Klubovňu basketbalistiek SCP Ružomberok zdobia v galérii pohárov aj klamlivo zbytočné čačky. Podkošová sieťka prikrýva trofej najvzácnejšiu, cenu pre najlepšie ženské basketbalové družstvo Európy 1999. Dvadsaťpäťkilogramovú bronzovú sochu, úplne novú, venoval Bulharský basketbalový zväz. Nesie meno legendárnej basketbalistky z tejto balkánskej krajiny Vanii Vojnovovej. V elegantnej miestnosti Koniarne, lebo tak pomenovali Ružomberčania, vychádzajúc z tradície, svoju útulnú halu, je vysoká trofej – štylizovaná zemeguľa v tvare basketbalovej lopty na troch silných pilieroch – skutočne pripomína veľkú rybu v sieti. Vo vitríne pod ňou si sladko spí dlhonohá bábika, dar pre najlepšiu rozohrávačku Final Four v Sofii roku 1996. Sieťku 8. apríla 1999 odstrihla v brnianskej hale v Královom poli kapitánka desaťnásobných slovenských majsteriek po víťazstve 63:48 nad talianskym Comom. Ťažkú trofej jej museli pomôcť dvíhať nad hlavu spoluhráčky. I spiaca "handrová princezná" v skrinke sa viaže k jednému menu – IVETA BIELIKOVÁ, rozohrávačka úradujúcich klubových šampiónok Európy. Športovkyňa, ktorá sedemnásť rokov "derie cvičky" na palubovke jediného klubu SCP Ružomberok. Neskutočná vernosť. Rodinné, ale i hrou živé striebro basketbalového mesta Ružomberok."V rozhodujúcom zápase v predolympijskej kvalifikácii 1992 vo Vigu sme zdolali Austrálčanky. My sme sa išli zúčastniť, súperky jednoznačne postúpiť do barcelonského vyvrcholenia. Ony sa cieľavedomo pripravovali dva roky. My nie, ale vyhrali sme. V hotelovom výťahu som zhodou okolností išla s austrálskymi hráčkami, lekármi, zabezpečovacím personálom. Plakali a súčasne mi blahoželali. Prisahám, bola som smutná presne ako oni," spomína Iveta Bieliková na ouvertúru olympiády, na ktorej hrala. "O Sydney 2000 zatiaľ nehovorme, miesto v tíme si musím zaslúžiť," odmietla kapitánka SCP hovoriť o tom, čo ju asi čaká – druhé OH. Oba výroky ju charakterizujú presne, sála z nej dobrosrdečnosť i skromnosť. Každý tréner, ktorý mal šancu ju pripravovať, pridá ďalšiu vlastnosť – húževnatosť. Najviac Natália Hejková, na prelome osemdesiatych rokov aj Bielikovej ružomberská spoluhráčka. Nesporne najúspešnejší slovenský tréner nežného pohlavia v kolektívnych športoch ikskrát vyslovil: "Iveta je hviezda, ale sa tak nespráva." Krutý paradox: hoci Ružomberok a takmer celé Slovensko Bielikovej hre i vystupovaniu aplauduje, má aj nepriateľov. Vplyvných nepriateľov, preto z času na čas odmietala slovenský reprezentačný dres. Aj na túto tému bude rodáčka z Ludrovej pri Ružomberku (narodená 17. augusta 1966, výška 172 cm) so všestranným pohľadom na svet hovoriť. Bude rozprávať, aj keď sa nerada sťažuje, neobľubuje publicitu, hovorí jemným hlasom, používa množstvo zdrobnenín. O cieľoch hovorí opatrne, reálne sny však za výpoveďami cítiť. "A potom by som chcela nejakú tú medailičku," hovorieva stredná z troch dcér Viktórie a Jozefa Bielikovcov. Staršia má o niečo viac než ona, mladšia o pätnásť rokov menej ("To je náš poklad. Narodila sa, keď mala maminka štyridsať," upresňuje Iveta). Bielikovej sebareflexia vo vzťahu k rodnému domu znie: "Húževnatosť a dobré srdce mám po mame, pohybový talent po otcovi." Generálny manažér SCP Jozef Smolek spomína, že mu odporúčali, aby vrátil trénerský diplom, keď prijímal trinásťročné striebroživé, ortuťovité dievčatko z Ludrovej medzi sedemnásťročné dorastenky ružomberského tréningového strediska mládeže.
Z LUDROVEJ DO RUŽOMBERKA A DOSŤ
Na začiatku uplynulej sezóny dostala Iveta Bieliková ponuku hrať v Brazílii. Po dlhom váhaní ju odmietla. Vravela, že príčinou nebolo "chorobné" puto k Ružomberku, ale bližšie nešpecifikovaná zrelá úvaha. Kapitánke SCP sme na sklonku roku 1998 položili hypotetickú otázku: Ak by ste boli v Brazílii a Ružomberok by vyhral Euroligu – ako by ste sa cítili? "Asi by som umrela od smútku," odpovedala I. Bieliková, absolútne netušiac, že jej hrozila smrť smútkom. SCP totiž v Európskej lige zvíťazili.
"Som dievča z dediny. Behala som po kopcoch, sledovala chlapcov, ako hrajú futbal a hokej. Aj som si s nimi občas zahrala. Hry mám rada, okrem hádzanej, ktorá mi miestami pripadá až brutálne tvrdá. Basketbalistkou som sa stala vlastne náhodou. Na základnej škole ma učila telocvik Táňa Lilgeová, ktorá preferovala túto krásnu a inteligentnú hru. Odporučila ma do tréningového strediska mládeže do Ružomberka. Už ako trinásťročné dievčatko som išla na zájazd do Holandska," spomína na dávne časy elegantná červenovláska s úprimnými modrými očami. "Pamätám si, že z prvej cesty na západ som priniesla veci, o ktorých sme u nás ani nechyrovali," vracia sa o dobrých dvadsať rokov späť basketbalistka, ktorá v súvislosti so sviatkami prízvukuje: "Zásadne radšej dávam, ako dostávam, teší ma úsmev blízkych."
Jozef Smolek, konštruktér ružomberských basketbalových úspechov, na pohyblivej hre Ivety Bielikovej lipol. Vzácnou svojráznou tvrdohlavosťou, bez ktorej by celkom isto SCP nezískali európske prvenstvo.
UČITEĽ JOZEF SMOLEK
Iveta Bieliková, najlepšia basketbalistka Slovenska v rokoch 1990 a 1996 a Česko-Slovenska v roku 1993, začala hrať ligu, keď mala šestnásť. Azda nám odpustí prehrešok proti bontónu, niekedy vyšší vek šľachtí a neuráža – jej už vyše sedemnásťročná vernosť jedinému klubu na špičkovej úrovni je slovenskou, ba možno i európskou raritou. Na veľkú basketbalovú scénu nastupovala v období, keď jej tím bojoval o prvoligovú príslušnosť, aby sa napokon stal mnohonásobným majstrom v Česko-Slovensku, na Slovensku a raz i v Európe. "Ružomberok mám rada, lebo v tíme sa vždy niečo deje. V dobrom zmysle slova, krôčik za krôčikom sme napredovali basketbalovo, ale aj ľudsky. Možno je to maličkosť. Rada fotografujem. Manažér Smolek ma niekedy poprosil, aby som mu urobila snímku, až som si túto činnosť na voľné chvíle obľúbila," hovorí o jednej zo svojich viacerých záľub športovkyňa, ktorá obľubuje modrú a čiernu farbu, rada číta detektívky, memoáre, cestopisy. Tvrdí o sebe, že je konzervatívna, lebo rada počúva Sinatru, Armstronga, Presleyho, Queen s Mercurym ("Ach, tá Barcelona," povzdychla si tentoraz v súvislosti s hudbou), ale aj Pavarottiho. "V malom Ružomberku som sa naučila spoznávať svet prostredníctvom vzdelanej trénerky Natálie Hejkovej. Rovnako si cením osobnosť Jozefa Smoleka. Nie raz zachránil môj klub pred rozpadom. Nám hráčkam nedáva pocítiť svoje trampoty. Ak by on povedal koniec, mohli by halu Koniareň zavrieť," hovorí klasická stredná rozohrávačka z mesta, kde funguje sedemnásť mládežníckych družstiev s približne 450 deťmi. Iveta by ich raz rada trénovala. "A čo chémia?" pokúšame sa cez Bielikovej vzťah k fotografii obrátiť reč na vzdelanie. "Mojou kvalifikáciou je chemik-operátor. Ak myslíte na fotokomoru, občas som nazrela do tmavej miestnosti nášho manažéra. Sama sa však v tom vyznám iba zbežne. Nedávno ma pozvali na päťdesiate výročie vzniku Strednej odbornej školy papiernickej, kde som študovala. Ba aj ma skúšali. Pohorela som. Z mnohých písmen chemickej abecedy som sa ledva preplazila po cé," rozvážne, akoby s pocitom hanby, rozpráva I. Bieliková, ktorá hovorí, že nikdy nemala samé jednotky, ale ani neprepadala. "Mala som veľa záujmov. Rodičia veľa pracovali, všetko bolo na nás dcérach. V učení som asi všeličo zanedbala."
RAZ PRÍDE KONIEC…
Vlani sme sa skúsili spýtať: Čo ak by Ružomberok vyhral Euroligu? Teraz kladieme Ivete Bielikovej ďalšiu hypotetickú otázku, určite nie úplne z oblasti sci-fi. Ak by SCP obhájili európske prvenstvo a Slovensko dosiahlo na OH v Sydney bronz, skončili by ste s aktívnym športom? "Výlučne sa riadim vnútornými pocitmi, takže vám presnú odpoveď nedám. Uvedomujem si, že obhajoba prvenstva v Eurolige na domácom ihrisku je veľkou výzvou. Povoliť nemôžeme, hoci to bude nesmierne ťažké. O Sydney, opakujem, nerozmýšľam, musím si účasť vybojovať. V zásade však považujem za rozumnejšie skončiť na vrchole ako niekde dožívať za každú cenu," hovorí hráčka s číslom štyri, ktorá pri predstavovaní vbieha na palubovku vo farbách SCP vždy ako prvá. Tri roky jazdí v červenom autíčku Opel Corsa a býva v dvojizbovom byte zariadenom na spôsob Ikey. "Žijem veľmi slušne, ale nie v prepychu. Peniaze nie sú hnacím motorom ružomberského basketbalu. Sú obdobia, keď je ich málo. Tak je to však asi všade na Slovensku. Často premýšľam, ktoré moje spoluhráčky, dokonca ružomberské rodáčky, prišli o pocit euroligovej víťazky. Napríklad Milena Paulišincová-Rázgová mala rozhodne na to, aby bola v Brne medzi nami," zamyslela sa Iveta, ktorá o konci kariéry povedala, že "mám v sebe vnútorný hlas, verím mu, pošepká mi – už dosť."
KRÁĽOVNÁ DETSKÝCH SŔDC
Iveta Bieliková je nadovšetko pyšná na titul "kráľovnej ružomberských detí". Potešil ju už viac razy, ocenenie je jej rovnako blízke ako športové úspechy, špeciálne v Ivetinom prípade ich možno nazvať obetovaním sa. "Na ME v Maďarsku 1997 mi lekári tímu začali hovoriť ‘železná Mary‘, neverili, že šampionát dokončím v zdraví. A ja som získala nielen striebro, ale ma vybrali do All stars tímu ako najlepšiu rozohrávačku," pochválila sa Iveta, čo robí veľmi zriedka. Reprezentácia, únava, absencie v slovenskom drese na vrcholných podujatiach. Citlivý bod Ivety Bielikovej. Časť – menšia časť, ale v daných okamihoch rozhodujúca – tvrdila, že spoluhráčky Ivetu medzi sebou nechcú. V tomto prípade necháme presnú citáciu našej najlepšej rozohrávačky desaťročia. "Nie je to pravda, sú to vymyslené veci. Veď sa s tými dievčatami stretávam, s väčšinou hrám v jednom klube. Áno, počula som, že sa niektoré reprezentantky vyjadrovali, že ma nechcú v kolektíve. Dovolím si tvrdiť, že sme minimálne spoluhráčky, ktoré spolu korektne vychádzajú. S väčšinou som kamarátka. Časť vtedajšieho vedenia slovenskej reprezentácie podľa mňa vytvorila atmosféru proti mne. Ja neobviňujem tie dievčatá, ale to vedenie."
Ivete Bielikovej sa splnil v tomto roku sen o veľkom víťazstve, o ktorom v Ružomberku príliš nehovorili, ale verili naň. "Prvý raz som hrala Final Four vo Valencii 1993, potom v Sofii 1996, Larisse 1997 a Brne 1999. Až na prvý prípad, vtedy sme boli skutočne nováčikom, som tušila, že môžeme aj vyhrať. Nazvala by som to reálnym snom. Splnil sa mi. Už v poslednej minúte stretnutia v Brne proti Comu som si uvedomila, že som klubovou majsterkou Európy," povedala kapitánka basketbalistiek SCP Ružomberok a veľmi dlho hľadala vhodné slová na opísanie vtedajšieho pocitu. "Vnútorné teplo," tak stručne ohodnotila prvé sekundy najväčšieho šťastia v živote.
PETER FUKATSCH
