Zajtra a budúcu nedeľu sa v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave opäť uskutoční pravidelné koncertné podujatie Hommage a Lucia Popp usporadúvané na počesť a pamiatku svetoznámej slovenskej sopranistky Lucie Poppovej. Lucinka, takto svoju dcéru, ktorá pred vyše štyrmi rokmi, iba ako päťdesiatštyriročná, podľahla zhubnej chorobe, oslovuje v spomienkach jej otec Rudolf Popp. Zašli sme za ním, aby nám porozprával o žene, ktorej kľačalo pri nohách operné publikum celého sveta a naopak, rodné Slovensko sa roky tvárilo, že neexistuje. A robilo všetko preto, aby jej a jej blízkym strpčovalo život. Pán Popp dnes žije sám, len s mačkou Judy. V malom domčeku v Malackách. Nie je to síce rodný dom opernej hviezdy, narodila sa v Záhorskej Vsi (12. 11. 1939), avšak chodievala sem veľmi rada, mala plány prestavať ho a uchýliť sa sem s otcom, až bude na dôchodku. Nestalo sa...

# Vráťme sa celkom na začiatok. Kde sa v rodine nabral takýto talent?

"Nebohá manželka bola učiteľkou. Študovala v Modre, kde bol veľmi dobrý pedagogický ústav a hudba zohrávala pri štúdiu významnú úlohu. Žena mala veľmi pekný hlas, Lucia dokonca hovorievala, a myslela to úprimne, že taký hlas by tiež chcela mať. Doma sa teda spev dosť pestoval. Mali sme samozrejme klavír, a keď manželka študovala nejakú skladbu, Lucia už ako maličký človiečik stála pri nej a spievali spoločne. Takto sa pomaly púšťala dolu týmto prúdom."

# A vaše hudobné vzdelanie?

"Hral som v školskom orchestri druhé husle. Pôsobilo to na mňa tak, že keď som chcel niečo intonovať, vždy som skĺzol na nižšiu úroveň. Raz sme sa v noci vracali s Luciou autom z Kolína nad Rýnom do Viedne a ona si pospevovala všeličo z repertoáru. Pridal som sa k nej, no ona vraví: Otec, prosím ťa, ty sa ku mne nepridružuj, lebo mi pokazíš sluch. Lucia veľmi rada rozprávala vtipy a ja som často býval ich dobrovoľnou obeťou. Napríklad keď sa jej pýtali, ako je to u rodičov s hudobným nadaním, vážne odpovedala, že s mamou to je v poriadku, ale otec, keď počuje americkú hymnu, zistí, čo to je, až keď ostatní vstanú a dávajú si ruku na srdce."

# Luciina cesta k opere nebola priamočiara.

"Po maturite túžila po medicíne, ale v Bratislave ju nechceli prijať pre môj kádrový posudok. (Ing. Popp bol koncom päťdesiatych rokov kultúrnym atašé v Londýne, neskôr pracoval na ministerstve zahraničných vecí v Prahe, ale pre liberálnosť k zahraničným partnerom skončil v bratislavských Plynárňach a kanalizáciách - pozn. red.) Zapísala sa preto v Brne, ale múza, vtedy divadelná, prevládla. Začala študovať divadelnú fakultu. Ešte počas prvého semestra na škole naštudovali Moliérovu hru Meštiak šľachticom, kde mala Lucia spevný part. Jej hlas vzbudil veľkú pozornosť, napokon sa nechala prehovoriť, aby prestúpila na operný spev. Tu sa stretla s Ančou Hrušovskou (profesorka Lucie Poppovej - pozn. red.). Zo začiatku z nej nebola nadšená, lebo bola dosť prísna, ale neskôr sa veľmi spriatelili."

# Vraveli ste mi, že Lucia vlastne školu formálne nezavŕšila.

"Bol to začiatok šesťdesiatych rokov, do zahraničia sa vtedy nedalo priveľmi cestovať. Najmä takí ľudia ako ja. Ani som sa o to nepokúšal, ale manželka mala vo Viedni veľa známych a rodiny, a tak sa dohodla s jednou zo sesterníc, že ju aj s Lucinkou navštívia. No dcérka to vtedy už brala ako vhodnú príležitosť jednoducho odtiaľto zmiznúť. Prezradila mi to tesne pred odchodom. Ráno v kúpeľni, česala sa a zrazu vraví: Otec, musím ti to povedať, aby si potom nestál pred hotovou vecou. Keď bude príležitosť, zostanem tam. Vtedy sa opustenie republiky považovalo za trestný čin a tí, ktorí o tom vedeli, alebo napomáhali, boli rovnako trestne stíhaní. Napriek tomu som súhlasil. Kádrovo som už nemal čo stratiť. Jedine, že by ma zavreli, ale veď by ma zasa pustili, no nie? Povedal som, v poriadku, pokiaľ ide o mňa, môžeš sa spoľahnúť, nebudem ti vyčítať, že si to urobila.

Lucia už v rámci záverečných skúšok na škole mala krásne predstavenie - Mozartovu Čarovnú flautu. Spievala Kráľovnú noci. Veľmi ťažká úloha a ona ju zvládla bravúrne. Hneď by mohla ísť spievať do Brna, ale vravel som si, prečo do Brna, nech to skúsi vonku. Ale nešlo to kvôli mne. Mal som výčitky svedomia, že budem prekážkou jej kariéry. Preto som povedal, urob, čo potrebuješ, ja to tu dajako vydržím."

# Koľko ste sa od rozhovoru v kúpeľni s Luciou nevideli?

"Päť alebo šesť rokov."

# Ako ste to niesli?

"Muži také veci znášajú lepšie. Ale som presvedčený, že manželka ochorela z toho. Nedalo sa robiť absolútne nič. Iba sme si telefonovali pod všelijakými krycími menami. Ohlasovala sa ako Denisa, aj nám písala pod týmto menom."

# Kedy ste sa znova stretli zoči-voči?

"V šesťdesiatom ôsmom vo Viedni. To viete, bolo to trochu uslzené. Poradil som jej, aby požiadala o vypustenie zo zväzku štátnych občanov Československa. Zaplatila dvanásťtisíc mariek, čo bol vtedy značný peniaz, ale vyhoveli jej. Onedlho sa vydala za Rakúšana, dostala rakúsky pas, takže cez hranice už chodila normálne."

# Sledovali ste, hoci len na diaľku, ako sa vyvíja?

"Jej kariéra vo Viedni bola zvláštna. Do opery vo Viedni prichádzajú už hotoví speváci, s naštudovaným repertoárom, osvedčeným na iných dobrých operných javiskách. Takže vo Viedni síce boli radi, že Luciu majú, ale neboli roly, ktorými by si budovala ďalšiu kariéru. Napriek talentu dostávala iba menšie úlohy, takže nakoniec sa po porade s manželom, ktorý bol asistentom Herberta von Karajana, dohodli, že sa presťahujú do Kolína nad Rýnom. Tu sa už mohla naplno rozvinúť. Naštudovala napríklad všetky Mozartove opery! No a vtedy už bola hotová pre celý svet, pre Covent Garden v Londýne, Metropolitnú operu v New Yorku, Operu v Buenos Aires..."

# Lucia Poppová dosiahla na samý vrchol. A vtedy prišla ťažká choroba. Ako sa s tým vyrovnala?

"Obdivuhodne. Znášala to statočne bez toho, že by okolie čo len tušilo. Až vtedy som si naplno uvedomil, aký je to výnimočný, odolný a charakterný človek. O chorobách sa vôbec nehovorilo. Mám posledný list, ktorý mi písala zo Švajčiarska pred japonským turné. Na nič sa nesťažovala, len naznačila, že sa stále cíti akoby prechladnutá. Vtedy som už vedel, o čo ide. Pohyboval som sa v lekárskych kruhoch, videl som, čo je rakovina. No bol som prekvapený, že hoci mala priateľky väčšinou lekárky, prišlo sa na to tak neskoro. Veď mamografia bola už vo svete bežnou záležitosťou."

# Ani vám nič priamo nepovedala?

"Bol som na skúške jej posledného piesňového koncertu vo Viedni. V jednej chvíli zišla za mnou do hľadiska, vraj otec, zdá sa mi, že nemôžem poriadne dvíhať nohu. Najprv som si myslel, že ju má len stŕpnutú. Ale potom mi čosi naznačila jej manažérka. No nie úplnú pravdu. Ten večer, keď sme už boli doma, som Lucii povedal, Lucinka, teraz mi musíš vážne povedať, čo sa deje. Nakoniec mi všetko rozpovedala. Že pred jedenástimi mesiacmi jej povedali, koľko ešte bude žiť..."

# Rok pred Luciinou smrťou ste prišli aj o manželku.

"Našťastie nič nevedela. Keď sme po pohrebe osameli, Lucia mi povedala: Možno to vyznie tvrdo, ale som radšej, že mama odišla skôr."

# Bola veriaca?

"Pokrstili sme ju, ale do kostola nechodila. Bola praktický katolík, dobrá, pomáhala ľuďom, kde len mohla."

# A vy?

"Bol som vlažný katolík a nakoniec som z cirkvi vystúpil. Nie preto, že by som mal výhrady k náboženstvu ako takému. Verím v Boha, ale nie tak, ako ho vykresľuje katechizmus."

# Prežili ste dve veľké straty, ale nezlomilo vás to. Cítiť, že máte rád život.

"Človek je obdivuhodný a nádherný tvor. Vie sa prispôsobiť všetkým možným situáciám, ktoré život prináša. Mával som chvíle bezradnosti, nevedel som, čo si teraz počať so životom. Nedobre som spával, ťažko zaspával. Ale čas je výborný lekár. Nikdy som si nehľadal inú ženu. Vždy som bol samotár, takže to už vydržím. Viete, koľko mám rokov? Osemdesiatšesť. Stále sa ma ktosi pýta, ako som ich dožil v takejto kondícii. Tak poviem recept: riadne spávať, nepiť, byť triezvy v styku so ženami. Ale vám priznám, ten opak bol vždy pravdou."