MÉZIDON (TASR, SITA) - Jedine Peter Tichý cestoval z 19. ročníka Svetového pohára chodeckých družstiev vo francúzskom Mézidone s pohárom, ktorý venoval pre najúspešnejšieho slovenského účastníka sponzor a Klub športových redaktorov. Splnilo sa presne to, čo sa v kútiku duše aj predpokladalo - ustúpilo sa zo slávy, ktorú zažili pred dvoma rokmi na predchádzajúcom ročníku v Poděbradoch s vynikajúcim druhým miestom päťdesiatkari. V Poděbradoch však boli lepší aj dvadsiatkari, vtedy na ôsmej, teraz desiatej priečke, a tak veľa miesta na radosť v slovenskej výprave nezostalo.
Slovenskú chôdzu spojila v Mézidone snaha uspieť v družstvách, individuálne ciele však v úzadí zvučali oveľa výraznejšie. Tréner reprezentácie Juraj Benčík bol maximálne skeptický a po pretekoch vyhlásil, že pozitívne možno hodnotiť dva splnené limity Tichého a Kollára na MS v Seville, no nezabudol pripomenúť, že v podstate nič neriešia. Akoby aj, keď na slovenskú chôdzu sa v minulosti zvyklo pozerať ako na viac-menej jediného spasiteľa celej atletiky, no teraz, aj po SP v Mézidone, sa môže pochváliť netradične iba s dvoma limitármi na MS, z toho Kollár s dvojnásobnou účinnosťou na 20 i 50 km. Viac spokojnosti bolo možné vycítiť "v minivýpravách" jednotlivých klubov. Milan Skokan, osobný tréner Tichého, bol spokojný úplne, pretože čas 3:52:09 dosiahol jeho zverenec akoby "zadržane" bez väčšieho vypätia síl. Zdá sa, že týmto výkonom si vyriešil aj existenciu po tom, čo prestala existovať chodecká družina v STU Košice. "Pravdepodobne Tichý zamieri v najbližšom čase do banskobystrického klubu Hi-Tec," povedal M. Skokan v presvedčení, že veľké chvíle Tichého s výkonom pod 3:50 prídu na MS v Seville.
Kollárova podporná družina z klubu Hi-Tec sa taktiež tešila. Zatracovanému chodcovi sa podarilo splniť aj druhý limit na MS v Seville s časom 3:55:43 a tým akoby "hodil ďalšiu rukavicu" domácej konkurencii.
Od dvadsiatkarov sa vo Svetovom pohári nečakali zázraky a 10. miesto je reálnym odrazom ich schopností. Zarážajúce sú však výkony, ktorými sa Slováci prezentovali, veď okrem Valíčka by sa nik ďalší nedostal na stupeň víťazov ani v súťaži žien! Verkin by skončil 7., Janek 11. a Bátovský až 31. s hrôzostrašnou stratou 7:03 min na víťaznú Číňanku Liu Hong-ju. "Výkony dvadsiatkarov ovplyvnila horúčava," snažil sa ospravedlniť výsledky Juraj Benčík. "V nedeľu počas pretekov žien boli úplne iné podmienky."
Slovenská chôdza prežíva krízu. Výkonnostnú i generačnú. Kollár, Tichý, Malík i Valíček sú už tridsiatnici, a hoci nepatria k absolútnej svetovej špičke, ich nasledovníci za nimi zaostávajú minimálne o triedu, ba možno aj o dve. "Ak sa chceme vrátiť späť na výslnie, musí sa zmeniť viacero vecí - ekonomické zabezpečenie, metodika, medziľudské vzťahy a možno by pomohol aj návrat k osvedčeným metódam, aby sa už nehral každý na vlastnom piesočku. Nesmieme bedákať, ako to nejde, ale nájsť spôsob, aby to opäť išlo," zdôraznil Juraj Benčík.
Slovensko v porovnaní s Poděbradmi ‘97 kleslo až o štyri priečky - zo šiestej na desiatu. Ak od roku 1993 neustále zveľaďovalo svoje postavenie (Monterrey ‘93 ôsme, Peking ‘95 siedme, Poděbrady ‘97 šieste), teraz sa ozval spiatočný chod s desiatou priečkou. Lugano Trophy, a teda zaužívané hodnotenie úspešnosti družstiev na oboch tratiach, sa oficiálne nehodnotilo, no nemožno to považovať za šťastie, skôr za varovanie, alebo, lepšie povedané, impulz na mobilizáciu síl. Príznačný pre slovenskú chôdzu však bol aj fakt, že Slovenský atletický zväz nevypísal tentoraz žiadnu, ani len v symbolickej výške odmenu za umiestenie (v Poděbradoch to bolo až do 16. miesta od 100-tisíc do 10-tisíc), aj keď na svoju obhajobu mohol povedať, že sa topí vo finančných problémoch.
