Viera Podhradská,
pedagogička, huslistka, mama Márie Podhradskej

Bola vaša dcéra niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Myslím, že nebola nikdy a v ničom. Podedila naše dobré vlastnosti. Hádam je to preto, že sme ju počali v šťastnom duševnom rozpoložení.
Dlho ste na ňu čakali?
Šesť rokov. Keď sme sa zmierili s tým, že pravdepodobne nebudeme mať potomstvo, prihlásila sa Maruška.
Čo na nej najviac oceňujete?
Postoj k ľudom. Ja som impulzívna, pretože babka bola napoly Talianka. Aj mama mi vyčítala, že som všetko komentovala. Maruška je zdržanlivejšia.
V čom ste si podobné?
V hlasoch. Keď zdvihnem telefón, jej kamoši mi rozprávajú, mysliac si, že je to ona.
V čom úplne odlišné?
Po otcovi zdedila dobré veci. Manžel je profesor na elektrotechnickej fakulte. Vždy mi hovorí: U nás dvakrát dva sú vždy štyri. U vás umelcov to však neplatí.
Za čo ste svoju dcéru najviac chválili?
Ako učiteľka hudby som ju chválila za umelecké úspechy. Keď som na jej koncertoch a vidím, ako sa ľuďom páči a ako tlieskajú, veľmi ju chválim.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Veľa, pretože ma to bavilo. Chcela som byť psychologička, ale manžel, ktorý má racionálnejšie myslenie, mi to vyhovoril.
Rozprávali ste jej rozprávky?
Veľmi rada a niekedy aj hororové, ale keď sa deti začali báť, tak som rýchlo vymyslela dobrý koniec.
Čo myslíte, že by vám dcéra mohla vyčítať?
Asi veľa vecí. Keď ja som taký nedokonalý tvor. Napríklad skrine: v mojich doma je výbuch, ale Maruška má všetko poukladané v komínikoch. Neviem, ako to stíha.
Myslíte, že si rozumiete?
Mať dcéru je pre ženu dar od Boha a rozumieť si s ňou je veľké šťastie. Dúfam, že sa to nezmení.
Dodnes jej nejako pomáhate?
Snažím sa, pretože sama viem, aké je to dobré a dôležité. Moja mama mi pri deťoch tiež veľmi pomáhala, nebyť nej, nebola by som mohla ísť do práce tak skoro. Vždy som jej zato bola vďačná.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Odkedy sú vnúčatá, stretávame sa snáď každý deň.

Mária Podhradská (Čačíková),
speváčka, hudobníčka, dcéra Viery Podhradskej

Hrávate s mamou často doma tento Montyho čardáš?
Iba z pasie. Nemáme veľa času, pretože keď je mama u nás, pomáha mi s deťmi. Nedávno sme však mali koncert, na ktorom sme spolu hrali.
Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
V puberte som trieskala dverami. Ale to rýchlo prešlo.
Ovplyvnila vás mama aj v hudbe?
Keby rodičia svoje deti k hudbe nemotivovali, samotné by si k nej iba ťažko našli cestu. Mama nám odmalička spievala, hrávala sa s nami. Pamätám sa, že na Vianoce sme chodievali koncertovať k susedom.
Čo sa vám na mame najviac páči?
Je v dobrom slova zmysle ambiciózna. Teraz sa začala učiť japončinu a predtým sa učila španielčinu. Je mi vzorom v tom, že nikdy nie je neskoro začať. Dokáže sa pustiť do veľkých vecí a nevzdáva sa.
Aké vlastnosti ste zdedili po mame?
Energickosť.
V čom ste odlišné?
Prejavuje sa to najmä pri výchove detí. Ale hoci máme na život niekedy rôzne pohľady, vždy sme sa vedeli dohodnúť.
Čo ste jej najčastejšie vyčítali?
Že som musela cvičiť na husliach. Ako dieťa som to neznášala a nechápala. Teraz som za to mame vďačná, pretože som si neskôr našla k husliam vzťah a základy, ktoré som získala vtedy, využívam dodnes.
Rozprávala vám rozprávky?
Pamätám si veľa rozprávok. Nemala som rada, keď si vymýšľala rozprávky o nás dvoch s bratom. Ako sme neposlúchali a podobne.
Dodnes vám nejako pomáha?
Veľmi mi pomáha s deťmi. Bez mamy by som si materskú dovolenku ani nedokázala predstaviť.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Ako nám mama vymýšľala veci, ktoré iné mamy nerobili. Zhotovila nám v lese hojdačku z motúzu a deky, alebo šmykľavku z dreva. Často sa s nami hrávala a preto sme s bratom mali veselé detstvo.
Čím si myslíte, že by ste mame urobili najväčšiu radosť?
Viem, že túžila potom, aby som išla študovať husle, no nenašla som si k tomu taký vzťah. Asi by sa najviac tešila, keby som aj ja bola huslistka.
Viete o maminej prvej láske?
Mala plno nápadníkov, z ktorých jeden ju v šestnástich hodil do vody (nevedela plávať).

Autor: Barbora Laucká/ Foto: Pavol Majer