Z vlastnej diplomovej práce vytvoril projekt občianskeho združenia Návrat, ktoré vyše desať rokov pomáha opusteným deťom nachádzať rodinu a domov. Nekončí pri konkrétnej pomoci deťom, jeho cieľom je dosiahnuť, aby detské domovy v dnešnej podobe patrili minulosti a spoločnosť bola pripravená ponúknuť viac ako 6000 opusteným deťom, z ktorých väčšina má žijúcich rodičov, prirodzené rodinné prostredie. Nekončí pri teórii, okrem dvoch vlastných detí sa stal náhradným otcom dnes už dospelých dvojičiek. Marek Roháček.

Dá sa povedať, ktoré skupiny ľudí sú náchylnejšie prijať cudzie opustené deti? Sú to veriaci - neveriaci, bohatí - chudobní, bezdetní -s deťmi?
Niekedy je šokujúce, akí rôzni ľudia to sú. Výskumami je potvrdené, že tendenciu mať viac detí a prijať aj cudzie majú ľudia, ktorí majú dobrú osobnú skúsenosť z detstva. Šťastné detstvo ich robí ochotnými dopriať domov, rodinu a šťastie, teda zážitok, ktorý sami poznajú, deťom bez ohľadu na to, či sú ich vlastné, alebo cudzie. Nie je rozhodujúce, aké majú vzdelanie, všetci sú však veľmi zaujímaví svojimi názormi, príbehmi, ktoré veľmi rád počúvam. Veľká skupina týchto ľudí je veriacich, čo primárne neskúmame, ale vždy sa to ukáže.

Ako ste sa dostali k opusteným deťom?
Pôvodne som študoval stavebnú priemyslovku a potom logicky stavebnú fakultu. Bol som v kontakte s rôznymi skupinami ľudí, pomáhali sme tým, čo sa dostali do konfliktu so zákonom a ich rodinám. Hoci ma škola bavila, nedokončil som ju. Z rodiny som mal kontakt s detským domovom - mám pestúnsku sestru. Najprv som sa však živelne pustil do práce s mentálne postihnutými deťmi a objavil som pri nich nový, ohromujúci svet. Je to úplne iná forma komunikácie, kde sa nanovo definujú pojmy aj postoje. Bol to famózny zážitok.

Súvisel ten živelný prechod zo stavebnej fakulty k mentálne postihnutým deťom s vašou vierou?
Určite to ten kontext malo, bol som kresťansky vychovaný. Navyše, otec bol politicky väznený, a tak sa nás prirodzene týkali sociálne problémy - vlastné aj ostatných. Získal som zvýšenú citlivosť voči slobode, pravde, empatii a ku vzťahom.

Aj vy s manželkou ste prijali dvojičky. Dnes sú to dospelí ľudia. Bolo to ťažké? Čo je s nimi dnes?
Dnes majú 21 rokov, sú to dospelí ľudia. Pretože rešpektujem ich osobnosti, ťažko vám môžem odpovedať podrobnejšie. Bolo to ťažké aj výborné. Veľa sme sa z tohto vzťahu vzájomne naučili a ešte nás mnohé čaká. Tým, že ich detstvo sa skončilo, neprestali byť súčasťou našej rodiny.
Máte aj dve vlastné deti, ktoré sú mladšie ako dvojičky. Je v takej kombinácii niečo špecifické? Nie je zvykom brať si k mladším vlastným deťom staršie.
Je prirodzenejšie prijať dieťa mladšie, ako je najmladšie vlastné dieťa v rodine. Život však prináša omnoho zložitejšie situácie, a nie vždy sa to dá. Naša cesta bola iná a iné sú aj cesty viacdetných rodín, ktoré si prijímajú nie jedno dieťa, ale napríklad viac súrodencov. Tam je ťažké dodržať prirodzenú vekovú postupnosť.

Nestráca sa v dospelosti kontakt s osvojenými deťmi viac, ako s vlastnými? Poslanie dať im v detstve domov bolo naplnené.
Je to veľmi individuálne. Otázku by bolo treba položiť obom stranám, a odpovede by podľa mňa boli vo vývoji. V našom prípade je to zatiaľ tak, že jedno žije s nami a druhé sa osamostatnilo. Inak je pravda, že jeden zo zakorenených mýtov vo verejnosti aj u odborníkov pretrváva - otázka náhradnosti. Máme tendenciu pripisovať všetky negatívne momenty vzťahu na vrub genetiky, ich pobytu v detskom domove atď. Sú to veľké zjednodušenia. Pravda je, že problémy s vlastnými deťmi v dospelosti prežívajú ľudia inak ako problémy s dospelými osvojenými deťmi.

Nie je to tendenciou, že od vlastného dieťaťa čaká rodič menšiu vďačnosť, ale pri osvojených automaticky predpokladá vďaku, zaviazanosť a poslušnosť?
Asi je to omnoho zložitejšie. Ak niekto vstupuje do vzťahu s dieťaťom na základe vďaky, nie je to šťastné.

Stretli ste sa v rodinách s uprednostňovaním vlastných detí pred osvojenými?
Má to vnútornú a vonkajšiu rovinu. Je dôležité, aby sme náhradnú rodinu najprv dlho počúvali, a potom hodnotili. Nie vždy sa to darí aj odborníkom. Prijať dieťa hlboko za svoje je cesta. Dôležité je, aby som bol na ceste ja ako rodič. Rodí sa to dlhšie pri osvojenom dieťati ako pri vlastnom. Použijem prirovnanie, že adopcia je ako manželstvo. Je postavená na citovom vzplanutí aj racionálnom rozhodnutí pomáhať si, byť si verný... Je to celoživotná práca. Niekedy dlhší a zložitejší proces vzájomného prijímania sa je pre okolie nepochopiteľný, a preto dochádza ku skreslenému hodnoteniu o preferovaní vlastných detí. Posledné roky veľa pracujeme s teóriou z anglosaského prostredia - pripútania sa - ktorá hovorí o tom, že dieťa, ktoré nezažilo pripútanie sa k rodičovi v prvých dvoch-troch rokoch života, môže s tým mať vo vzťahoch celoživotné problémy. V jeho sociálnej výbave to absentuje a celý vzťah je komplikovanejší. Ďalšia teória hovorí, že týrané dieťa si vytvára obranné mechanizmy, o ktorých ani nevie - tak, ako asi ježko nevie o svojich pichliačoch. Je ťažké naučiť tieto deti dôverovať dospelým. Čiže ide o obojstranne zložitý vzťah, ale dôležité je, aby to bol živý vzťah.

Vaším cieľom je zmeniť systém starostlivosti o deti. Detské domovy by ste najradšej zrušili. Čo proti nim máte?
Som presvedčený, že detské domovy nášho typu, v ktorých veľká skupina detí často od okamihu narodenia prežije do dospelosti, môžeme nahradiť inými, prirodzenejšími formami starostlivosti. Západné krajiny sú postavené na rodinných modeloch, u nás s rôznymi organizáciami vedieme polemiku ako a ako rýchlo urobiť zmenu. Často majú tendenciu urobiť to najjednoduchšie - zmeniť interiér a vnútorný chod existujúcich detských domovov. My máme presne definované, čo rodina je a čo nie. Ak dám do prostredia kaštieľa linku a práčku, a simulujem domácnosť, to rodina nie je. Interiérom to nevyriešim, pre dieťa je rodina vtedy, keď zažíva aj vzájomný neformálny vzťah s jedným dospelým človekom, ktorý sa preňho nestrieda podľa pracovného času. Mne sa táto reforma zdá byť zbytočným mrhaním časom a investíciami, ale pri polemike padajú rôzne argumenty a proces sa kryštalizuje.

Potrebujete na svoju prácu médiá?
V istom okamihu sme sa programovo rozhodli intenzívnejšie komunikovať s verejnosťou aj cez médiá. Nemáme s tým problém, médiá majú záujem, deti sú vďačná téma, ale práve v tom je aj nebezpečenstvo. Opustené deti sú najpopulárnejšou sociálne znevýhodnenou skupinou, ktorá sa dá zneužívať, a to sa aj deje. Medializácia niektorých akcií viac poslúži sponzorovi ako samotným deťom.

Máte na mysli predvianočný čas s akciami pre detské domovy?
Tam je to najviditeľnejšie. Sponzor potrebuje vidieť rýchly efekt vynaložených peňazí, ale opustené deti potrebujú dlhodobé vzťahy. V ich absencii je jadro ich problému, ktoré sa nedá riešiť kamiónmi plyšových hračiek, koncertmi, výletmi, jednoducho krátkodobými akciami. Postaviť projekt pomoci opusteným deťom na časový horizont jedného-dvoch rokov je málo, efekt to môže mať len pre firmu, sponzora, deti výsledok nezažijú. Tie potrebujú projekty aspoň v horizonte desaťročia. Vzťahy sa nerátajú na mesiace a roky ako projekty, ale na desaťročia.

Pomáha vám, ak sa ľudia z médií dozvedia, že napríklad aj Eva Černá a Béla Bugár majú osvojené dieťa?
Keď to pomáha, tak to pomáha, keď nie, tak nie. Je tam jedno riziko. Keď vidíme západ slnka, je to nádherné. Keď ho namaľujeme, môže z toho vzniknúť gýč. Medializovať a zažívať príbeh sú dve rozdielne veci. Potrebujeme, aby príbehy neboli zjednodušované. Radšej ako senzačnú medializáciu mám komorné prostredia. Radšej dokumentárny film ako šot. Radšej rozhovor ako inzertný priestor.

Priamo do náhradnej starostlivosti smerujú deti z Hniezd záchrany aj z anonymných či utajených pôrodov. Vítate tieto možnosti?
Pri pôrodoch by som dal prednosť utajeným pred anonymnými. Výhodou utajených je to, že základná identita dieťaťa ostáva zachovaná, ale oba spôsoby majú svoje pre aj proti. Hniezda záchrany považujem za výborný počin, je to dobrá alternatíva. Je to dobré pre konkrétne deti, ktoré vďaka nim prežijú, aj pre celú spoločnosť, ktorá sa vďaka nim stáva opäť o niečo citlivejšia.

Tieto deti sú zrejme voľné aj na adopciu. Ako sa dostanú do rodín?
Sú vytvorené štandardizované poradovníky, aby vylučovali korupciu. Situácia sa dúfam ešte zlepší, aby spisy detí ležali na stoloch úradníkov čo najkratšie, aby sa rýchlo konalo a deti išli čo najskôr do rodín. Všeobecne sa vie, že na adopciu sa čaká dlho, z čoho by mohlo vyplývať, že detí je málo a žiadateľov veľa, ale opak je pravda.

Ktorá krajina má podľa vás najlepší systém náhradnej starostlivosti o opustené deti?
Škandinávske krajiny sú na tom slušne, majú dobre vypracovaný systém práce s pôvodnou aj s náhradnou rodinou. Detské domovy nášho typu tam neexistujú, ale to súvisí aj s citlivosťou spoločnosti.

Nie sú žiadatelia pomýlení americkými seriálmi, kde rodinné právo a súdy konajú rýchlo? Majú tam síce len záchytné strediská, ale zasa deti vymenia často veľa rodín, takže tiež nenadobúdajú dlhodobé vzťahy.
Amerika má aj svoje odstrašujúce príklady, ale obávam sa, že sme stále ovplyvnení projektívnym rozmýšľaním. Minule bola veľká diskusia o tom, že americká matka 40 dní po prijatí zabila dieťa adoptované z Ruska. Článok bol veľmi nekorektný vo vyčíslení, koľko detí po medzinárodnej adopcii za posledných 10 rokov zomrelo. Diskusia išla veľmi protiamerickým smerom, dokonca až k zákazu medzinárodných adopcií. Ibaže, toto bol kriminálny deviantný krajný prípad, ktorý médiá vypichli. Koľko deviantov zabije vlastné dieťa? Zato všetkým predsa nezakážeme rodenie. Nezovšeobecňujme krajné prípady na štandardné situácie. Koľko ruských detí ostalo v ich štátnych domovoch, koľko ich tam zomrelo, koľko z nich vyrástlo na zdravé osobnosti? Koľkým ruským deťom adopcie na Západ a do Ameriky pomohli? Všetko je nedokonalé, aj americký systém. Dôležité je poučenie sa a hľadanie toho ideálu.

Je lepšie riešenie nechať deti v domove, alebo ich radšej dať párom homosexuálnych žiadateľov?
Neviem na to jednoducho odpovedať. Keby som sa mal postaviť k tejto otázke ako zákonodarca, mám tendenciu nedovoliť náhradnú starostlivosť homosexuálnym párom. Keby som sa k tomu mal vyjadriť, ako človek, ktorý so žiadateľmi pracuje, tak by som sa o tom s homosexuálnym párom rozprával a pokúsil sa hľadať spolu s nimi riešenie. Neviem na to jednoducho odpovedať.

Zisťuje sa u žiadateľov ich sexuálna orientácia?
Nezisťuje, ale adopcie neprebiehajú mimo priestoru a času v nejakom anonymnom prostredí, takže sa to vie. Zväčša sa to obchádza tým, že o osvojenie požiada jeden z páru.

Mali ste taký prípad?
Áno, boli to čestní a otvorení ľudia, ktorí si práve úprimnosťou cestu k tejto možnosti uzatvorili. Myslím si, že by som takýmto ľuďom skôr neodporučil vziať si dieťa, tých prípadov je iste viac, ako tých, kde by som súhlasil.

Prečo? Pochybujete o stabilite týchto zväzkov?
Labilnosť týchto zväzkov je jeden z dôvodov.
V štatistike sa tak možno vykazujú práve preto, že nemajú možnosť napríklad vziať si dieťa, ktoré často ako jediné spája aj heterosexuálne vzťahy.
Je to možné, ale tu je viac rizík. Tlak spoločenských reakcií niekoľkonásobne zvyšuje ohrozenie pre takúto rodinu, čo sa odráža na identite dieťaťa. Téma náhradného rodičovstva je taká problémová, že každý ďalší faktor ju problematizuje ešte viac.

Prijať cudzie dieťa by neraz chceli aj ľudia, ktorí žijú sami alebo sú rozvedení. Môže byť pre opustené deti alternatívou aj neúplná, no fungujúca rodina?
Pre dieťa je rozhodujúce mať dlhodobý vzťah s jednou stálou dospelou osobou, kde nerozhoduje vek, pohlavie, kultúra, jazyk, pokrvnosť, ale vzťah.
V tom prípade je v poriadku, ak by o osvojenie mala záujem lesbička ako rodič, nie ako súčasť páru, a poprie svoju sexuálnu orientáciu?
Áno. Ak popretie nie je zatajenie orientácie, ale sebazapretie v danej oblasti.

Ak majú o osvojenie záujem muži, ktorí žijú sami, nie sú diskriminovaní a apriori považovaní za úchylných?
Poznám dvoch, ktorí sa rozhodli vziať si dieťa, aj to urobili. Jeden z nich sa dokonca neskôr oženil a mal aj vlastné deti. Je to však naozaj ojedinelé, aj keď nie nemožné. Právne diskriminovaní nie sú, pre našu spoločnosť je to však naozaj vrcholne nezvyčajné.

László Szigeti v rozhovore pre TV oko nedávno povedal, že štát dovolil, aby globálne firmy používali dve percentá dane na podporu vlastných nadácií - samy si peniaze vracajú namiesto toho, aby podporovali kultúrne aktivity a občianske združenia, ktoré vedia, čo robia. Kto vám dáva svoje dve percentá daní a koľko toho je?
Na Slovensku v tomto ešte nie sme zorientovaní a vychovaní. Nástroj dvoch percent daní je z hľadiska medzinárodných ekonomík neštandardný, ale podľa mňa zaujímavý ako výchovný motív k osobnej zodpovednosti. Rozhodujem sa o dvoch percentách, ktoré aj tak nie sú moje, ale ja mám možnosť prerozdeliť ich. Čo znamená, že sa musím zamyslieť, rozhodnúť. Principiálne podporujem toto uvažovanie a možnosť rozhodovania sa bez ohľadu na to, či sa tie percentá rozhodnú darovať nám, či už jednotlivci, alebo spoločnosti. Dve percentá dane ako nástroj v rukách mysliacich ľudí sú zaujímavým objektom pozorovania, ktoré veľa o spoločnosti vypovedajú.

Čo hovoria o vašej práci iné čísla - detí umiestnených v náhradných rodinách? Je vaša aktivita merateľná číslami?
Návrat pomohol nájsť novú rodinu pre pár sto detí, ale čakal by som, že tie čísla budú lepšie. Podarilo sa nám však priviesť k životu niektoré formy rodinnej starostlivosti o deti, ktoré neboli a dnes sú. Zatiaľ sme sa k lepším číslam nedostali nie ako občianske združenie Návrat, ale ako spoločnosť. Verím, že sa posunieme ešte ďalej.

Kto môže presadzovaniu vašich myšlienok najlepšie pomôcť? Politici, zákonodarcovia, kampane?
Táto cesta si vyžaduje veľa zmien - zmenu postoja na strane odbornej verejnosti, ktorá viac začne pracovať s alternatívnymi formami náhradnej starostlivosti, ale najmä na strane širokej verejnosti, aby sa ľudia pre túto myšlienku otvorili a praktika zobrať si dieťa a poskytnúť mu domov sa stala bežnou. Podstatní sú ľudia a ich postoje. Donedávna sme mali zákon o rodine z roku 1963 a hoci bol starý, nebol taký zlý, dovoľoval rýchlo a dobre konať v záujme detí. Nový, ešte lepší zákon orodine, platí tretí mesiac, pripravuje sa tiež zásadný zákon o sociálno-právnej ochrane detí, ktorý otvorí ďalšie nové možnosti. Kladiem si však otázku, či my ľudia, budeme schopní a ochotní ho využiť a deťom pomôcť.

Počúvajú zodpovední pri tvorbe zákonov aj váš hlas odborníkov?
Komunikujeme s nimi relatívne veľa a mám dojem, že nehovoríme úplne nadarmo. Náš hlas rezonuje, len sa mi niekedy zdá, že to trvá dlho, čo je však možno dané nevyhnutnými procesmi, administratívou a možno aj mojou trochu netrpezlivou povahou. Pre mňa veta, že sa niečo nedá, neplatí, vždy mám pocit, že keby sme na viacerých stranách chceli...

Kto počúva najlepšie? Kto je vám najviac nápomocný?
S kolegami sa venujeme téme zmeny systému viac ako desať rokov, komunikoval som preto s mnohými v rôznom čase. Najďalej sme sa dostali s terajším vedením ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Netvrdím, že od začiatku tejto téme najlepšie rozumeli, neboli v tom odborníci, ale napriek tomu boli dostatočne otvorení a manažérsky najprogresívnejší.

Je pomalosť zmeny myslenia sudcov a kurátorov horšia ako samotná pomalosť súdov, na ktorú sa občania sťažujú?
Hrá to svoju rolu. Ak by si uvedomovali, že každý deň mimo rodiny je pre dieťa katastrofický, inak by nastavili termíny ďalších pojednávaní, všeličo by išlo rýchlejšie.

Sú nejaké programy na scitlivenie sudcov a kurátorov? Feministkám sa dlhodobou prácou podarilo aspoň čiastočne zmeniť povedomie samotných žien, ale aj spoločnosti.
Snažíme sa o takúto komunikáciu, no nejakú presnú systematiku to nemá. Napriek tomu, že sa s touto témou pracuje, ešte máme všetci kus cesty pred sebou.

Veríte, že raz spoločnosť dospeje k tomu, že bude k opusteným deťom citlivejšia?
Aj táto pre mnohých marginálna téma raz získa svoju prioritu. Tak ako to bolo so sociálnymi reformami, ktoré sa roky nediali a zrazu sa udiali. Ibaže, urobiť zmenu daňového systému je vecou politickej vôle, legislatívy a nejakého manažérskeho mechanizmu. Ľudia tej zmene môžu aj nemusia rozumieť, môžu a nemusia s ňou súhlasiť, ale nie je možné ju obísť, a tak si zvyknú. Pri náhradnej starostlivosti o deti je to komplikovanejšie, lebo my potrebujeme, aby to ľudia aj pochopili, aj prijali. Nie v zmysle, že si každý dieťa vezme, ale že to pochopí, ak dieťa prijmú u susedov. Neviete si predstaviť, aké ťažké je pre rodinu v nerómskom prostredí vydržať tlak v prípade, že sa rozhodne o osvojenie rómskeho dieťaťa.

Autor: KATA RAČKOVÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ