elezného. Zbohatol na podieloch, ale obvineniam z vypočítavosti sa bráni angažovanosťou odborníka v konfliktných oblastiach sveta. Bojuje s intoleranciou a učí ľudí zbavovať sa strachu zo sebapoznania. Psychiater a vedec Péter Hunčík.

Spolu s priateľmi ste v roku 1992 získali v Česku licenciu na nekomerčnú stredoeurópsku televíziu, ale po čase sa z nej stala Nova. Prečo?
Stále rozmýšľam o tom, ako sme prišli o realizáciu tejto myšlienky. Ak by jeden Maďar a dvaja Slováci rozbehli v Čechách takýto projekt, bol by to nonsens - žiadna spoločnosť nie je taká tolerantná , aby prvú národnú licenciu odovzdala ľuďom odinakiaľ a inej národnosti. Preto sme na prezentáciu nášho projektu pred komisiou prizvali Vladimíra Železného. Napriek tomu sa proti nám v médiách spustila agresívna štvanica. O mne písali, že „ázijský barbar vyhral televíznu licenciu".

Bol to bulvár?
Boli to poprední českí politici z ODS, sociálnej demokracie a známi novinári zo serióznych médií.

Ako ste na to reagovali?
Nemohol som na to reagovať. Osobne sa ma to týkalo a terč, na ktorý sa strieľa, by nemal paľbu opätovať. Trvalo to niekoľko týždňov. Neútočili len na mňa písali o „stroskotanom politikovi" Fedorovi Gálovi a o režisérovi Petrovi Kršákovi vyhlasovali, že je „pseudointelektuál prichádzajúci z východu".

To vás tak dokázalo znechutiť?
Teraz nám mnohí vyčítajú podvod - vraj sme licenciu získali vďaka krásnej myšlienke, ktorú sme vymenili za komerciu. Zabúdajú však na to, že nepriateľská reakcia celej českej spoločnosti absolútne nahrala na rakety investora Laudera, ktorý spochybnil celý náš pokus o vytvorenie intelektuálnej televízie. Tvrdil, že sa nám to v spoločnosti, ktorá neznesie našu prítomnosť, nepodarí. Jediným prijateľným človekom sa preňho stal Vladimír Železný v kombinácii s myšlienkou klasického komerčného bulváru. Nedokázali sme proti tomu zabojovať a obhájiť sa.

Ako ste to niesli?
Je to pre mňa bolestivý moment. Myšlienka integrácie strednej Európy cez kvalitný stredoeurópsky kanál sa mi veľmi páčila. Vložil som do nej veľa nadšenia a práce. Ďalšou fackou pre mňa bolo, keď moji americkí „kamaráti" - investori - povedali, že prepojiť 5 krajín jednou virtuálnou sieťou je čistá fantazmagória. No a potom zistili, že som nebol až taký hlúpy, lebo po Nove založili tí istí ľudia poľskú, slovinskú, rumunskú súkromnú televíziu, Markízu a maďarský kanál TV 3, ale už bez miestnych intelektuálov, samozrejme. Vznikla komerčná sieť, ktorá sa ukázala ako fantastický obchod. Mal som z toho výhodu, lebo keď sme s Fedorom Gálom, Josefom Alanom a Vlastimilom Venclíkom po nejakom čase zistili, že so zámermi investorov nepohneme, postupne sme popredávali svoje podiely a dostali sme slušné peniaze.

Ako zmenili váš život?
Ovplyvnili moje medziľudské vzťahy. Predstavte si človeka, ktorý nikdy nemal prístup k väčším peniazom a ako vidiecky psychiater žil zo dňa na deň. Naše 7-tisíckorunové mesačné platy neboli uspôsobené na to, aby si človek mohol žiť na veľkej nohe. Moji kamaráti a známi ma odrazu vnímali celkom ináč. Začal som rozumieť tomu, čo znamená samota bohatých ľudí. A pocítil som obrovské výčitky, o akých som už predtým čítal v jednom románe, že ich má každý biely americký intelektuál z východného pobrežia - sedí v New Yorku a uvedomuje si, že má „správnu" farbu pokožky, všetky výhody, a keď sa porovná s ďalšími obyvateľmi USA, necíti sa dobre.

Ako ste si s nimi poradili?
V prvom rade som pomohol rodine a priateľom. Keď som však zistil, že financie sú limitované, začal som rozmýšľať, ako investovať, čomu som však vôbec nerozumel. Dodnes sú pre mňa najtrápnejšie chvíle, keď mne, ambulantnému psychiatrovi, daňový poradca vysvetľuje základné pravidlá obehu síce mojich, ale virtuálnych peňazí.

Napriek tomu ste sa pustili do ich miňania, však?
(Smiech.) Povedal som si, že zachránim aspoň myšlienku komunikácie stredoeurópskeho regiónu. Nehrozila nám síce občianska vojna, ale Mečiarova perióda v rokoch 1993 - 1998 nebola ľahká. Vtedy sa manipulovalo s menšinovou kartou a živili sa protičeské, protimaďarské a protirómske nálady. Keď som zbadal, že vláda s tým nič nerobí, ale naopak, využíva to, rozhodol som sa, že svoje súkromné peniaze vložím do efektívneho komunikačného programu.

Začali ste praktizovať špeciálne tréningové programy. Ako vznikli a o čo v nich ide?
Cieľom komunikačných tréningov bolo naučiť mienkotvorných ľudí - učiteľov, kňazov, lekárov, právnikov alebo miestnych poslancov čeliť nevraživosti a národnostným nedorozumeniam. Ale najskôr sme v roku 1994 urobili na Slovensku veľký reprezentatívny výskum, ktorý zistil, čo trápi slovenských Maďarov a čo Slovákov. A deformácie boli na obidvoch stranách.

Aké?
Typickým pre Maďarov bolo, že na jednej strane si uvedomovali príslušnosť k národu svetoznámych osobností a držiteľov Nobelovej ceny. K národu s veľkou históriou - od sv. Štefana s radom slávnych kráľov - ktorý sa v tureckých časoch stal záchrancom kresťanskej Európy. Na druhej strane ten istý Maďar sa cítil na Slovensku v menšinovej polohe.

Na Slovensku, ktoré nositeľov Nobelovej ceny zatiaľ nemá...
Áno, tento Maďar sa na jednej strane vyťahoval, na druhej bol submisívny až bojazlivý pred niekým, koho podvedome podceňoval. U Slovákov zas fungoval pravý protipól - mrzelo ich, že do 18. storočia nemajú písanú históriu, a tak sa hádali, napríklad, ako sa má správne napísať meno maliara Medňanského. Na druhej strane sa cítili byť pánmi vo svojom vlastnom dome, čiže opäť zmiešaná osobnosť.

Čo pre vás znamenali tieto zistenia?
Natrafili sme na veľký komunikačný problém, ktorý nespočíval v jazyku, ale v odmietaní akceptovať jeden druhého. A to nielen preto, že Trianon, ktorý je pre vznik Československa zásadným medzníkom, je pre Maďarov porážka pri Waterloo. Objavila sa tu hŕba ďalších prekážok. Slováci a Maďari nedokázali a nechceli dekódovať partnerove slová a úplne strácali základnú empatiu.

Sme predsa len zakomplexovaný národ, ako to o Slovákoch tvrdia niektorí vlastní intelektuáli?
Ale Slovák by nemal mať žiadny komplex menejcennosti! Slovenský národ existoval niekoľko stáročí a sú o tom dôkazy. Jazyk každého národa obsahuje aj jeho históriu. V maďarčine už vyše 400 rokov existujú mená ako Cseh (Čech), Orosz (Rus), Lengyel (Poliak), Németh (Nemec), Tóth (Slovák), ale ani jeden Ostrák (Rakúšan). Znamená to, že rakúsky národ v porovnaní so slovenským neexistoval a ide len o umelý výtvor po roku 1918. Oklamať jazyk a lingvistiku sa nedá. Naše malé národy nemajú nijaký dôvod na komplexy, ale musíme sa naučiť naplno využívať náš intelektuálny potenciál a komunikovať o spoločnej kooperácii.

Ako vlastne vyzerajú vaše tréningové programy?
Veľa som do nich investoval. Vypracovali sme s kolegami 100-hodinový program, s ktorým sme dvanásť rokov vo dvojiciach jazdili po mestách. Vycvičili sme s pomocou psychodrámy a ďalších moderných psychologických a sociologických metód 1500 Slovákov a Maďarov a 1500 Rómov, aby vedeli správne reagovať na stereotypné emócie s intolerantným obsahom a usmerňovať ich. Začínali sme na juhu Slovenska, ale neskôr sme pochodili celú krajinu, lebo v roku 1998 si nás vyžiadali v Topoľčanoch, v ktorých sa zistilo, že v homogénnom regióne, kde sa Slováci s Maďarmi vôbec nestretávajú, vládnu väčšie predsudky ako v zmiešaných oblastiach. Podobné je to aj v Maďarsku. Je to problém múrov a nedostatku komunikácie. Či už to bol Berlínsky múr, alebo múr v Izraeli, ale vždy je to niečo, čo na jednej strane ľudí chráni pred terorizmom, ale zároveň ich od seba navzájom úplne izoluje a dovoľuje vznikať negatívnym mýtom a predsudkom. Niekoľko mesiacov som bol aj v Írsku, ktoré zápasí s religióznym konfliktom, ale korene intolerancie sú vždy a všade rovnaké.

V čom sú korene intolerancie?
V prvom rade je to strach. Strach človeka zo seba samého, keď nepozná vlastné parametre - schopnosti a zlyhania. Na tomto základe potom všade vidí ohrozenie. Stáva sa z neho rigidná osobnosť, ktorá sa riadi vlastnými predpismi a nepripúšťa žiadne zmeny, lebo ohrozujú jeho identitu. V lokalitách, kde sa ľudia nemajú možnosť stretávať s inakosťou, je rigidná osobnosť veľmi závažný faktor. Ľudia radi reagujú na informácie z druhej ruky. Taký človek síce sám nemá žiadne problémy, napríklad so Slovákmi, dokonca má medzi nimi priateľov, ale stačí mu, aby mu jeho sused povedal, že jeho najväčší kamarát bol v Žiline alebo na Orave, a čo tam videl, bolo strašné - alkohol, bitky, intolerantnosť. Ľudia akoby neveria vlastným očiam, ale skôr chcú uveriť niečomu, čo im „vierohodne" tvrdia iní.

V roku 2005 je už celková atmosféra iná.
Situácia sa zmenila aj preto, že sa urobil veľký historický krok - Maďarov zobrali do vlády. Teraz sa ten Maďar, o ktorom sa v určitých lokalitách hovorilo, že žerie surové konské mäso, odrazu objaví v televízii, má kravatu, bielu košeľu, vie sa správať a na prvý pohľad sa nedá rozoznať od Slováka. Vrátil som sa práve z Izraela, a keď sa ma tam pýtali, ako by som na ich mieste riešil problém s Palestínčanmi, pristihol som sa, že uvádzam Slovensko ako vzorový model. Keď budú mať na budúci rok voľby, môžu predsa zobrať Palestínčana do vlády. Je dosť ironické, že tu doma stále niečo kritizujeme, aby sme boli lepšími, ale keď ideme do zahraničia, zisťujeme, že sme fajn krajina, ktorá nepestuje krvavé modely správania.

Akú skúsenosť ste nadobudli pri tréningu Rómov?
Nie je jednoduché vyjsť s rómskymi lídrami, ktorí chodia po svete, a nemajú základné väzby na obyčajných Rómov. Vyčítali mi, že svojou prácou na nich zarábam. Vôbec si neuvedomovali, že som vkladal do tréningov vlastné peniaze. Moja filozofia nebola altruistická - išlo mi o riešenie problému. Nebudem tvrdiť, že mám Rómov rád, ale to ani nie je potrebné. Profesionál nemusí mať emocionálny vzťah ku svojmu objektu, lekár nemusí mať rád pacienta, je to dokonca nevítané. Vlastnú dcéru by som nemohol operovať. Rovnako som to vysvetľoval aj Maďarom, keď sa sťažovali, že ich Slováci nemajú radi. Nemusíme sa predsa milovať na to, aby sme mohli spolupracovať a hrať fair play. A ani Rómov nie je nevyhnutné mať rád, ale treba s nimi korektne a s úctou kooperovať. Tvár Slovenska sa po čase zmení, Slovákov a Maďarov ubúda, rómska populácia rastie. A je len na nás, či chceme mať v budúcnosti 30 percent obyvateľstva bez erudície, s kriminálnou minulosťou, bez kladného vzťahu k práci a tvorbe.

Ako môžete očakávať prezieravosť od vlády, ktorá sa nespráva kultivujúco k väčšinovému obyvateľstvu, aby odrazu kultivovala Rómov?
Politika hovorí, že nemá nič spoločné s medziľudskými vzťahmi. Pre mňa je bolestivý fenomén i to, že pred voľbami všetky občianske združenia a nadácie urobili obrovský kus nezištnej práce, len aby vyhrala protimečiarovská opozícia. A nová vláda hneď po tom, ako sa dostala k moci, okamžite odhlasovala zákony, ktoré limitovali prísun peňazí na občianske aktivity. A keď som zistil, že sa na Slovensku nedá pracovať pre absolútny nezáujem zo strany štátu, vybral som sa do sveta. Veľa som študoval, lebo nie som ochotný pracovať na základe mýtov a legiend. Moje tri ženy - manželka a dve dcéry hovoria, že som hrozný realista, s ktorým sa nedá debatovať o astrológii. (Smiech.)

Dá sa s vami debatovať o duši?
To áno, som veriaci človek. Ale čo sa týka profesie - či sa lekár pomodlí pred operáciou, alebo nie, je to jeho súkromná vec, ale len na základe modlitby sa nedá urobiť transplantácia srdca. A preto mi je jasné, že len na základe toho, či mám rád Rómov, alebo Uzbekov, nič nedocielim, pokiaľ nemám presné informácie a odbornú zručnosť. Takže som odišiel do Uzbekistanu a naše tréningy tam mali obrovský úspech, centrá boli plné. A rovnako to fungovalo aj v Bielorusku, kde sme mohli využiť našu postkomunistickú skúsenosť s Mečiarom. Analógie sa dajú nájsť všade.

Pre psychiatra sú ľudia všade rovnakí?
Ľudská duša, jej potreby, priority, emócie, cítenia, drobné reakcie, čo očakávam od sveta, čo môžem svetu dať, priority v medziľudských vzťahoch, čo je pre mňa dôležité, a čo nie - platí pre všetkých. Pre ľudskú osobnosť je veľmi dôležité odhaliť svoje chyby a zlyhania a na základe vlastných citov vytvoriť si priority nové. Ľudia často nemajú ani potuchy o tom, ako si majú vytvoriť vlastné vízie a ciele. Veľmi často idú „s dobou" a s potrebami, ktoré sú im núkané zvonka reklamami. Potom nezbadajú, že stratili vlastnú identitu. Čo je pre nich to podstatné, akým spôsobom používajú svoj intelekt, ako majú odpúšťať, kedy sa ospravedlniť a čo to je kooperácia. Keď žiješ v partnerskom vzťahu, musíš si byť predsa vedomý, že aj ten druhý má rovnaké potreby ako ty, a pokojne môžete dosiahnuť zázračný efekt win - win (víťaz - víťaz), aby obaja niečo dosiahli a posunuli sa dopredu. Aby sme už prestali s tou hlúpou filozofiou, že víťaz berie všetko a udupe toho druhého do blata. A o to sa oplatí stáť všade na svete.

Vracajú sa vám nejako vaše peniaze?
To nie. (Smiech.)

Ostane vám niečo?
Nemám pocit, že by som nejako okradol rodinu. (Smiech.) Mám dom a nadáciu Pečať mesta Šahy, ktorá sa snaží poprieť komplex menejcennosti rodákov tohto mesta. K tomu som opravil veľkú Synagógu v Šahách, kde je dnes veľká galéria, ktorá žije aktívnym kultúrnym životom a stala sa pre ľudí symbolom harmonického prepojenia lokálneho patriotizmu, hrdosti na históriu celej krajiny a európanstva. Spolu s manželkou a dcérami sme pochodili kus sveta, všeličo sme zažili a obidve dcéry ukončili univerzity v Kanade, kde sa dá perfektne naučiť to, o čom snívame v Európe.

Čo máte na mysli?
Kanada je multietnická a multikultúrna spoločnosť, kde je 173 národnostných skupín. Kanaďania sa na základe vlastných veľmi trpkých skúseností ako neodpustiteľne sa správali k Indiánom, snažia prehodnotiť svoje doterajšie kroky. Až v 80. rokoch prišli na to, že ich systém internátnych škôl pre indiánske deti nebol správny. Niekoľko desaťročí 5 - 6-ročné dievčatá a chlapcov brali ich rodičom a posielali ich tisíc kilometrov od domova do resident schools, kde ich vzdelali, dali remeslo a v 18 rokoch pustili do sveta. Vytvorili tak medzi nimi veľkú skupinu stratených existencií a alkoholikov. Kanaďania sa dnes z toho poučili a jednotlivým národnostným skupinám zabezpečujú, aby sa mohli cítiť kanadskými občanmi a zároveň, aby nestratili vlastnú identitu.

V Izraeli ste sa však stretli s problémami spolužitia ľudí, ktorí sú už stáročia veľmi vyhranení a odlišní nielen národne, ale aj religiózne. Takéto konflikty sa asi nedajú riešiť nejakými naradeniami vlády.
Priatelia, čo nás do Izraela pozvali, sú jedinou nadáciou v krajine, v ktorej spolupracujú Židia s Palestínčanmi. A spolu sú predstavitelia týchto národov už asi len v komunistickej strane Izraela, to je všetko. Je to katastrofa, aká malá je frekvencia interetnických stretnutí v Izraeli. Ľudia medzi sebou málo komunikujú, štát je definovaný ako štát Židov a nevie vyriešiť, čo má robiť s Palestínčanmi, ktorí sú tam rovnako odjakživa doma. Na druhej strane v každej vojne, čo tento štát za svoju krátku históriu zažil, sa Palestínčania vždy okamžite postavili na stranu nepriateľov, ktorí zaútočili na Izrael. A mnohé susedné arabské štáty už v preambule svojich ústav zakotvujú, že chcú zničiť izraelský štát. Existovať v tomto prostredí je ťažké.

Ako sa podľa vašich tréningov majú títo ľudia brániť voči vzájomnej agresivite? Jeden z nich sa má gándhíovsky odovzdať?
To nie. Musia spolu nájsť v sebe silu na riešenie. Najväčší problém bol, že obidve strany už majú taký strach, že vôbec o tom všetkom nie sú schopní hovoriť. Typické bolo, keď som v skupine povedal že v nich cítim nenávisť, obidve strany vyskočili a začali protestovať, že toto slovo nepoužívajú. „Prečo hovoríte nenávisť?" rozhorčovali sa. Ale keď chcem riešiť nejaký problém ako lekár, musím ho jasne a zreteľne definovať. A ak je to nenávisť, žiarlivosť alebo iná negatívna emócia, musím stav pacienta pomenovať, lebo určuje vzťah ku všetkému, čo prežíva. Ľudia sa musia naučiť pomenovať vlastný stav, pocit, a nesnažiť sa zastupovať názor národa. Ak nepociťujete nenávisť, musíme to povedať aj svojim vlastným ľuďom: „Ale ja nemám žiadny problém so Židmi!" „Nemám problém s Palestínčanmi!" Na to však potrebujú obrovskú odvahu, ktorú nemajú, a tak nie sú schopní zreteľne povedať, že ich osobné emócie a potreby sú trochu iné. To sa odvíja na oboch stranách a osobná úroveň ľudí sa rozpúšťa v národnom záujme. Tu sú analógie aj so Slovenskom.

Keď ste sa z Izraela vrátili na Slovensko, videli ste ho trochu inými očami?
Na Slovensku existuje zaujímavý fenomén, že tolerancia medzi Rómami a Nerómami je najvyššia na východnom Slovensku, kde je sociálna situácia obyvateľstva zlá. Vo svete platí opak - tam solidarita medzi slabšími vrstvami nefunguje. V USA, keď sú ľudia sociálne slabší, okamžite nastupuje nevraživosť a podozrievavosť. Navyše, na Slovensku sa nikde nezakorenili krvavé modely riešenia konfliktných situácií, čo už 300 kilometrov smerom na juh neplatí. My sme si tu medzi Slovákmi, Maďarmi, Čechmi, Poliakmi, Nemcami, Rusínmi a Rómami vypestovali po stáročia model v duchu - či je horšie, či lepšie nejako musíme prežiť, spolupracovať a zabudnúť na delegovanie zodpovednosti za celok. Zabudnúť na hlúpych apoštolov, ktorí hlásajú výnimočnosť a fanatizmus. To musíme využiť aj pre budúcnosť.

Autor: Text: TINA ČORNÁ