JAN KRAUS - herec, moderátor, publicista, dramatik, režisér sa narodil 15. augusta 1953 v Prahe. Vyštudoval gymnázium, neskôr si urobil kurz účtovníctva, pôsobil aj ako daňový poradca. Je synom osvienčimského väzňa Ota Krausa, publicistu a autora kníh Továrna na smrt a Noc a mlha a Boženy Krausovej, sekretárky na Univerzite Karlovej. Pochádza z piatich súrodencov: spisovateľ a herec Ivan (1939) žije striedavo v Paríži a v Prahe, Michael (1949) prednáša politológiu na univerzite v Midllebury, sestra Eliška (1946) pôsobí na univerzite v Bogote a najmladšia Kateřina (1956 - 1990) pracovala v knižnici Princetonskej univerzity. Jan Kraus bol v v 60. a 70. rokoch detskou hereckou hviezdou. Hral v desiatkach filmov (Lišáci, myšáci a Šibeničák, Dívka na koštěti, Což takhle dát si špenát, Arabela, Lekce Faust, Copak je to za vojáka, Musím tě svést atď). V roku 1980 bol spoluatorom a hlavným predstaviteľom zakázaného filmu Evžen mezi námi. Pôsobil v divadelnom súbore Bouře, s Jiřím Ornestom založil Náhradné divadlo (1988-1990). V Divadle Na zábradlí sa už desať rokov úspešne hrá jeho hra Nahniličko. Píše, spolupracuje s rôznymi médiami, moderoval niekoľko televíznych relácií, momentálne je to piatková talkšou Uvolněte se, prosím. Účinkuje v seriáli On je žena!, svoju tvár prepožičiava aj reklame. Je predsedom Českého filmového a televízneho zväzu FITES. S manželkou Janou Krausovou má synov Davida a Adama, s partnerkou Ivanou Chýlkovou Jáchyma. Nedávno k nim pribudol prvorodený nemanželský dospelý syn Marek.

Keďže sme sa s hercom a moderátorom JANOM KRAUSOM stretli tesne pred Vianocami, začal hneď rozprávať o svojej pestrej rodine, ktorá sa vždy na Štedrý večer schádza v jednej pražskej reštaurácii. Hovorí o nej zaujímavo a rád. Svojich divákov má v divadle, na televíznej obrazovke, v médiách a dokonca aj v politike. Tí teraz najradšej zo všetkého sledujú, ako vo svojej televíznej talkšou Uvolněte se, prosím spovedá pozvaných hostí.

Jana Krausa fascinujú reakcie ľudí. A tých zase, aký vie byť v rozhovore vážny, ako sa vie zabávať, ako dokáže zatínať do živého. Pritom stále neprestáva byť tým malým 'rošťákom', akého si ho pamätáme z filmov.

Už roky žijete s herečkou Ivanou Chýlkovou, ktorej bývalý partner, herec Karel Roden, žije zase s vašou manželkou, herečkou a výtvarníčkou Janou Krausovou. Ako vznikol tento váš zvláštny štvoruholník?

"Dvojice sa stretli zhruba v tom istom čase, ale celkom náhodou. Postupne to dospelo do štádia, keď sme boli s Janou schopní sa rozísť a rozumieť si s niekým iným. Myslím, že Karel s Ivanou prežívali to isté. Zo začiatku sme to znášali ťažko, ale dnes je to okej. Aj napriek tomu, že Ivana s Karlom deti nemali, a nám s Ivanou sa narodil syn Jáchym. Samozrejme, bolo sa treba stokrát zaprieť a prehltnúť to, čo nikdy predtým. Z tých štyroch ľudí však nebol nikto, kto by to kvôli deťom nedokázal. Každý sa usiloval, aby ten druhý nestrádal. Pomáhali sme si srandou, a ja som si stále hovoril, blbče, vydrž to, stojí to za to. A dostavil sa prirodzený rešpekt. Naše deti môžu byť o to šťastnejšie."

Ako môže takáto komplikovaná rodina fungovať?

"Dobre. Prvý krok v tomto smere spravili moji a Janini dvaja synovia. Raz na Vianoce, pred pár rokmi, prišla reč na to, ako ich budeme sláviť. Opýtali sme sa detí, a tie sa vyjadrili - všetci dokopy. Bolo to dosť veľké prekvapenie. Hneď som volal Ivane. Já se z toho podělám - povedala a išla kupovať darček pre Janu. Ja som išiel zohnať dačo pre Karla. Odvtedy sme na Vianoce stále spolu a čím je nás viac, tým lepšie. Karel sa stal dokonca miláčikom mojej mamy, sedáva po jej pravici."

Nie sú pre vás stretnutia iba povinné jazdy?

"Určite nie. Dnes by sme dokonca tú povinnosť ani nemuseli mať, deti už vyrástli. Stretávame sa stále a naše vzťahy to obohacuje. Je to grandiózne napríklad aj v tom, že sa môžeme stále zísť na chalupe, ktorú sme nepredali. Pokojne tam s Janou zostanem sám, spýtam sa jej napríklad, ako som to s ňou mohol tak dlho vydržať, ona povie, aby som si tie kydy nechal pre seba, a nie je v tom sebamenšie zrnko zloby. Sme vzácne zoskupenie. Keď nás niekde predstavuje môj brat Ivan, ktorý žije v Paríži, povie - to je môj brat Jan a jeho ženy a ich deti, a potom ukáže na hŕbu ľudí, ktorá sa za ním tiesni."

Do rodiny vám teraz pribudol aj váš nemanželský dospelý prvorodený syn, o ktorom ste sa len nedávno dozvedeli. Podstúpili ste spolu skúšku DNA, a tá vaše otcovstvo potvrdila. Hodí sa chlapec do vašej rodinky?

"Úplne v pohode. Marek je jej regulárnym a právoplatným členom, na Vianoce s nami sedáva za jedným stolom. Na ňom skutočne vidíte silu našich génov. Neviem, ako som svojho času k nemu prišiel, ale podobá sa na mňa oveľa viac ako všetky ostatné deti. Takže teraz neviem, či by som nemal ísť ešte na DNA s tými ostatnými..."

Poďme k vašej talkšou, ktorá divákov vyzýva, aby sa uvoľnili. Aký prístup volíte k hosťom, aby sa uvoľnili aj oni?

"Podľa toho, kto do relácie príde a ako sa cíti. Ak je hosť nervózny, správam sa tak, aby bol pokojnejší. Každému pred začiatkom poviem, že spolu povedieme vľúdny rozhovor. Ale neviem vopred, ako to dopadne, záleží to od toho, čo hosť hovorí. Nie sme vopred dohovorení. Inšpiruje ma, keď počas rozhovoru vznikne medzi nami empatia. A nejde mi za každú cenu o to, aby bola sranda. Som však rád, keď hosť nie je nudný."

Myslíte, že k vám chodia hostia radi?

"Niektorí, myslím, áno, ale sú takí, hlavne z politikov, ktorí asi nie."

Ako si ich vyberáte?

"Vyberá ich dramaturgička Simona Matásková, a keď mám vlastný tip, tiež ho navrhnem."

Snažíte sa hostí morálne konfrontovať?

"Nie. Je mi z duše odporné, keď mi niekto radí, aby som uvádzal, ktorých ľudí si treba vážiť a ktorých nie. Alebo keď niekto tvrdí, že môj program je katastrofa, ale predsa sa naň díva. Minule som vyvolal pohoršenie, lebo som si pozval podvodníka, ktorý sa vydával za asistenta bývalého ministra Kavana, vďaka čomu sa mu podarilo precestovať celý svet. Nechápem, prečo by som ho v relácii nemohol divákom predstaviť."

Ako dlho vydržíte s vašou talkšou?

"Uvidíme. Ak budem mať pocit, že nie je dobrá, skončím s ňou. Už som to spravil v prípade štyroch programov, ktoré som doteraz v televízii robil. A keď som z práce vypadol, povedal som si - zahyniem hladom? To snáď nie. Urobil som predsa slobodné rozhodnutie. Kvôli nemu vždy stojí za to prejsť na spororežim."

V rozhovoroch často spomínate mamu. Nebojí sa v takých chvíľach o vašu rodinu?

"Bojí, stále. A sestra Eliška z Kolumbie mi píše - bacha Honzo, zastrelia ťa. Ale ja si napriek všetkému myslím, že žijeme z roka na rok demokratickejšie. Pred desiatimi rokmi by som takýto program robiť nemohol."

Mnohí diváci si vás pamätajú ešte ako detského herca. Ako ste sa k filmu vlastne dostali?

"Naša susedka raz išla so svojím synom na dabingový konkurz a navrhla, že by ma vzala tiež. Mama bola rada, že bude na chvíľu pokoj. Susedovie chlapca nakoniec nevzali, a mňa áno. Mal som vtedy asi šesť rokov a až po štyroch rokoch som dostal prvú ponuku na hranú úlohu. To si ma vybrala jedna pani v škole. Aj napriek tomu, že učiteľka jej vyslovene povedala - toho by som neodporúčala. Ona odporúčala len šprtov."

Nepatrili ste medzi nich?

"Ja som bol vždy ten pobehaj, čo mu spadlo šťastie do lona, neváži si ho a správa sa naduto. Na učiteľov som pôsobil ako vzor nekultúrnosti. Aj do dramatického krúžku som chodil s ohromnou nechuťou. Hneď na prvej schôdzke som vyhlásil, že básničky nikdy recitovať nebudem. Keď bolo zle, vyriešil som to prózou od Miloša Macourka. Mala úspech. No a tí s básničkami boli trochu popudení, že sa s veršami nadreli, a nič."

Bavilo vás hranie?

"Ani nie. Teda, bavilo ma z hľadiska chlapčenského vyžitia. Napríklad bolo super, keď sme nakrúcali s koňmi alebo filmy s Václavom Vorlíčkom. Ale v podstate ma dodnes baví hrať máločo. Aj v divadle."

Chceli ste v detstve niečím byť?

"Strašne som chcel byť koniarom, ale keď som to doma oznámil, rodičia sa z toho rútili. Kone boli lepšie ako akékoľvek hranie. Keď som mal napríklad večerné predstavenie vo vinohradskom divadle, popoludní som bol ešte na koňoch a hovoril som si: keď si tu rozbijem držku, to bude v divadle pekný prúser. Kone som totiž tajil."

Nenaučil vás režim poslúchať?

"Nie som žiadny hrdina, ale vždy som si hľadal autonómiu vo svojom súkromí tak, aby mi nikto nenariaďoval, čo mám robiť."

Vyplýva to aj z povahy?

"Určite. Autonómiu beriem ako náš rodinný znak. My sme takí úplne všetci, prejavujeme sa pomerne svojrázne kdekoľvek. Ja tu, moji súrodenci v emigrácii. V minulosti sme s tým mali problém. Komunizmus bol totiž koncepčne proti individualite. V stáde bol stále niekto, kto vás kopol, aby ste sa láskavo zaradili a nevyčnievali."

Vy ste vyčnievali?

"Mal som ten pocit. A doteraz odmietam všeobecne zažitý recept v oblasti angažovania sa vo verejných veciach, ktorý nútil držať hubu a krok. Platím síce politikov, aby krajinu, v ktorej žijem, nejako spravovali, ale mám byť preto ticho?"

Mnohí ľudia vaše názory sledujú v televízii či vo vašich novinových rubrikách a reagujú na ne. Aký z toho máte pocit?

"Dobrý, pokiaľ ide o bežných divákov, ktorí mi vysvetľujú, prečo so mnou súhlasia alebo nesúhlasia. S partičkou z politiky to, samozrejme, funguje inak. Chcel by som vnímať ich reakcie ako vôľu pozrieť sa na chyby a prehovoriť o nich, ale nemôžem povedať, že by mali chuť vidieť ich. Hoci aj s humorom. Aj to je komunistický prežitok."

Potrebujete sa s komunistickými prežitkami stále vyrovnávať?

"Denne ma na ne upozorňujú ľudia alebo udalosti. Prežil som komunizmus a myslím si, že viem celkom dobre, čo znamená. Baví ma hovoriť ľuďom, ktorí majú v sebe jeho maniere, že čo platilo, dnes už neplatí. Najnovšie ma rozosmieva, ako sa u nás v Česku po pätnástich rokoch zistilo, že komunisti majú v politike pozoruhodné slovo. Teraz sa hovorí o tom, že ich treba zakázať."

Zdá sa, že ich máte riadne v zuboch. Kam siaha vaša nekompromisnosť?

"Nehovorím, že by som všetkých ukrižoval. Môj otec bol tiež v strane a matka, vysporiadaná katolíčka, mu stále pripomínala, že je povinný tam byť, aby chránil deti. Takže som cez týždeň chodil na pionierske schôdze s červenou šatkou okolo krku a v nedeľu do kostola. Otec mi zase rozprával, akého mali v koncentráku vynikajúceho dozorcu a, naopak, koľko tam bolo väzňov, ktorí sa správali ako svine. K tomu všetkému sme mali príbuzných v zahraničí. Celé detstvo som sa motal v takejto myšlienkovej diaspóre."

Rozprával vám otec o živote v koncentračnom tábore?

"Áno, odmalička. Ale najviac som sa o ňom dozvedel, keď sme išli spolu do Osvienčimu a nakrútili sme tam dokument. Otec bol vyučený zámočník a hoci dokopy nič nevedel robiť, podarila sa mu tam jedna vec: postavil si dielňu, vďaka ktorej získal ako väzeň ohromné privilégiá. Nikto mu však nepovedal - postav si dielňu, on si ju postavil sám. Keď sa ho esesman pýtal, čo to robí, odvolal sa na iného esesmana, ktorý bol už mŕtvy, a keď bol zvedavý ďalší esesman, vyhovoril sa na toho predchádzajúceho. Tak prežil. Okrem toho dodržiaval isté základné pravidlá: pracoval, iba keď sa pozerali, odpočíval, keď sa nepozerali, nikam sa nehrnul prvý, ale posledný tiež nie."

V jeho prípade bolo teda lepšie nevytŕčať z radu.

"To bol základ. Ale o to viac ho bolo vidieť, keď sa odtiaľ vrátil. Keď som sa ho raz pýtal, čo si o celom koncentráku myslel, povedal: ja som si nič nemyslel, ja som sa iba strašne bál. No a celý život potom podľa neho posudzoval ľudí. Prejavom najväčšieho opovrhnutia bolo, keď na niekoho povedal: ten by neprežil. A pre nás, jeho deti, to bola najlepšia lekcia o osobnej autonómii. Všetci sme po ňom zdedili tendenciu stavať si tie svoje ,dielne'."

Vaši súrodenci svojho času emigrovali. Ako to, že vy ste zostali?

"Asi by som nezostal, ale v tom čase sme mali dve malé deti a s nimi to nešlo. Aj mama to chcela takto. Dnes sa často kontaktujeme a myslím si, že veľmi dobre vieme, čo nás spája. Keby sa otec nevrátil z lágra, tak by sme tu neboli. To je naše vedomie šťastia. Samozrejme, hocikedy sa pohádame, ale nad tým všetkým je pevný portál rodiny, život otca s matkou, ktorí s nami prešli zložitou anabázou."

Aký je ten pevný portál vašej rodiny?

"Zakladá sa na princípe súdržnosti. Niet miesta, kde by som cítil pevnejšiu oporu. Veď to je sila, keď vám doma povedia - to si urobil blbo, ale my ti to pomôžeme riešiť. Je to priestor bez nenávisti, závisti, bez postranných úmyslov. Získavate pocit istoty, že druhému človeku ide o vás, nie o seba."

FOTO - ČTK

Jan Kraus s mamou a partnerkou, herečkou Ivanou Chýlkovou v pražskej Lucerne, kde si bol koncom októbra prevziať televíznu cenu Elsa za najlepšieho moderátora roka v televíznej šou Uvolněte se, prosím.

Manželka Jana Krausa Jana Krausová so svojím terajším partnerom Karlom Rodenom, bývalým partnerom Ivany Chýlkovej, s ktorou dnes žije Jan Kraus.

S Pavlom Dostálom, zosnulým českým ministrom kultúry, vo svojej televíznej šou.