sa podarilo vystúpiť z anonymity domácej scény. Za socializmu nepatril k oficiálnym autorom, väčšinu jeho symfónií a koncertov uviedli najskôr v zahraničí, až potom v Poľsku. A hoci stále žije v Krakove, jeho hudbu dnes hrajú tí najlepší v sálach všetkých kontinentov. Tento úspech spočíva podľa jeho slov práve v tom, že sa cíti slobodný, nechce robiť to, čo sa od neho čaká. "My skladatelia avantgardy šesťdesiatych rokov sme sa zriekli všetkých akordov, ktoré znejú príjemne, a melódie, pretože inak by nás nazývali zradcami. V súčasnosti sa však aj hudba musí na chvíľu zastaviť, aby našla zdroje, z ktorých bude pokračovať." Je to láskavý džentlmen, ktorý podľa vzoru poľskej šľachty zdraví dámy pobozkaním ruky. Po trinástich rokoch opäť navštívil Bratislavu a denníku SME poskytol rozhovor.

S akými pocitmi ste sem prišli druhýkrát?

"S potešením vnímam zmenu, ktorá na Slovensku nastala. V minulosti sme sa obávali o osud vašich intelektuálov. Každý pokus o prejavenie vlastného názoru bol potlačený a zabitý už v zárodku. Bolo to skľučujúce a v umení to zanechávalo veľké následky. Dnes je cítiť zmenu, je tu sloboda zmýšľania a tvorby."

Prečo Credo?

"Credo som komponoval na objednávku Internationale Bach-Akademie v Stuttgarte a premiéru malo v júli. Potom som si povedal, že obsadením sa hodí aj pre Bratislavu. Credo malo byť pôvodne súčasťou omše, ale pri komponovaní mi časovo tak narástlo, že som sa rozhodol koncipovať ho samostatne. Myslím si, že je to najdlhšie Credo, ktoré bolo v histórii skomponované. Tradičný text nie je literárne taký inšpiratívny ako napríklad poézia nejakého autora, ale obsahovo je to výzva."

Máte plány so Slovenskou filharmóniou pre budúci rok. O aký projekt ide?

"Ide o objednávku Japoncov, pre EXPO 2000 v Hannoveri. Nadväzuje to na našu spoluprácu s jednou spoločnosťou v Osake, ktorá práve v Hannoveri zabezpečuje tri koncerty. Na jednom z nich odznejú v prvej polovici modlitby japonských mníchov a moje nové dielo. V druhej polovici bude hrať Slovenská filharmónia moju tretiu symfóniu. Je ešte priskoro, aby som o diele hovoril bližšie."

Ako vidíte budúcnosť umenia a kultúry v transformujúcom sa stredoeurópskom priestore?

"Čoskoro budeme v zjednotenej Európe a pre malé krajiny bude dôležité, aby si uchovali identitu. Znepokojujú ma populistické tendencie v umení, ktoré sa dostali k slovu."

Aké populistické?

"Organizujú sa obrovské koncerty hviezd na športových štadiónoch typu troch tenorov. Ľudia sú najskôr nadšení, lebo nevedia odhaliť manipuláciu s menovateľom peniaze."

Sám však hovoríte, že ľuďom sa to páči.

"Áno, ale tento smer ku komercii ohrozuje umenie a kultúru, aj celkovú kultúrnosť. Moja generácia ešte čítala knihy. Vyrastal som obklopený veľkou knižnicou starých rodičov a mal som veľa záujmov. Dnes sedia mladí ľudia pri internete a hľadanie informácií odsúva ich citový život na druhú koľaj. Žijú bez konceptu pre život, kultúru, identitu. Kladiem si otázku, či sa to dá zabrzdiť."

A čo súčasná hudba?

"To je iba drobný zlomok celkového diania. Znovu existuje niečo ako veža zo slonovej kosti, keď koncerty súčasnej hudby sleduje iba vyvolené publikum. V poslednom čase je v publiku výrazne viac mladých ľudí, čo je pozitívna tendencia. Hoci v globále ide len o malé percento."

Aký model fungovania umenia kultúry je najlepší?

"Asi ten francúzsky. Tam je kultúra v popredí obcí, štátneho záujmu a jeho zahraničnej politiky. Americký model nie je dobrý, hoci práve tam je úžasný potenciál. Rozpočet pre umenie pre celé Spojené štáty je menší ako pre mesto Berlín. A to je odstrašujúce. V Poľsku má dnes ministerstvo kultúry sedemkrát menej prostriedkov ako v minulosti. Spoliehame sa na podniky, ktoré kultúru sponzorujú, chýba však koncepcia do budúcnosti. A podpora umenia a kultúry musí mať nejakú logiku."

Čo by ste želali umeniu a kultúre do ďalšieho storočia a tisícročia?

"Želal by som si, aby ich skutočné umelecké hodnoty prežili."

VIERA POLAKOVIČOVÁ

(Autorka je muzikologička

a hudobná kritička)