Dnes: veterinár a spisovateľ Pavol Fabian

Raz večer som na križovatke zastavil na červenú a zahĺbený do myšlienok čakal, kým naskočí zelená. Zrazu sa otvorili predné dvere a do auta sa tlačila zmaľovaná deva: "Mladý pán, nechcete sex?" Zľakol som sa a šliapol na plyn. Prečo o tom hovorím? Moja predchádzajúca sučka plemena Cavalier King Charles Španiel robila presne to isté! Po uliciach som s ňou chodil zásadne bez vôdzky. Mohol som sa spoľahnúť, že neskočí pod auto, lákalo ju však iné pokušenie - otvorené dvere na osobnom automobile. Pravidelne sa stávalo, že pár metrov zaostala a keď som sa obzrel, Bianky nebolo. Ako zbadala otvorené dvere, okamžite nastupovala k cudzím chlapom. Na rozdiel od devy z križovatky, Biankiným cieľom bolo pohodlne sa uvelebiť na sedadle a oddávať sa nenáročnej funkcii spolujazdca, bez ohľadu na to, aký je cieľ cesty. Bol to jednoducho pes - cestovateľ, ktorý denno-denne celé roky jazdil so mnou do práce i po obvode.

Bianka tu však už nie je. Ako väčšina cavalierov mala široké, ale slabé srdiečko. Teraz odpočíva na tajnom mieste vysoko nad mestom, odkiaľ má nádherný výhľad na bratislavské ulice prepchaté všetkými tými vábivými autami.

Naša nová sučka, tentoraz labradorka, sa volá Bosá. To preto, že nemá topánky, hoci dnes v chovateľských obchodoch dostať už aj tie. Bosá má tiež široké, našťastie však zdravé srdce. Je omnoho pohyblivejšia ako Bianca. Kým sa nám podarilo umravniť jej šteňacie móresy, vyvolávala nám niekedy až infarktové stavy.

Raz som ju bol pred odchodom do práce vyvetrať. Keď bol čas vrátiť sa, privolal som ju, lenže Bosá si myslela čosi iné. Šialeným tryskom začala krúžiť okolo a míňala ma v najtesnejšej blízkosti s pravidelnosťou Halleyho kométy. Aj žiarila ako ona, ba aj chvost sa za ňou ťahal. Akurát, že našej kométe plieskali uši vo vetre a tvár mala vysmiatu od ucha k uchu. Najväčšiu radosť jej robilo naoko poslúchnuť, sadnúť si a vyčkávať. Keď som ju mal už-už chmatnúť za obojok, odskočila a stala sa z nej obežnica. Chytiť ju nešlo podobrotky ani pozlotky.

"Bosá, nerob hlúposti, o chvíľu sa mi začínajú ordinačné hodiny!" usiloval som sa ju presvedčiť, no argumenty neboli dostatočne presvedčivé. Bola nepolapiteľná ako Bin Ládin. Našťastie som mal so sebou mobil. Zavolal som manželke a poprosil, aby prebrala štafetu v chytaní psa, pretože o desať minút musím byť v ordinácii. Manželku, vedúcu lekárne, váženú magistru, o päť minút doviezlo služobné auto priamo na lúku pred Presscentrum. Vystúpila v pracovnom snehobielom oblečení a Bosá ju hneď zaregistrovala. Manželka sa prefíkane rozhodla využiť moment prekvapenia a vrhla sa na vytešeného psa. Na rozdiel od Bosej však podcenila klzkosť blatistého terénu. Jej oblečenie razom prestalo byť snehobiele. Čo sa dialo ďalej, neviem, pretože som sa ponáhľal do práce. Aj manželka sa tam napokon vrátila - asi po dvoch hodinách a zadným vchodom.

Medzičasom už Bosá sposlušnela a zmúdrela. Stal sa z nej psí intelektuál. Je to ten typ psa, s ktorým sa možno porozprávať o zásadných filozofických otázkach vo chvíľach, keď všetci ostatní členovia rodiny uprednostňujú tichú domácnosť. Bosá je ozajstná osobnosť! Nečudo, že po nedávnom prelistovaní publikácie Who is who na Slovensku od istého švajčiarskeho vydavateľstva, zákonite som si musel položiť otázku: "Keď je v encyklopédii zahrnutý ten i onen, už tam dávno mala byť aj Bosá!" Budem s tým musieť čosi urobiť.