že práve tá a tá strana či politik kráčajú v jeho šľapajach, bijú sa za jeho česť a pamiatku či nehynúcu slávu.
Na jeho odkaz nadväzujú konzervatívci, čechoslovakisti, národniari aj matičiari, pri jeho hrobe pravidelne salutujú vo svojich typických uniformách neoľudáci. Portrét Štefánika zdobí päťtisíckorunáčku, jeho busta nejednu kanceláriu, práve pod portrétom hrdého generála dáva televíziám interwiev Ján Slota. K Štefánikovi sa hlásia skrátka všetci.

Známy neznámy
„Štefánik je heroizovaný a škodí to jeho odkazu," hovorí historik Dušan Kováč, ktorý sám považuje Štefánika za jednu z najvýznamnejších postáv slovenskej histórie.
Po komunizme, ktorý sa snažil vymazať Štefánika z historickej pamäte, prišiel začiatkom deväťdesiatych rokov opačný extrém. Hneď po roku 1989 sa na jeho počesť premenúvali ulice, školy, bustami sa ozdobovali priečelia, najvyššie štátne vyznamenanie je Rad M. R. Štefánika, parlament prijal zákon o jeho zásluhách. Politici rýchlo pochopili, že oháňať Štefánikom sa oplatí.
V skutočnosti však vedia Slováci o Štefánikovi málo. Poznajú jeho notoricky známy portrét vo francúzskej uniforme a pozitívne učebnicové vlastnosti. Málo kto však vie, že mal zdravotné problémy, že bol sklamaný z udalostí, ktoré nastali po roku 1918, že bol zmietaný vnútorným rozporom medzi svojou konzervatívnou výchovou a liberalizmom, ku ktorému privoňal v moderných francúzskych salónoch. Alebo že mal zvláštnu povahu, ktorá ho hnala vždy k prepínaniu síl, a to aj napriek tomu, že vedel, že je vážne chorý. Aj keď po revolúcii sa o ňom napísalo viac odborných biografií, o jeho živote sa nenatočil žiaden seriózny dokument.

Štefánik ako slovenský kult a mýtus
Štefánik bol krátko pred smrťou na vrchole kariéry - bol francúzskym generálom, uznávaným diplomatom, vedcom a zakladateľom štátu, čakalo ho kreslo vo vláde. Nevyjasnená tragická smrť prispela k vyrábaniu desiatok mýtov okolo jeho smrti. Od nešťastnej náhody, zlyhania techniky, cez zákernú vraždu, zostrelenie Čechmi, až po samovraždu. Aká bola pravda, to sa už asi sotva dozvieme. Faktom ostáva, že Štefánik sa stal kultovým hrdinom. Od svojej smrti až po súčasnosť bol buď velebený, alebo zatracovaný. Stredná cesta v jeho prípade neexistovala.
Prečo vznikol zo Štefánika mýtus? „Aj preto, že mnohí nie sú ochotní ho študovať, zamýšľať sa nad ním. Ľudia ho berú ako sochu, ako symbol. Ide o meno, ide o obraz - v generálskej čiapke. Málokto Štefánikov odkaz naozaj študuje," hovorí historik Dušan Kováč, ktorý sa osobe Štefánika podrobne venuje. „Potrebujeme Štefánika nie ako kamennú sochu v generálskej čiapke, odolávajúcu akýmkoľvek vplyvom, tvrdú a jasnú od začiatku, ale Štefánika ako živého človeka z mäsa a kostí, Štefánika ako dušu hľadajúcu a citlivú."

Posmrtný príbeh
Štefánika až do nástupu komunizmu hodnotili pozitívne. Hneď po smrti sa stal súčasťou učebnicových osnov, jeho busty postupne pribúdali na celom Slovensku. Na výročia jeho smrti sa konali spomienkové oslavy. Mali ho radi čechoslovakisti aj národniari. Jedni pri ňom vyzdvihovali založenie Československa, druhí ako obhajoval Slovákov. Počas druhej svetovej vojny jeho meno niesla nejedna vojenská jednotka či pancierový vlak.
Za prvej Československej republiky ho verejne skritizoval len známy novinár a filozof Ferdinand Peroutka. V roku 1933 zverejnil článok, kde Štefánika označil za potenciálneho monarchistu, človeka, ktorý si nevážil demokraciu, založenú na princípe rovnosti medzi ľuďmi. Štefánika považoval za populistu, videl v ňom potenciálneho diktátora. Peroutkov článok vyvolal vlnu pobúrenia.
Prví, ktorí mali so Štefánikom vážnejší problém, boli ľudáci. V roku 1939 pri májových oslavách na Bradle sa objavil transparent, podľa ktorého bol Štefánik jasným symbolom zlikvidovaného Československa. Ľudáci ho ako symbol síce nezavrhli, no jeho spojitosť s Československom sa snažili ignorovať. Výsledkom toho bolo, že Tisova vláda dala z jeho pamätníka v Bratislave odstrániť českého leva.

Pre komunistov neprijateľný
Komunistom začal Štefánik prekážať, hneď ako sa dostali k moci. Dôvodov bolo viac. Jedným z nich podľa historika Kováča bolo, že Štefánikovo meno sa spájalo so vznikom Československa, ktoré sa vnímalo negatívne, lebo to nebol socialistický štát.
Navyše, Štefánik otvorene upozorňoval na nebezpečenstvo ruského boľševizmu. „Boľševizmus je negáciou demokratizmu.... Boľševizmus je prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, v ktorom sa prejavujú hrubé, najnižšie pudy. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej morálke," povedal Štefánik, keď sa vrátil z Ruska.
„Tento antiboľševizmus mu po roku 1948 vyčítali najviac. Nastalo celoslovenské odstraňovanie jeho sôch. Štefánik mizol tak z piedestálov, ako aj z učebníc. "Do polovice sedemdesiatych rokov odstránili nielen sochy, ale skoro všetky pamiatky na Štefánika, pamätné tabule, názvy ulíc. Osirelo a začalo pustnúť aj Bradlo," napísal Ľubomír Lipták v eseji Rošády na piedestáloch. "Prázdne miesta zaplnili prevažne neutrálne fontány, plastiky, parčíky. Akoby tu zapracoval predsa len akýsi vnútorný ostych alebo rezerva - čo ak niekedy..."
Podobný osud čakal obce, ktoré niesli jeho meno. V roku 1960 boli Štefánikovce premenované na Rovinku a Štefánikovo na Javorinku. Celonárodné spomienkové oslavy na Mohyle na Bradle sa zakázali. Dokonca i minerálny prameň v Sliači, zvaný Štefánik, premenovali na Partizán.

Imperialistický špión
V roku 1951, keď bol zrušený 28. október ako štátny sviatok, sa začala kampaň, ktorá mala predstaviť známu trojicu Masaryka, Beneša a Štefánika ako spoločnosť špiónov západného imperializmu. Štefánikovo meno sa začalo objavovať v historických dielach len v negatívnom svetle. Dvorným historikom komunistického pohľadu na Štefánika bol riaditeľ Historického ústavu SAV Ľudovít Holotík, ktorý v roku 1958 napísal knihu Štefánikovská legenda a vznik ČSR. „Štefánik je tu predstavený ako špión, a to francúzskeho imperializmu; vraj plnil rôzne kontrarevolučné úlohy pod rúškom meteorologických pozorovaní v severnej Afrike, Južnej a Severnej Amerike, v Oceánii a inde. Bol vedecký hochštapler, ktorý s národným hnutím na Slovensku po odchode do cudziny prerušil styky. Jednoducho, Štefánik ako antihrdina, ako negatívna osobnosť, ktorá neposlúžila slovenským národným a československým štátnym záujmom," povedal historik Ján Mlynárik.
Holotíkov obraz Štefánika sa zachovával aj v čase normalizácie.
V Encyklopédii Slovenska z roku 1981 sa zas spochybňuje jeho vedecká práca - že jeho vedecké pokusy vo Francúzsku „boli neúspešné" a že napokon keď robil rôzne meteorologické pozorovania v Afrike, Južnej a Severnej Amerike a v Tichomorí, používal ich iba na zásterku „pre rozličné kontrarevolučné úlohy". Pritom už v roku 1966 Vedecké kolégium matematicko-fyzikálnych vied SAV zhodnotilo Štefánikovu vedeckú prácu pozitívne. V čase socializmu k dočasnej rehabilitácií Štefánika došlo len v roku 1968, vtedy o Štefánikovi písal napríklad Ľubomír Lipták.

Kult Štefánika a politici
Prečo je dnes Štefánik všeobecne obľúbený? Rôzne skupiny si ho interpretujú na svoj spôsob. „Každý si ho tak trocha prispôsobil svojmu názoru a svojej myšlienkovej i politickej orientácii. Urobili to už ľudáci po roku 1939. Zo zjavného čechoslovakistu vyrobili takmer slovenského autonomistu a z evanjelika takmer katolíka," hovorí Kováč.

Štefánikove lásky
Počas svojho života mal niekoľko vážnych aj menej vážnych známosti. „Štefánik silne pôsobil na ženy - neklamné to znamenie, že v jeho zjave bolo niečo romantické, tajomné a rytierske." Životopisci tvrdia, že fyzickou príťažlivosťou až tak neoplýval. Bol nízky, s postupujúcou plešinou, a jeho najznámejšie portréty boli skôr zidealizované.
Jeho hlavnými zbraňami boli údajne šarm, inteligencia a úprimnosť. Hoci bol sám z chudobných pomerov, priťahovali ho ženy z lepšej spoločnosti. Počas gymnázia to bola Emíllia Chovanová, s ktorou si celý život dopisoval. Počas štúdia v Prahe mal pomerne vážny vzťah k Ľudmile Bílej, dcére riaditeľa žižkovskej reálky. Medzi jeho pražské známosti patrila Milada - dcéra jeho profesora básnika Jaroslava Vrchlického, ale aj Mária Neumannová-Žilková, ktorá bola istý čas nielen jeho morálnou, ale aj finančnou oporou - požičala mu peniaze na hvezdársku výpravu.
Vo Francúzsku to bola najprv Antoinetta Jansenová - dcéra riaditeľa hvezdárne v Mendune, kde pracoval. Miloslav John vo svojej knihe o Štefánikovi píše, že práve cez Antoinettu a jej otca sprostredkoval Štefánik prvý kontakt Masaryka s francúzskymi politikmi. Vzťah mal aj s Yvonne Chautempsovou, dcérou známeho právnika, senátora a neskôr ministra.
Jeho životnou láskou bola talianska markíza Guilliana Benzoni, s ktorou sa oznámil, keď bol v nemocnici v Ríme na operácii žalúdku. S Giullianou sa zasnúbil a plánoval sa oženiť. Po jeho smrti pravidelne chodila na jeho mohylu na Bradlo, až do roku 1948, keď jej komunisti tieto návštevy zakázali. Posledný raz bola na Bradle v roku 1968.

Vojtech Tuka na mohyle vítaný nebol
Mohylu na Bradle dal postaviť Štefánikov priateľ architekt Dušan Jurkovič. Pamätník bol odhalený 23. septembra 1928.
Za 1. ČSR bola mohyla starostlivo opatrovaná - navštevovali ju štátnici a vojenskí hodnostári. Aj v časoch slovenského štátu na nej vždy 28. októbra zaviala československá zástava. V roku 1939 sa na oslavy 20. výročia Štefánikovej smrti chystal na Bradlo aj predseda vlády slovenského štátu Vojtech Tuka, chcel predniesť slávnostnú reč. Výbor na prípravu osláv však poslal do Bratislavy protest, v ktorom uvádzal, že nemôže prevziať zodpovednosť za priebeh osláv a Tukovu bezpečnosť a žiadal, aby rečníka vymenili. V predvečer osláv štyria občania Košarísk vyvesili pred vchodom na mohylu tabuľu s nápisom: „Kto si rúcal to, čo Štefánik budoval, nevkroč sem, lebo toto miesto pre každého Slováka sväté!" Tuka nakoniec na mohylu neprišiel.
Komunisti Štefánika v láske síce nemali, ale siahnuť na mohylu si nedovolili. No nijako ju nepropagovali, nechali ju svojmu osudu v nádeji, že spolu so Štefánikom postupne upadne do zabudnutia. Mohyla chátrala, až v roku 1968 sa podarilo presadiť, aby bola zapísaná do záznamu národných kultúrnych pamiatok. V roku 1988 bola pred mohylou odhalená pamätná tabuľa, čím komunistický režim uznal zásluhy Štefánika na vzniku spoločného štátu. Vtedy sa aj začalo s generálkou opravou, ktorá bola ukončená až v roku 1996.
V máji 1989 vystúpili disidenti vedení Jánom Čarnogurským a Hanou Ponickou s iniciatívou za úplnú rehabilitáciu M. R. Štefánika. Hneď po novembri sa na Ponickej podnet uskutočnilo prvé zhromaždenie verejnosti na Bradle. Postupne sa mohyla stala miestom oficiálnych návštev, ale aj pútí matičiarov. Na mohylu išiel v deň svojej inaugurácie aj prezident Rudolf Schuster - a výstup opakoval každý rok.

Mýty okolo smrti Štefánika
M. R. Štefánik zomrel počas leteckej havárie 4. mája 1919 pri Vajnoroch. Presná príčina havárie nebola nikdy objasnená. Otáznikov je aj 86 rokov po jeho smrti veľa. S pravidelnou periodicitou sa v médiách objavujú „najnovšie" a „zaručené" pravdy o jeho smrti.

Verzie historikov
Ľudovít Holotík 1958
„... po prílete cudzieho lietadla nad Bratislavou začali niektorí vojaci bratislavskej posádky protileteckú paľbu v presvedčení, že ide o maďarské lietadlo. Talianska trikolóra, ktorá je podobná maďarskej, bola nepochybne príčina streľby na lietadlo." Za Štefánikovu smrť je zodpovedná „kontrarevolučná psychóza československej buržoázie", ktorá vraj vyvolala nespravodlivú vojnu a začala intervenciu proti Maďarskej republike rád.
Václav Král
Intervenční válka československé buržoasie proti Maďarské sovětské republice v roce 1919 z roku 1954: Štefánik bol na zoskok alebo násilím donútený, alebo ho z lietadla vyhodili. „Vzhľadom na to, že tu boli z talianskej strany politické dôvody na odstránenie Štefánika, a vzhľadom na to, že lietadlo pilotovali talianski letci, zdá sa pravdepodobné, že vinu nesú Taliani."
Ján Mlynárik
Prikláňa sa k verzii leteckých odborníkov. Štefánika nezostrelili, ale zahynul v dôsledku ťažkých manévrovacích schopností lietadla typu Ca 3 Caproni. Štefánik letel lietadlom typu Caproni, ktoré mali vysokú „havarijnosť". Sám syn konštruktéra Caproniho na tomto type lietadla zahynul. Preto robilo oblúk, pri ktorom stratilo rýchlosť a zrútilo sa. Štefánik, keď videl nebezpečenstvo, vyskočil z lietadla, alebo bol z lietadla vymrštený.
Daniel Lévis
Svedectvo Štefánikovho pobočníka, poručíka francúzskej armády, ktorý ho čakal v Bratislave: „Lietadlo bolo teraz nad našimi hlavami a pripravovalo sa na pristátie. Z paluby nás už pozdravovali mávaním rúk. Všetko vypadalo, že prebieha normálne ... naraz sme videli, ako pristávajúce lietadlo začalo opäť stúpať; zrejme pilot v poslednom okamihu považoval za vhodnejšie letisko ešte raz obletieť, aby ho lepšie obhliadol. Na vtedajšie obdobie lietadlo bolo veľmi ťažkým strojom. Motory neboli dosť silné, aby ho utiahli... lietadlo stratilo rýchlosť počas zbytočného vzostupu zamierilo ťažko k zemi, kam sa napokon zrútilo a začalo horieť."
Jan Rychlík
v diele Češi a Slováci ve 20. století 1997: „Rôzne nepodložené tvrdenia o tom, že lietadlo Štefánika bolo zostrelené, nemajú oporu vo faktoch. Vyšetrujúca talianska vojenská komisia za príčinu havárie označila poruchu lietadla alebo zlyhanie pilota."
Milan Stanislav Ďurica
Označuje haváriu za politickú vraždu. „Je veľmi pravdepodobné, že šlo o úmyselné zostrelenie lietadla, lebo Štefánik svojimi postojmi voči Masarykovi a Benešovi v poslednej fáze odboja, najmä v otázke postavenia Slovenska, ale aj v otázke osobnej pozície v novom štáte, stal sa nepohodlným partnerom, s ktorým si nevedeli rady."
Francúzsky generál Janin
(jeho svedectvo zverejnil historik Dušan Kováč): Štefánik spáchal samovraždu. Bezprostredným dôvodom bolo sklamanie a depresia, vyvolaná neúspešnou sibírskou misiou z konca roku 1918 v kombinácii so stále sa zhoršujúcou chorobou. Jeho vnútorný konflikt navyše umocnila parížska roztržka s Benešom, týkajúca sa zahraničnopolitickej orientácie budúceho Československa. Svojím spôsobom sa cítil aj nedocenený a odsunutý na vedľajšiu koľaj.

Všetkých zaujíma, ako zomrel, málokoho, ako žil

O Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sme hovorili s historikom Dušanom Kováčom.

Myslíte si, že Štefánik je na Slovensku heroizovaný?
Celkom určite. A škodí to hlavne jeho odkazu.
Čo sa na ňom heroizuje?
Poznáme Štefánika ako modlu, sochu, ale nevnímame ho ako človeka, ktorý mal v živote neobyčajne veľa problémov, s ktorými musel zápasiť a ich prekonávať.
Vy ste zverejnili svedectvo jeho blízkeho človeka generála Janina, ktorý požadoval, aby bolo jeho svedectvo do roku 2000 utajené. Prečo?
Janin predpokladal, že v roku 2000 už bude slovenská spoločnosť taká, že jeho svedectvo pre ňu nebude problém. Ukazuje sa, že sa zmýlil, je to problém. Janin bol presvedčený, že Štefánik spáchal samovraždu. Sám by som to tak jednoznačne netvrdil, ale ako historik som mal povinnosť toto svedectvo zverejniť.
Ak by Štefánik chcel spáchať samovraždu, bol by zodpovedný aj za smrť dvoch talianskych spoločníkov, ktorí s ním boli v lietadle.
To bol Janinov najväčší morálny problém. V správe vyšetrovacej komisie sa hovorí, že lietadlo už pristávalo vo Vajnoroch, no znovu vzlietlo a išlo robiť nový oblúk. Je dokázané, že Štefánik nezhorel v lietadle ako tí dvaja. Podľa Janinovho svedectva možno vytvoriť hypotézu, že Štefánik z lietadla vyskočil a dvaja spoločníci sa mu v tom snažili zabrániť. Došlo k nejakej šarvátke, lietadlo sa stalo nezvládnuteľným a havarovalo.
Ako sa vy pozeráte na túto hypotézu?
Považujem ju za možnú, ale nikdy by som netvrdil, že to takto naozaj bolo. Ľudia však o tom odmietajú vôbec uvažovať. Narušilo by to obraz o Štefánikovi ako hrdinovi bez bázne a hany.
Aký bol Štefánik, aké mal problémy?
Bol mužom kontrastov. Na jednej strane to bol exaktný vedec, na druhej strane lyrik a romantik. Na jednej strane bol mužom 20. storočia, na druhej ostával niekde v storočí predchádzajúcom. Voľnomyšlienkár, ktorý vyrastal v hlboko nábožensky založenej rodine. Cestovateľ a svetobežník, ktorý všade myslel na svoju rodnú vlasť. Bol to predovšetkým človek neobyčajnej vôle. Ak si niečo zaumienil, nehľadal výhovorky, prečo sa to nedá, ale cesty, ako to vykonať.
Netrápilo ho, že bol popri Benešovi na druhej koľaji?
Áno. Štefánik a Beneš boli rivalmi. Masaryk bol niekde nad nimi. Štefánik dosť zle niesol, že Beneš, ktorý len sedí v Paríži v kancelárii aviac-menej úraduje, kým on behá po svete, sa viac dostal do Masarykovej priazne. To sú také ľudské záležitosti. Štefánik bol navyše veľmi chorý. Mal operovaný žalúdok, no operácia sa veľmi nepodarila, často omdlieval. Bol na pokraji fyzických síl. Navyše cieľ, za ktorý bojoval, tu už bol - a to bolo Československo a on sa v tej chvíli ocitol akoby mimo všetkého. Janin ako dobrý psychológ videl, ako sa Štefánik trápi, ako nevidí východisko, mal záchvaty, zároveň znásobené psychickými problémami.
Všetci sú ochotní pobiť sa pri interpretácii jeho smrti, ale pre mňa je Štefánik zaujímavý tým, čo robil, ako žil.
Ako ho hodnotíte vy?
Je to nesporne jedna z najväčších slovenských osobností. Ak sledujeme pozorne jeho život, môžeme názorne vidieť, ako Štefánik rástol s náročnými úlohami. Čím ťažšie a zložitejšie úlohy plnil, tým viac rástol a dozrieval aj ako človek.

Oslavné ódy
Prejavy o Štefánikovi sú často plné vzletných slov. Spisovateľ Ladislav Ťažký napríklad pri jednom výročí predniesol: „Štefánik pre Slovákov je stále plukom, ak nie aj armádou, ktorá (už tým, že bol) stále bojuje za slovenský národ... Náš orol spadol so zlámanými krídlami do rodného hniezda, z ktorého vyletel. Telo rozbité, ešte teplé a krvavé; zem slovenská na dúšok vypila jeho životnú silu... Štefánikov duch slobody národa a jeho lásky k nemu vzlietol do výšav a podnes v krízových časoch živí národ sebavedomím a svieti mu v temnotách... Bradlo je národný maják, ktorý usmerňuje slovenskú loď plávajúcu v rozbúrených vodách svetovej histórie. … Duch generála Milana Rastislava Štefánika drží čestnú stráž pri hrobe našej národnej histórie, odetý v legende so zástavou pravdy, ktorá, ako nás učili v starých školách, víťazí."

Štefánik

• Narodil sa 21. júla 1880 v Košariskách pri Bratislave v konzervatívnej rodine evanjelického farára
• Po štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave a gymnáziu v Szarvasi odišiel do Prahy, kde najprv študoval stavebné inžinierstvo a v rokoch 1900 - 1904 astronómiu. Na vtedajšie časy to bol dosť extravagantný odbor. 
• V novembri 1904 odišiel do Paríža, kde sa stal uznávaným meteorológom v tíme špičkového astrofyzika Julesa Janssena v slávnom observatóriu Meudone. Už v prvých rokoch publikoval 12 vedeckých prác. Zúčastnil sa na niekoľkých výpravách na Mont Blanc, kde pozoroval Slnko a Mars. Pozorovania robil aj v Španielsku, Turkestane, Brazílii a Tichomorí. Navštívil mnohé miesta, kde zakladal meteorologické stanice. Cez toto povolanie sa mu podarilo nadviazať mnohé dôležité diplomatické kontakty, ktoré neskôr počas vojny využil pri získavaní uznania československého zahraničného odboja. Ako hvezdár získal viac prestížnych vedeckých ocenení. 
• V roku 1912 , v čase keď pracoval vo francúzskej hvezdárni, získal aj francúzske občianstvo. 
• Prvá svetová vojna zastihla Štefánika v Maroku. Vrátil sa do Francúzska, kde absolvoval letecký výcvik a v máji 1915 bol odvelený na front.
• Vo februári 1916 založil v Paríži spolu s Masarykom a Benešom Národnú radu československú, vrcholný orgán česko-slovenského zahraničného odboja, ktorého cieľom bolo vytvorenie samostatného Československa. Štefánik zorganizoval, aby Masaryka prijali dôležití ľudia. 
•  Štefánikovi sa podarilo vytvoriť a dosiahnuť uznanie československej armády (mala už 100 000 vojakov). Vo Francúzsku si dokonca vyslúžil hodnosť generála.
• Mimoriadne ťažké bolo obdobie od jesene 1918 do jari 1919, ktoré strávil spolu so svojím priateľom a podporovateľom, francúzskym generálom Mauriceom Janinom v česko-slovenských légiách na Sibíri. Bol sklamaný z vývoja po roku 1918, s Masarykom a Benešom mali názorové nezhody. Štefánik bol síce čechoslovakista, ale pred republikou uprednostňoval parlamentnú monarchiu. V máji došlo k vážnej hádke medzi Benešom a Štefánikom pre orientáciu československej armády.
• Koncom apríla 1919 navštívil Štefánik Taliansko, aby zabezpečil odchod našich zajatcov domov. Pri návrate do vlasti, kde sa mal stať ministrom vojny v novej československej vláde, jeho lietadlo v Ivanke pri Dunaji havarovalo. Spolu s ním zahynuli dvaja talianski letci a mechanik. 
• Od útleho veku vážne zdravotné problémy - trpel srdcovou slabosťou, mal vážne problémy so žalúdkom. Mnohokrát bol operovaný, mal obdobia, keď pri rozčúlení či vyčerpaní omdlieval aj niekoľkokrát za deň.

Autor: text: MIRKA KERNOVÁ, foto: z knihy Štefánikův Memorial. Praha, Památnik Odboje, 1929, z archívu ČTK