ANTON HYKISCH - Narodil sa 23. 2. 1932 v Banskej Štiavnici. Absolvoval VŠE, najprv pracoval ako ekonóm, v 60. rokoch redaktor rozhlasu - v redakcii literatúry faktu. Jeho debut z roku 1959 s názvom Prvé kroky (Krok do neznáma) bol na príkaz povereníctva vnútra zoštrotovaný.V roku 1969 bol z rozhlasu vyhodený a niekoľko rokov mal zákaz publikovania. Po roku 1989 bol riaditeľom vydavateľstva Mladé letá a v rokoch 1990-92 poslancom SNR za KDH. V rokoch 1993-97 bol veľvyslancom v Kanade. Teraz pôsobí ako slobodný umelec a prednáša na Trnavskej univerzite základy diplomacie a globalistiku. K jeho najdôležitejším knihám patria: Námestie v Mähringu (román, Slov. spisovateľ, 1965), Naďa (novela, Slov. spisovateľ, 1964, 1967), Kanada nie je "kanada" (cestopis, Mladé letá, 1968), Čas majstrov (dvojzväzkový historický román, Slov. spisovateľ, 1977; Tatran, 1983), Milujte kráľovnú (historický román, Tatran 1984; Tatran, 1988; Slovenský spisovateľ, 1998).Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšlo nedávno tretie vydanie čitateľsky najúspešnejšieho románu Antona Hykischa Milujte kráľovnú, ktorý vyšiel v dvoch českých vydaniach, ďalej v Chorvátsku a Rumunsku. Takmer paralelne s tretím slovenským vydaním bolo prostredníctvom berlínskeho vydavateľstva Aufbau - Taschenbuch Verlag publikované aj druhé vydanie tohto historického románu v nemeckom jazyku…
Berlínsky týždenník Sonntag publikoval recenziu na vašu knihu, v ktorej sa okrem iného píše, že ho možno čítať viacerými spôsobmi. Aká je vaša interpretácia?
"Kniha je predovšetkým zamyslením sa o zodpovednosti vládcov. Kniha sa začína epilógom - smrťou cisárovnej Márie Terézie, ktorá v hodine smrti skúma svoje výhry a prehry, pričom má rôzne vidiny. Ako silne veriaci človek vie, že sa bude zodpovedať. Príbeh som sa snažil napísať ako súčasný román o moci a jej zodpovednosti."
Vládcovia a zodpovednosť - to je priestor politky. Aké by mala mať parametre?
"Aj po svojej skúsenosti z politiky si myslím, že politika sa nemôže oddeľovať od morálky. Pre politiku neplatia iné pravidlá a všetci vládcovia, či už králi, alebo prezidenti, sú tvrdo zodpovední pred verejnosťou za svoje správanie. Aj Mária Terézia hovorí - budem súdená. Preto musím konať tak, aby som pred súdom obstála."
Historické reálie v knihe však hovoria aj o ďalšom rozmere. Napríklad - postavenie Slovenska počas tereziánskej epochy.
"Slovenské národné dejiny nemožno chápať izolovane, ale v európskom kontexte. Vystupuje tu slovenský vzdelanec Adam František Kollár, ktorý bol riaditeľom knižnice na viedenskom dvore a Máriou Teréziou povýšený do šlachtického stavu. Práve on pochopil panovníčkinu snahu o postupnú demokratizáciu spoločnosti, v ktorej významnú úlohu hralo aj Slovensko - v tom čase horné Uhorsko. Hrdinom knihy však nie je len Mária Terézia, ale obyvatelia stredoeurópskeho priestoru, do ktorého patrí aj ďalšia hrdinka - fiktívna postava Zorice - akási miešanka balkánskych pomerov."
Napokon, tento pohľad uvítala aj nemecká a rakúska kritika, ktorá písala o novátorskom prístupe.
"Snažil som sa predstaviť a pochopiť Máriu Teréziu ako človeka svojej doby, s jej ťažkosťami, potrebami i slabosťami, no mojou ďalšou snahou bolo poukázať na väzby medzi národmi v Európe. Vidím tu veľa podobností s dnešnou situáciou, pretože otázka ďalšieho smerovania Slovenska je stále aktuálna. Dúfajme, že smer je vybraný konečne správne…"
Do akej miery prevažujú v knihe historické reálie nad fikciou a autorským prerozprávaním?
"Prevažuje objektívna skúsenosť. Strávil som dlhé týždne v Univerzitnej knižnici nad štúdiom archívnych prameňov z toho obdobia, pri ktorom mi pomohla aj znalosť nemčiny a maďarčiny. Nechcel som sa však detailne dotýkať panovníčkinho života, ale sústredil som sa iba na jeho rozhodujúce chvíle."
Navštevovali ste aj Viedeň?
"Koncom 70. rokov, keď som knihu písal, to nebolo také jednoduché ako dnes. Dodatočne sa musím priznať, že niektoré scény z Viedne som opísal na základe fotografií alebo archívnych materiálov. Keď som si neskôr pozeral viedenské reálie, spokojne som si mohol povedať, že skutočnosť sa príliš neodlišuje od toho, čo som napísal."
Ako sa pozeráte na román s odstupom takmer dvoch desaťročí? Napísali by ste ho inak?
"Keď som si knihu znova prečítal, s radosťou som zistil, že nemám na nej čo meniť. Možno by som niekde vypustil z faktografických pasáží. So základným vyznením románu nemôžem polemizovať."
Hovorili ste o nedeliteľnosti politiky a morálky. Bola to tiež príčina vášho predčasného a dobrovoľného odchodu z diplomatických služieb?
"Pri vstupe do politiky som, zdá sa, precenil možnosti pôsobenia intelektuála na politickom kolbisku. Sú posty, na ktorých silne pociťujete svoju bezmocnosť. Napríklad ako diplomat za Mečiarových vlád. Môžete obrazne zniesť modré z neba pre partnerov, urobiť pre Slovensko maximum, ale vzápätí kroky našej vlády a parlamentu doma rozmetajú vaše diplomatické úsilie ako domček z karát. Kým urovnáte a zahladíte nejakú domácu aféru, vynorí sa o mesiac ďalší trapas a tak to išlo dokola temer päť rokov. Nemal som už na to nervy a radšej som sa vrátil domov a k literatúre."
Ste presvedčený, že spisovateľ-intelektuál môže aktívne ovplyvňovať vedomie spoločnosti?
"Tým, že som sa dal nalákať do politiky, tak sa teraz zamýšľam nad otázkou jej pokušenia. Podarilo sa mi nazrieť do jej zákulisia a myslím si, že sa dá do nej vniesť niečo pozitívne - kultivovanosť, nadhľad - jednoducho, dávať veciam iný rozmer. Na druhej strane som si hovoril, že práve pre kultivovanosť sa umelec natrvalo nehodí do politiky, pretože treba mať výdrž, drzosť, istú mieru arogancie, ktorú mnohí z nás nemajú. Politike treba obetovať všetko. Je to zamestnanie na plný úväzok. Väčšina umelcov si ponechala zadné dvierka - ja som sa ňou dal zabíjať."
Považujete toto obdobie - aspoň zo strany literárnej činnosti - za stratu?
"Za sedem rokov som vlastne neurobil nič. Teraz ich však trochu zúročujem. Pripravujem knižné pamäti o parlamente a postrehy o pobyte v Kanade. Čo sa týka vlastnej literatúry - mám viacero plánov. Prostredníctvom románu sa chcem vrátiť k povojnovému obdobiu, ktorému je naša generácia veľa dlžná."
S tereziánskym obdobím ste sa už vyrovnali?
"Nie celkom. Na knihu Milujte kráľovnú by som chcel voľne nadviazať postavou Jozefa II., syna Márie Terézie, akéhosi vládcu - reformátora gorbačovovského typu, ktorý nakoniec stroskotá. Na smrteľnej posteli chcel odvolať reformy, pretože zistil, že všetko sa nedá zmeniť. Podobne je to aj so Slovenskom. Nedá sa zmeniť všetko naraz. Z cesty slobodného a demokratického rozvoja už nikdy uhnúť nesmieme."
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
