neviem. Strašne nerád behám. Ale keď si poviem, že idem po ten strom, tak dobehnem. Keď si poviem v saune jedenásť minút, tak jedenásť. Vždy mám pocit, že keby som to neurobil, zlyhal by som. Plagát, ktorý platňu sprevádza, je vzácna vec. Nie je jednoduché nájsť tú vnútornú silu, ktorá z neho sála. Ronald Reagan to povedal, keď dostal Perkinsonovu chorobu. Poďakoval sa všetkým, čo s ním boli a rozlúčil sa, pretože sa vyberá niekde, kde s ním tí ľudia nebudú môcť ísť a kde bude len sám. A to je niečo podobné."

# Ako sa stotožňujete s postavou starnúceho zmúdreného muža, ktorý sa na plagáte díva na svoju vášnivú minulosť?

"Pozerá sa so zamyslením a s údivom. Nemyslím, že vie, či je to múdrosť alebo nie. Vie, že sa niečo končí. A že to bolo pekné. Veľa šťastia si v živote neviem užiť. Skôr si veci komplikujem a nepoznám pocit momentálneho šťastia. Som rád, že sa mi podarilo urobiť tie fotografie a uzavrieť kruh celej platne - dať tomu pointu. Vždy som vedel v divadle robiť pointu."

# Je ten kruh fotografií osobný, alebo to bol iba imidž a myšlienka, ktorá vznikla na tento projekt?

"Bol to tvorivý proces. Nevedel som, aká tam bude fotografia. Tiež som si myslel, že tam bude moja tvár. €ím viac som sa tým zaoberal, tým viac vznikala platňa, ktorá príšerne obnažuje. €lovek sa v tých pesničkách priznáva k pocitom, bolestiam a odhaľuje svoje slabosti."

# Ako sa vám spolupracovalo s tímom, ktorý vám jednoducho nedal pokoj? Projekt vymysleli producentky Soňa Polónyiová a Hana Sorrosová a nútili vás doň. Viem si vás predstaviť v situácii, keď si hovoríte, čo to odo mňa chcú. Kedy sa to zlomilo?

"Keď sme začali robiť. Spieval som aj desať hodín denne, režisér už nevedel stáť na nohách a stále posedával. Robili sme úplne inak, než je bežné - hudobný režisér bol u mňa v kabíne. Zo začiatku sa ma pokúšal viesť k tomu, aby som nasadzoval presne. Potom zistil, že aj Cohen si nasadzuje trocha inak. Tak, ako cíti."

# Ako sa ľuďom spolupracuje s vami? Sú známe vaše vyjadrenia o vysokých nárokoch na spolupracovníkov.

"So mnou sa, samozrejme, nespolupracuje ľahko. Naučil som sa, že keď som nekonzekventný k sebe, škodím si. A keď som nekonzekventný k ostatným, tiež škodím len sebe. Keď to niekto dobre nezmixuje, tak som zbytočne spieval. Keď ma maskérka nepríde dvakrát nalíčiť, tak tam nemusí byť, keď nechce líčiť. Vo filme, ktorý som nedávno nakrúcal, som štyrikrát jednej maskérke povedal, aby prišla. Neprišla, a tak som povedal, nech príde druhá. Aby mala to, čo chce a nemusela chodiť. Neškodila sebe. Ja som mal dva detaily a nebol som poriadne nalíčený. V každom prípade sa však každý môže spoľahnúť na to, že sa snažím podať maximálny výkon, ktorý sa odo mňa očakáva. Za čo som zaplatený, chcem odviesť. Chcem byť toho hodný. Nechcem zarábať peniaze ľahko."

# Povedali ste, že nezáleží od vás, keď pracujete viac v okolitých krajinách a menej na Slovensku. €ím to je?

"Herci o takýchto veciach nerozhodujú. Nechcem to analyzovať, nie je to nič nové. Nechcem sa v tom paprať. Posledná vec, čo som tu urobil, boli Cudzinci a vyhralo to festivaly, kde sa dalo. Aj festival festivalov v Nagoji. Ja som to spravil, a keď niekto chce, aby som zase robil, nech príde. Veľmi rád niečo urobím, keď to bude zaujímavé, osloví ma to a budem mať pocit, že má zmysel, aby som to bol ja. Som rád, že môžem pracovať aj inde. Keď tak stojím v Taliansku pri mori, zastane autobus s nemeckými turistami, prídu a pýtajú si odo mňa autogramy. To je pocit, ktorý sa možno zdá povrchný, ale pre mňa niečo znamená. Zároveň však dokazuje, že v podstate je to jedno. Nesmiete zabudnúť, že všetko, čo urobím - aj táto platňa - patrí tomuto národu. Pretože som slovenský herec, žijúci tam a pracujúci tam a tam. Nech sa to niekomu páči alebo nepáči. Jedno 22-ročné dievča to povedalo veľmi krásne, keď videlo Via Malu. Keď som film nadaboval po slovensky, zastavilo ma a povedalo: ,Pán Kukura, už druhýkrát som videla Via Malu, ale nikdy som nevedela, že to je náš film. Krásny film sme urobili.` Všetko, čo vytvorím, patrí sem."

# Na krste albumu v Prahe vám spisovateľ Zdeněk Mahler daroval kľúč od svojej chaty. Vy ste to už urobiť nemohli...

"Áno, chatu v Liptovskom Jáne mi druhýkrát zhabali. Prečo sa tak stalo, je mi nepochopiteľné. Mám pocit, ako by sa mi niekto snažil prestrihnúť putá. Tam je kus môjho života. Najalarmujúcejšie však je, že si dnes niekto môže nájsť dôvod, aby to urobil. To je nebezpečné. Keď sa to stalo mne, môže sa to stať každému inému."

# Tušíte, aké kruhy sú za tým?

"Viem kto. Sú to v podstate stále tí istí. Keď som ju dostaval, zobrali mi ju prvýkrát. Užívali si ju, lebo je veľmi pekná. Potom som vyplatil advokátske trovy aj všetko, čo dostavali, a znova mi ju zhabali. Našli podklady, ktoré im to súdne umožnili."

# Ukončime však rozhovor predsa len pri platni. Vyrazíte teda na koncertné turné?

"Nemyslím si, že je to cesta, ktorou by som sa mal vybrať. Mám len obrovskú radosť, že som to urobil. Padol mi kameň zo srdca, že som tých ľudí nesklamal. Na poli, kde som mohol sklamať ľavou rukou."

# Uvažujete o prieniku na nemecký trh?

"Nie, tam to robí Cohen. To by nemalo logiku."

# Prečo? Slovenský herec, žijúci v Nemecku, vydáva platňu v €echách...

"Pán Mahler povedal: ,Bol raz jeden rok, keď sa v €echách išiel nakrúcať film Božská Ema o jednej z najväčších českých speváčok - Eme Destinovej. Hľadala sa žena, ktorá by mohla takú osobnosť zahrať - zobrali Slovenku Božidaru Turzonovovú. Hľadali hlas - našli Slovenku Gabrielu Beňačkovú. Hľadali herca na postavu, ktorá dokázala takú ženu opantať - našli Slováka Juraja Kukuru.` Nič krajšie nemohol povedať. Nemôžete inak a krajšie vysvetliť to, čo robím ja."