Pred tromi rokmi vyšiel v Maďarsku román dovtedy neznámeho Pála Závadu Jadvigin vankúšik. Stala sa z neho najvýraznejšia udalosť na maďarskej literárnej scéne za posledné roky. Do vzťahov jednej ženy, jej muža a jej milenca je čitateľ vpletený spôbom, ktorému, aspoň súdiac podľa veľkého úspechu v Maďarsku, sa ťažko odoláva. Slovenský preklad, podľa ktorého sa už nakrúca rozhlasová verzia a pripravuje film, vyšiel pred niekoľkými dňami vo vydavateľstve Kalligram.
Narodili ste sa v Slovenskom Komlóši na juhovýchode Maďarska.
"Mám slovenský pôvod, presnejšie, som potomok gazdovského spoločenstva, ktoré sa v polovici 18. storočia presídlilo na juh Uhorska a až dodnes si zachovalo svoje tradície a jazyk."
Hovoríte po slovensky?
"Od svojej mamy som počul iba archaickú slovenčinu, do ktorej sa miešala maďarčina. V generácii mojich rodičov sa udiali mnohé historické zmeny a tie zapríčinili, že neviem plynule po slovensky, aj keď rozumiem."
Ktorá kultúra je vám bližšia?
"Som maďarský spisovateľ, nemám slovenskú identitu, vedomie národnej menšiny. Ale môj pôvod je pre mňa súčasťou tradície. Necítim sa Slovákom, ale lipnem na tradícii a vážim si ju a to je moja identita."
Lipnutie na tradícii ako identita?
"Je to niečo podobné, ako keď sa človek pokúša odhaliť históriu predkov. Tak, ako si uchováva rodičovský dom, predmety, fotografie, listy, obrusy či recept na výrobu klobásy. V Slovenskom Komlóši sa hovorí, že nie sme Slováci, ale Komlóšania. Nehovoríme po slovensky, ale po komlóšsky."
Kulisami príbehu troch generácií rodiny Osztatných sú konkrétne dejinné udalosti od prvej svetovej vojny až po 80. roky. Keď sa koncom vojny rozpadávala monarchia, ožívalo v románovom príbehu aj národné povedomie dolnozemských Slovákov. Je tento príbeh skutočný?
"Príbeh vychádza z miestnej histórie. Poprední gazdovia a slovenská inteligencia v Slovenskom Komlóši, ktorý sa veľmi podobá na nepomenované miesto deja románu, vytvorili hnutie, ktoré podnecovalo povedomie národnej identity. Toto hnutie podporoval miestny farár, jeho členovia sa, podobne ako v románe, občas stretli a rozprávali o tom, že po rozpade monarchie vznikne slovenský národný štát, ku ktorému by sa mali Slováci v Békešskej župe pripojiť."
Hovorili aj o autonómii?
"Hovorili o územnej autonómii. Bola to však dosť nereálna predstava."
Ako sa na to pozeráte dnes?
"Myslíte v období, keď sme svedkami takých torzovitých foriem prebudenia národných emócií menšín, ako je to v sérii juhoslovanských vojen?"
Áno, aj.
"Nacionalizmus, ktorý vyvoláva nezhody, odcudzenie a narúša územný status quo, vždy vnímame skepticky. Vieme, čo spôsobil v 20. storočí v strednej Európe. A to, že podobné iniciatívy v románe vnímam s iróniou, je to najmenšie, čo môžem spraviť."
Nebáli ste sa, že pre mnohých Slovákov je téma samostatného štátu háklivá?
"Robil by som to podobne, aj keby som písal o Maďaroch, Srboch či Rumunoch. Mám slovenský pôvod, ironizujem tým aj seba."
Jadvigin vankúšik sa v roku 1997 stal v Maďarsku knihou roka. V súčasnosti sa pripravuje už jej piate vydanie. Čo podľa vás oslovilo čitateľov?
"Azda zaujal ľúbostný príbeh, láska. Ako autor však dúfam, že čitatelia si všimnú, že román je napísaný naozaj náročne. (Smiech) Teda, že čitateľ môže mať román rád aj ako literatúru, nielen ako románový príbeh."
Je dôležitá téma?
"Tá je až treťoradá. Živnou pôdou literárneho diela nie je story, ale text, jazyk, veta, odsek, dikcia, teda štýl. Zaujímalo ma, čo možno urobiť s hovoreným a písaným jazykom, ako dokážem vytvoriť a štruktúrovať literárny text na príbehu, ktorý som vymyslel. Nie je to ani love story, ani historická kniha."
Príbeh teda nie je dôležitý?
"Nevzrušuje ma, ak nevzniká prostredníctvom jazyka. Román, ktorý nesie iba príbeh, nie je dobrý."
Váš román je rodinná sága, hovorí o úpadku a degenerácii. Odzrkadľuje to váš pohľad na vývoj ľudskej spoločnosti?
"Iste, mohol som si vybrať rodinu, ktorá by nespela k úpadku. Mnohé rodinné ságy sú však práve také. Ale o to tu ani tak nešlo."
A o čo?
"Dôležitejšie je, že upadajú vzťahy medzi ľuďmi vôbec. Odhliadnuc od všetkých historických hrôz a útrap, zaujímali ma predovšetkým ľudské vzťahy: priateľstvo, láska, vášeň, možnosť, respektíve nemožnosť manželského spolužitia, sexuálna príťažlivosť, monogamia, polygamia, homoerotická príťažlivosť. A aj to, čo sa dá urobiť v extrémnych situáciách."
Váš román je historický, platí to čo vtedy aj dnes?
"Aj kedysi existovali podobné problémy, ale zvyky a tradícia nedovoľovali, aby sa o nich hovorilo. Mňa zaujala predovšetkým ich neriešiteľnosť. Nemal som nijaký dôvod byť v tejto súvislosti optimistický. Optimizmom ma napĺňa nanajvýš to, že emócie a vášne ešte stále žijú. Ľudia sa v nich zmietajú a je to ľudské. Útroby našťastie žijú a sexus, nepokoj, vášeň nevymreli. Iba to, že sa nedajú riešiť, je strašné." GALINA SÁNDOROVÁ
(Autorka je prekladateľka)
