V týchto dňoch a hodinách sa končí takmer dvojročná kalvária jubilejného, v poradí desiateho ponovembrového riaditeľa STV. O Igorovi Kubišovi je málo povedať, že bol zo všetkých doterajších televíznych šéfov najhorší, pretože horší ústredný riaditeľ, ako bol on, už hádam ani nemôže byť. Pod jeho vedením verejnoprávna STV klesla hlboko pod úroveň svojho absolútneho dna. Pán Kubiš je živým stelesnením všetkého, čím funkcionár verejnoprávnej inštitúcie nesmie byť. Pre časy budúce môže slúžiť ako príklad toho, že "vhodná" kombinácia politických okolností a individuálnych dispozícií jedinca môže spôsobiť úpadok, aký si vopred nevie nik ani predstaviť. Ak sa ktokoľvek v budúcnosti bude podrobnejšie zaoberať Kubišovým pôsobením v STV, tak iba z jediného dôvodu - aby sa dozvedel, ako sa to nemá robiť.

Inžinier ekonómie Igor Kubiš nastúpil do STV v roku 1988. Po novembri 1989 veľmi chcel byť moderátorom, lenže vtedajší šéfproducent spravodajstva a publicistiky Ján Füle ho pre jeho profesionálne nedostatky nepúšťal na obrazovku. Kubiš to využil tak, že denníku Koridor, ktorý bol blízky HZDS, sa posťažoval, že nemôže moderovať, lebo je národne orientovaný. Po voľbách v roku 1992 mu práve jeho "orientácia" zabezpečila trvalé miesto v spravodajských reláciách STV. Ako moderátor však nijako zvlášť nevynikol, dokonca ani v porovnaní so svojím kolegom Sedláčkom, dnešným majiteľom štúdia Beta. Jeho hviezdna chvíľa prišla po marci 1994.

POMÁHAL A SLÚŽIL

Hovorcovia a propagandisti HZDS vtedy pri každej príležitosti opakovali, že Moravčíkova vláda je len dočasná, dočasná a dočasná. Toto najobľúbenejšie slovo hnutia krátko pred voľbami použil v súvislosti s vládou aj moderátor Kubiš. Dostal za to pokutu, ale z jeho hľadiska to bola vynikajúca investícia do budúcnosti. Potom sa podieľal aj na ďalšej dôležitej akcii - spolu s kolegyňou Beníkovou v prvý deň volieb roku 1994 pripravil a zostrihal srdcervúci šot o tom, že zlá volebná komisia nedovolila voliť predsedovi HZDS… Jeho odvysielanie Ústredná volebná komisia označila za flagrantné porušenie zákona - redaktori spravodajstva STV požiadali vedenie, aby odvolalo Kubiša a Beníkovú, pretože vo verejnoprávnej inštitúcii presadzujú záujem jedného politického subjektu. Takmer všetci, ktorí sa pod túto žiadosť podpísali, museli po nástupe tretej Mečiarovej vlády odísť. Kubiš zotrval, ale ešte stále iba ako moderátor a zástupca šéfredaktora spravodajstva.

V pamäti divákov zostal ako človek, ktorý srdečne gratuloval Aničkám a Vladkom, keď mali meniny, a pomáhal rodnému hnutiu tam, kde to bolo potrebné - napríklad pri diskreditácii jeho oponentov a politických súperov.

V marci 1996 v hlavnom spravodajskom programe predstavil divákom vlastného "utajeného svedka", ktorého - tak ako všetkých - riadne zoštvorčekoval. "Svedok" porozprával príbeh, že v Nemecku sedel za prezidentovho syna, lebo si ich vraj príslušné orgány pomýlili. Redaktor Národnej obrody Ivan Sedlár verejnosť hneď upozornil, že "utajeným svedkom" je istý Ján Kováč z Veľkého Krtíša, ktorý sa už pokúšal svoju story predať aj Národnej obrode. Lenže tá zistila, že Ján Kováč bol za ilegálny pobyt a falšovanie verejnej listiny v SRN právoplatne odsúdený a po výkone trestu bol z Nemecka vyhostený - celý rok predtým, než vypukla kauza Technopol… Napriek tomu, že o "svedectve" Jána Kováča vyšiel v Národnej obrode podrobný článok, Igor Kubiš z neho vyrobil "utajeného svedka". Jeho ochota spolupracovať zrejme zapôsobila aj na príslušnú službu, ktorá si nadovšetko cení ochotných spolupracovníkov.

NÁSTUP PROFESIONÁLOV

Riaditeľ SIS Ivan Lexa v tom čase požiadal riaditeľa STV Jozefa Darma, aby okamžite vymenoval Kubiša za šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva. Podľa Darma odkaz od pána Lexu znel: "Ak to neurobíš, zodpovieš si to." Lenže namiesto povýšenia bol Kubiš "ponížený" - vtedajší šéfredaktor Emil Semanco svojho zástupcu z funkcie odvolal, čo zdôvodnil jeho celkovou neschopnosťou… Darmovi však onedlho vyhradený televízny čas uplynul a hnutie hľadalo za neho nástupcu. K nominácii Igora Kubiša došlo na pôde, ktorá je pre HZDS priam posvätná - v Športovej hale na Pasienkoch. Svojej televíznej misie sa ujal v decembri 1996.

V rozhovore, ktorý po ustanovení do funkcie poskytol denníku Slovenská republika, dostal otázku, či sa bude ešte zaoberať vianočným a silvestrovským programom. Kubiš odpovedal, že "tieto programy sú do vysielania už pripravené, čiže nový manažment v žiadnom prípade nemôže tieto relácie ovplyvniť". Podľa svedectva Jozefa Darma prvým riaditeľským aktom Igora Kubiša bolo vymenovanie nového vedenia STV, "ktoré si rozdelilo 150 tisíc z môjho fondu odmien, ktoré som ponechal na odmeny redaktorov, štábov vianočného a silvestrovského programu". Pri uzatváraní roku 1996 si potom "noví šéfovia udelili odmeny po 145 tisíc". Čo sa týka osobných požitkov, odmien a iných akvizícií, Kubišove vedenie sa hneď od začiatku správalo vysoko "profesionálne".

Po nástupe do funkcie nový televízny boss presadol z Darmovho auta do nového Mercedesu. Jeho spolupracovníci najskôr verejnosť klamali rozprávkami, že mu ho vraj firma iba zapožičala, lebo ona rada propaguje svoje autá tak, "že ich dáva do užívania známym osobnostiam", no keď vyhodený ekonomický námestník zverejnil doklad, že nešlo o zapožičanie, ale o riadnu kúpu, Kubišov námestník Dlugolinský zmenil taktiku. Všetkých kritikov sa spýtal, či ústredný riaditeľ STV má chodiť na kolobežke. Na pripomienku, či si musel kúpiť práve Mercedes, Dlugolinský odpovedal, že "každý si hľadá svoju značku". V tomto prípade nešlo iba o to, že si Kubiš doprial "značku" za peniaze daňových poplatníkov, ale aj o niečo iné - že pri tom porušil zákon. Odbor finančnej kontroly Ministerstva financií SR totiž zistil, že dodatok o kúpe osobného auta Mercedes v hodnote 2,570 milióna korún osobne podpísal ústredný riaditeľ a že kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, takže je neplatná…

Zákon o verejnom obstarávaní porušoval Igor Kubiš sústavne, a to až do konca svojich riaditeľských dní. Ešte 30. októbra 1998 totiž podpísal zmluvu so štúdiom Beta, ktorému dal do večerného prenájmu druhý kanál STV na všetky pracovné dni až do konca roku 2002. Zákon o verejnom obstarávaní porušil tým, že zmluvu uzavrel bez vypísania verejnej súťaže. Navyše prenajal niečo, čím nedisponuje - vysielací čas verejnoprávnej televízie totiž ústrednému riaditeľovi naozaj nepatrí…

NESPLATITEĽNÁ PÔŽIČKA

Zo všetkých známych prípadov, keď Igor Kubiš využil svoju funkciu vo vlastný prospech, je hádam najvážnejšia kauza jeho piatich miliónov, ktoré dostal od firmy UPRAKO…

V máji 1997 sa verejnosť dozvedela, že na účet Igora Kubiša vo VÚB poukázala firma UPRAKO sumu 5 miliónov korún. V predstavenstve radodajnej firmy boli ľudia VSŽ - Július Rezeš, Ján Seňo a Ambróz Franko. Na narážky, že ide o úplatok, šéf STV reagoval tým, že podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa "pre podozrenie z trestných činov ohovárania, ohrozenia hospodárskeho tajomstva a prezradenia služobného tajomstva". Novinári neskôr zistili, že päť miliónov na Kubišovom účte je vlastne pôžička. Jej podmienky sú však naozaj výnimočné, lebo z nej robia pôžičku už v princípe nesplatiteľnú…

Ide o to, že firma UPRAKO požičala riaditeľovi STV 5 miliónov na desaťpercentný úrok - dlžník Kubiš má však prvú splátku zaplatiť až v marci roku 2007! V tom čase však vďaka desaťpercentnému úroku dlžná suma narastie o ďalších päť miliónov. Desať miliónov má podľa zmluvy Kubiš splácať 25-tisícovými mesačnými splátkami! Lenže mesačný úrok z desiatich miliónov predstavuje sumu 83 333 Sk! Inými slovami - čím dlhšie bude pán Kubiš svoj dlh splácať, tým väčšia bude jeho dlžoba… Otázka teda znie, prečo mu UPRAKO tak pekne "požičalo"? Otázka, načo mu požičalo, je už totiž zodpovedaná. Ako informoval denník Nový Čas, v Ivanke pri Dunaji si riaditeľ Kubiš postavil dvojposchodový rodinný dom, ktorého hodnota bude presahovať 3 milióny korún…

PERMANENTNÝ ŠKANDÁL

To, čo riaditeľ Igor Kubiš z televízie urobil, mali možnosť takmer dva roky sledovať diváci STV. Sotva sa to dá označiť inak ako permanentný škandál! STV sa pod jeho vedením z verejnoprávnej inštitúcie zmenila na stranícke médium, ktoré pošliapalo všetky zásady slušnosti a objektívnosti. Správy, ktoré boli voči HZDS nepriaznivé, jednoducho nevysielala ako správy, ale vracala sa k nim v komentároch, ktoré obstarávali predovšetkým komentátori Puchovský a Kapusta. Aj keď sa HZDS slovne hlási k Vladimírovi Mináčovi, hlavným "štátnym" komentátorom sa za Kubiša stal bývalý šéfredaktor týždenníka Zmena, o ktorom Mináč napísal: "V ich čudne pozliepanom seriáli vystupujú solídni hitlerovskí Nemci a nesolídni Židia, ktorí zomierajú napriek "dobre udržiavaným" oswienčimským záhradám… Vari redaktori Zmeny vyčítajú zavraždeným spôsob, akým ich solídni fašisti zavraždili? Načo sú tieto úbohé lži?" Príspevky Pavla Kapustu zrodili úplne nový žáner, aký tu nikdy nebol, pretože počas vojnovej Slovenskej republiky a v stalinistických päťdesiatych rokoch ešte televízia neexistovala. Pán Kapusta vo svojich produkciách spomínal skutočnosti, aké mohla vedieť iba SIS používajúca nezákonné prostriedky - predstaviteľ KDH v telefonickom rozhovore ponúkol psychiatrovi Rakúsovi možnosť kandidovať na funkciu prezidenta. "Komentátor" STV sa však o tejto ponuke akýmsi zázračným spôsobom dozvedel, hoci po telefonickom ráznom odmietnutí doktor Rakús o svojej kandidatúre už s nikým nehovoril…

Kubiš zmenil STV na mediálnu agentúru HZDS, a hoci hlásal, že sa televízia drží takzvaného tretinového modelu (tretina času v spravodajstve pre vládu, tretina pre vládnu koalíciu, tretina pre opozíciu), v roku 1997 bol skutočný pomer 4:1 v prospech vládnucich. Niektoré formy nadpráce boli nepríjemné dokonca aj Rade STV, ktorá takisto slúžila hnutiu a jeho potrebám. Keď v máji 1998 Kubišov námestník Dlugolinský nariadil priame vstupy zo snemu HZDS, šéf Rady STV a dnešný poslanec HZDS ich najskôr obhajoval tvrdením, že predsedov prejav musela televízia vysielať, lebo Mečiar "je v tejto situácii päťjediný človek. Má päť dôležitých štátnych funkcií, takže sme logicky museli povedať áno", po vlne protestov však Rada STV poprela, že by dala súhlas s priamymi vstupmi. Ešte aj Igor Kubiš predstieral, že "zisťuje mieru zavinenia jednotlivých osôb".

Ústredný riaditeľ STV zo všetkého najviac vynikal svojou aroganciou, s akou z obrazovky svojim kritikom nadával do "skrachovancov, farizejov a luhárov", i spôsobom, akým informoval o svojich skutkoch. Na konkrétnu otázku redaktora týkajúcu sa verejnoprávnej ustanovizne odpovedal protiotázkou: "Čo vás je do toho?" Rada STV v auguste 1997 a v máji 1998 po najkrikľavejších prešľapoch jeho podriadených opakovane upozorňovala Kubiša na neprofesionalitu spravodajstva a neúspešne ho žiadala, aby zabezpečil nápravu. Lenže námet zástupcu SNS, aby rada navrhla jeho odvolanie, pri hlasovaní neprešiel. HZDS, SIS a Kubiš sa totiž navzájom podporovali, lebo sa navzájom potrebovali. Cenu za ich spoluprácu už zaplatila STV stratou svojej verejnoprávnosti - na zvyšok doplatí daňový poplatník.

HORŠÍ AKO DARMO

V roku 1996, teda v čase, ked televíziu viedol pre neschopnosť odvolaný Jozef Darmo, mala STV stratu 99 miliónov. Na rok 1997 jej naplánovali stratu 100 miliónov. Igor Kubiš však plán nielen splnil, ale aj vysoko prekročil - o celých 144 miliónov Sk! Ak za Darma mala STV tržby z reklamy 441 miliónov, za Kubiša v roku 1997 iba 232 miliónov. Po uši zadlženú inštitúciu riaditeľ Kubiš zatiahol do pofidérneho experimentu so satelitným vysielaním, pričom jeho technické zabezpečenie zveril firme, ktorá nemá na tento druh činnosti licenciu… Po dvoch rokoch jeho úradovania celkový dlh STV narástol na jednu miliardu korún. To všetko, a ešte oveľa viac, bývalá vládna moc svojmu riaditeľovi tolerovala, lebo ako nikto pred ním slúžil svojmu pánovi. Každý, kto zo zahraničných návštevníkov čo i len na pár dní mohol sledovať vysielanie STV, odchádzal v nemom úžase, že niečo také je vôbec možné. STV a tretia Mečiarova vláda spolu súťažili v tom, kto bude mať v zahraničí horšiu povesť. "Obstáli" obe.

Desiaty porevolučný riaditeľ STV bol bezkonkurenčne najväčšou katastrofou, aká postihla ponovembrové verejnoprávne médium. Igor Kubiš rozvrátil túto ustanovizeň až do tla. Nech už sa stane novým ústredným riaditeľom ktokoľvek, zdedí inštitúciu v takom stave, že jeho náprava bude oveľa zložitejšia ako prípadné zrušenie a nové založenie STV. Podobne ako po Mečiarovi i po Kubišovi treba začať odznova. Ako po tajfúne. MARIÁN LEŠKO