politika a politiky ako takej“. Tú istú alternatívu ponúka aj ako predseda Strany demokratického stredu. Faktom je, že Ivan Mjartan sa v politike „správa“ už desať rokov. Je to dostatočne dlhý čas na to, aby bolo možné posúdiť, či jeho ponuka môže byť tým, čo ohlasuje.

SPOLUTVORCA HZDS

Absolvent technickej kybernetiky moskovskej Vysokej školy chemického strojárstva, bývalý redaktor v oddelení vedy a techniky Československého rozhlasu a neskôr člen redakcie medzinárodného života sa stal verejne známou osobou na jar roku 1990. Pod jeho vedením sa rozhlasový Rádiožurnál zmenil na vysoko sledovanú, a teda aj veľmi vplyvnú reláciu. Aj keď sa jej po roku začalo hovoriť Rádio Mečiar, Ivan Mjartan zotrval na svojom poste ešte ďalší rok. Odísť musel až vtedy, keď sa jeho meno objavilo na kandidačnej listine HZDS. Bývalý šéf Rádiožurnálu odvtedy vyhlasuje, že bol odvolaný iba a len preto, lebo „viedol redakciu, ktorá nebola pohodlná pre vtedajšiu politickú moc“. Podľa tejto verzie ho Čarnogurského garnitúra „vyhodila“, lebo nevedela a ani nechcela vedieť, čo je to sloboda médií. Ivan Mjartan dodnes tvrdí, že „bol prvým novinárom na Slovensku, ktorý dostal výpoveď za svoje názory“, ale aj to, že pod jeho vedením bolo rozhlasové spravodajstvo „nezávislým médiom, ktoré sa správalo nadstranícky“. Túto verziu predkladá vždy, keď hovorí o svojom novinárskom pôsobení a o tom, že ho neopustil dobrovoľne. Problém je, že to nie je jediná verzia, ktorú šíri.

Pred minuloročnými parlamentnými voľbami, keď bolo v jeho záujme, aby HZDS pripomenul svoje zásluhy z minulosti, hovoril o svojej „nadstraníckosti“ trochu inak. Vraj keď na jar 1991 zbadal, že došlo k „nezdravému“ vývoju vo VPN, „veľmi rád som vtedy ako nezávislý novinár ponúkol svoje možnosti a schopnosti, aby som pomohol vzniku nového politického subjektu“. Pán Mjartan teda priznal, že sa ako „nezávislý novinár“ podieľal na založení HZDS. A nielen to - jeho priznanie išlo ešte ďalej: „Ak mi potom niekto vyčítal moje sympatie k HZDS, mal pravdu, pretože som vyjadroval sympatie niečomu, čoho som sa cítil aspoň malou mierou spolutvorcom.“ Pre jednu a tú istú vec má teda dve protikladné vysvetlenia. Keď hovoril pre verejnosť, zdôrazňoval svoju „nadstraníckosť“. Keď hovoril pred stúpencami hnutia, zdôrazňoval, že bol jedným z otcov-zakladateľov HZDS. Skutočnosť, že novinár Mjartan bol „nadstraníckym“ spoluzakladateľom straníckeho subjektu, nasvedčuje, že má bližšie k tradičnej slovenskej ponuke ako k jej európskej alternatíve.

BOLA TO DOBRÁ MYŠLIENKA

Predseda HZDS si bývalého šéfa Rádiožurnálu cenil tak, že ho dal pred voľbami v roku 1992 na kandidačnú listinu do Federálneho zhromaždenia ČSFR hneď za Michala Kováča. Vo svojej druhej vláde z neho urobil štátneho tajomníka na ministerstve kultúry. Podobne ako minister Slobodník aj Ivan Mjartan sa veľmi angažoval predovšetkým v mediálnej sfére.

Vláda a jej premiér v lete 1992 prežívali ťažkú traumu. Novinári, ktorí písali kriticky o Čarnogurského kabinete, v podobnom duchu písali aj o krokoch a vyhláseniach novej garnitúry. Vladimíra Mečiara to iritovalo až do takej miery, že žiadal, aby vznikli „mimoriadne tlačové senáty, kde si bude môcť každý občan uplatniť všetky spory a osobnú česť voči každej redakcii“. Ministerstvo kultúry vtedy vypracovalo „materiál“, ktorý vláde navrhol, aby vytvorila „jednotný systém informovanosti verejnosti“. Keď správy o jeho obsahu prenikli na verejnosť, druhá Mečiarova vláda sa od neho musela dištancovať. Druhý projekt ministerstva kultúry a jeho štátneho tajomníka bol však úspešnejší. Ivan Mjartan inicioval zmenu v zákone o médiách - dovtedajšie rady STV a SRo, v ktorých boli zastúpené tak politické strany, ako aj spoločenské organizácie, nahradili nezávislé osobnosti volené v parlamente… Čím sa založila tradícia, že odvolávanie riaditeľa verejnoprávnej ustanovizne sa obvykle začína zmenami v zložení jej rady. Mjartanova iniciatíva vtedy splnila svoj účel - neposlušný riaditeľ a neposlušný šéf televízneho spravodajstva boli odvolaní hneď, len čo sa stali odvolateľní. Stav založený Mjartanovou zmenou trvá dodnes. A jej autor si dodnes myslí, že „myšlienka to bola dobrá, ale prax sa, žiaľ, uberala celkom iným smerom“. Ako keby sa prax niekedy uberala iným smerom, než aký jej „myšlienka“ umožní.

Na ďalšie iniciatívy a zmeny v mediálnej oblasti už štátny tajomník nemal čas. Na začiatku roku 1993 sa stal slovenským veľvyslancom v Prahe.

RELATÍVNE MALÝ NÁSKOK

Ako diplomat nemal Ivan Mjartan najhoršie výsledky. Aj keď sa mnohé otázky slovensko- -českých vzťahov za dlhé roky nevyriešili, nebola to jeho vina. Na dlhý čas ich totiž „zmrazili“ páni Mečiar a Klaus. Slovenský ambasádor robil, čo bolo v jeho silách, aby sa relácia, za ktorú zodpovedal, aspoň nezhoršovala. Jeho snahu oceňovali nielen pražské diplomatické kruhy, ale aj predseda slovenskej vlády. Keď na začiatku roku 1994 Mečiar odvolal ministra zahraničných vecí Jozefa Moravčíka, ponúkol uvoľnené kreslo práve Ivanovi Mjartanovi. „Vtedy som celú noc presedel pri fľaši koňaku a ráno som jasne a razantne onú ponuku odmietol,“ priznal sa veľvyslanec. Mjartan ním zostal aj po tom, keď padla druhá Mečiarova vláda a aj počas nasledujúceho funkčného obdobia jeho tretej vlády.

Pri spätnom pohľade o tomto období predseda SDS povedal, že „skutočne bolo niekedy veľmi ťažké obhajovať politiku pána expremiéra. Najmä vtedy, keď išlo o veci, ktoré hraničili s mojimi normami triviálnej slušnosti a etiky.“ Napriek tomu, že tých vecí, ktorými Mečiarova vláda porušila triviálne normy slušnosti a etiky, sa za tie štyri roky nahromadilo naozaj dosť, slovenský veľvyslanec nikdy nedal najavo, že ich obhajoba je pre neho príliš ťažká. Naopak, obhajoval vládu s nasadením, ktoré bolo hodné lepších vecí. Po dlhej noci v parlamente, po demaršoch zo zahraničia, po straníckej privatizácii, po vládnych útokoch na opozíciu, odbory, cirkev, médiá i na umelcov, po zákone na ochranu republiky, po únose prezidentovho syna, vražde Róberta Remiáša, po vyhnaní poslanca Gauliedera i zmarení referenda Ivan Mjartan bez ťažkostí vyhlásil, že „Slovensko je demokraticky fungujúci právny štát“, a pohoršoval ho každý, kto o tom čo i len zapochyboval. Tých, čo v českom prostredí upozorňovali na neblahý stav vecí verejných na Slovensku, vystríhal, aby si nemysleli, že „relatívne malý náskok, ktorý Česká republika v porovnaní so Slovenskom v integrácii získala, jej dáva právo na akési sudcovstvo“.

Fakt, že sa Česko na rozdiel od Slovenska stalo členom NATO a že sa s ním začali priame rozhovory o vstupe do únie, označil diplomat, ktorý chce byť európskou alternatívou, za „relatívne malý náskok“. Nepochybne to bol „náskok“, ktorý by Mečiarova vláda nikdy nezlikvidovala. Napriek tomu sa Ivan Mjartan rozhodol, že pomôže HZDS, aby jeho vláda mohla pokračovať.

ODCHOD Z HZDS

Pred koncom roku 1997 si Vladimír Mečiar od Mjartana objednal analýzu, s akou víziou by malo hnutie vojsť do tretieho tisícročia. Veľvyslanec navrhol veľa zmien a mal pocit, že predseda „rozumie tomu, čo hovorím“. O niekoľko mesiacov, keď sa začal volebný rok, bolo jasné, že Mjartan vo svojej analýze počítal aj sám so sebou. Pre české rádio Frekvence 1 vyhlásil, že odchádza z diplomacie, že v slovenskej politike môže jeho osoba na poste „toho či iného volebného lídra zohrať akúsi pozitívnu úlohu pre vládne hnutie“. Aj pre denník MF DNES povedal, že sa vracia preto, aby HZDS pomohol, a že sa chce „podieľať na tvorbe volebného programu HZDS a budem jedným z volebných lídrov“. V slovenských periodikách priaznivo naklonených hnutiu dokonca ohlasoval, že mu nejde len o to, aby zmenil doterajší politický štýl HZDS, ale aj doterajší politický štýl na Slovensku. Jednoducho chcel „vlastným príkladom ukázať, že sa dá politika robiť vecne a kultivovane“. Redaktorom denníka Slovenská republika a týždenníka Extra porozprával, že chce ponúknuť slovenskému voličovi zmluvu: „Zmluvu o tom, čo musím urobiť ja ako politik a on ako občan.“ Fakt, že Mjartan hovoril o zmluve medzi sebou a voličmi HZDS, si nemohli v hnutí nevšimnúť. Preto jeho pražskej ex-excelencii po návrate ukázali, kde je jej miesto.

Perspektívny „líder“ sa najskôr dozvedel, že s ním hnutie počíta v mediálnej oblasti a potom šéf HZDS oznámil, že bude hovorcom volebného štábu HZDS… Ivan Mjartan sa tento nepriaznivý vývoj pokúsil zvrátiť. V rýchlom slede poskytol niekoľko rozhovorov, v ktorých sa dovtedy nevídaným spôsobom zaliečal svojmu predsedovi. V rozhovore s novinárom Chelemendikom napríklad vyhlásil: „Veľmi dobre viete, že je to práve Mečiar, ktorý jediný na Slovensku robí politiku. Je to on, kto diktuje politické kroky, je to on, kto vnucuje opozícii, čím sa má zaoberať, a ja nemôžem urobiť nič iné, ako zložiť klobúk a povedať - super. Robí to výborne. A ak to mám hodnotiť z politologického pohľadu, nemá dnes na Slovensku konkurenta.“ A hoci Mjartan pred Mečiarom „zložil klobúk“ ešte na mnoho iných spôsobov, hoci svojho predsedu upozorňoval, že to „len opoziční novinári veľmi rýchlo postavili Mjartana do polohy Mečiarovho rivala“, nebolo mu to nič platné. Predseda hnutia ho na kandidačnú listinu nezaradil.

V auguste 1998 sa pretendent na lídra zmieril s realitou - zamestnal sa ako vedúci úradu ministerstva zahraničných vecí a stal sa predsedom koordinačnej rady pre tvorbu verejnej mienky HZDS. V týždenníku, v ktorom ohlasoval, čo všetko zmení v hnutí i na Slovensku, potom vykladal, že v politike vlastne „neexistujú veľké alebo malé úlohy“, že významná je každá práca, že by sa preto jeho absencia na kandidátke HZDS nemala dramatizovať: „Rozhodnutie, že tam nie som, je legitímnym rozhodnutím hnutia, ktoré kandidátku zostavilo so všetkou zodpovednosťou… Takéto rozhodnutie akceptujem a rešpektujem.“ Tento príkladný postoj disciplinovaného člena mu však vydržal iba do volieb. Tri dni po nich svoje hnutie opustil a okamžite vykričal, čo si myslí o svojom nezaradení na kandidačnú listinu. Redaktorom Šimečkovi a Hríbovi povedal, že to „cítil ako krivdu“ a v Národnej obrode už kritizoval samotného predsedu Mečiara: „Doteraz nechápem logiku, že niekto ma zavolá, požiada o pomoc a zároveň vydá príkaz na moje politické ‘odstavenie‘. Otázka, prečo ma nepostavili na kandidátku, je správna, ale treba ju položiť niekomu inému.“ Po niekoľkých mesiacoch si však na ňu Ivan Mjartan odpovedal aj sám. Jeho posledná verzia znie takto: „Pokiaľ ide o môj odchod z HZDS, nie je pravda, že som odišiel preto, že som nebol na kandidátke a následne v parlamente. Je to naopak: na kandidátke som nebol preto, že už pred voľbami som sa rozhodol odísť, lebo neboli splnené moje podmienky návratu, konkrétne reforma politiky hnutia.“

V „umení“ reinterpetovať svoje postoje podľa momentálnej situácie sa pán Mjartan vyrovná aj predsedovi HZDS. Vyrovná sa mu aj v úpornosti, s akou sa Mečiar vracia do politiky.

SO VŠETKÝMI ZĽAVAMI

V máji kandidoval na post hlavy štátu nie preto, že by sa oň vážne uchádzal, ale z toho dôvodu, aby to pomohlo pri zakladaní jeho strany. To nie je ohováranie, ale fakt, ktorý sám priznal: „Pravdou je, že prezidentská kampaň je súčasťou príprav nového politického subjektu…“ Ivan Mjartan sa najskôr hlásil k „sociálnodemokratickej orientácii moderného európskeho typu“, ktorá vraj vyplýva z jeho veľmi silného sociálneho cítenia. Vtedy ohlasoval, že chce „vytvoriť silný ľavicový subjekt, ktorý by bol protiváhou pokusov o zjednotenie pravicových politických subjektov“. Po niekoľkých mesiacoch sa jeho cítenie posunulo tak, že založil Stranu demokratického stredu. Súdiac podľa inzercie v periodikách, Ivan Mjartan aj pre ňu dokázal získať zázemie a podporu. Predseda SDS má totiž nepopierateľný talent na vyhľadávanie sponzorov.

Minulý rok týždenník Plus 7 dní napísal, že slovenský veľvyslanec sa po Prahe prepravuje v zlato-striebornom aute Jaguar. Ambasádor vtedy tvrdil, že vďaka veľkorysým darcom to nestojí republiku ani korunu - auto za tri milióny vraj kúpil sponzor za milión. Ivan Mjartan sa k svojej zásluhe hrdo prihlásil: „Časopis Plus 7 dní odsúdil veľvyslanca, ktorý zohnal pre štát zdarma dobré auto, ktoré zostane pre ambasádu.“ Pred mesiacom, keď denníku Trhák popisoval, aké sú motoristické pomery v jeho rodine, povedal: „Vlastníme s manželkou dve autá - športové Subaru a druhé je Jaguar. Ten som si kúpil ako diplomat so všetkými zľavami.“ Ak je to ten istý Jaguar, ktorý už raz zadovážil „pre štát a ambasádu“, potom je zrejmé, že na „diplomatickú zľavu“ treba solventného sponzora. Predseda SDS nemal problém nájsť si takého sponzora, lebo ako sám povedal, projekt jeho strany financuje „takzvané ekonomické grémium, ktoré uzatvorilo zmluvu s budúcimi štruktúrami strany“. Ide vraj o tri slovenské ekonomické skupiny - pán Mjartan v júni prisľúbil, že názvy týchto firiem zverejní po ustanovujúcom kongrese. Aj keby sa tak nestalo, dôležitejší ako mená je fakt, že na Slovensku vznikla strana sponzorského typu. A že jej líder s vážnou tvárou tvrdí, že predstavuje slušnú a európsku alternatívu. Slušné a európske je na nej len jedno - podmienky, aké priniesla svojmu predsedovi.

MARIÁN LEŠKO