Edvard Beneš (1935 - 1938 a 1945 - 1948)

Po vzore Masaryka svoj prejav prednášal na Vianoce. Ani on veľkým rečníkom nebol. Počúvať Beneša nebolo jednoduché. Jeho jazykový prejav bol monotónny, ťažkopádny, používal dlhé a komplikované súvetia. Na rady nikoho z okolia veľmi nedbal a prejavy si písal výhradne sám. Do funkcie nastúpil v čase, keď začínalo narastať napätie v medzinárodnej politike, a tak vo svojich prejavoch rozoberal práve postavenie nového štátu v rámci zahraničnej politiky. Keď prednášal svoj posledný prejav, netušil, že o dva mesiace padne vláda a s ňou nastúpi komunistický režim.
Z prejavu v roku 1947:"I když jsem loni upozornil, že nás čeká ještě mnoho těžkostí v životě národním, mezinárodním i soukromém, nenadál jsem se - jako nikdo z nás, že vlivem vyšší moci budeme postiženi právě v této době takovým suchem, jaké nemá v našich zemích pamětníka. Není to přehnáno, mluví-li se o pohromě."

Emil Hácha (1938 - 1939)

Prezidentom ČSR bol len krátko - od 30. novembra 1938 do vyhlásenia samostatného Slovenska 14. marca 1939, potom bol prezidentom protektorátu Čiech a Moravy, Jeho prvý prejav pred vojnou bol krátky. Apeloval na kresťanskú pomoc tým, ktorí to potrebujú, aj na národnú súdržnosť. Aj keď na Slovensku bola v tom čase už autonómia a schyľovalo sa k odtrhnutiu Slovenska, Hácha sviatky trávil na Slovensku a aj časť prejavu venoval Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
Z prejavu v roku 1938: "Radostná nálada vánoční vypěstovaná staletou tradicí nemůže nám dát zapomenout na smutek, který nás všechny svírá, a nemůže mne pohnout, abych se snažil budit konejšivé naděje pro příští léta. Ale jsou také světla v tomto našem národním soumraku. Jsme stále na svém kusu země, jako jsme na něm byli přes tisíciletí. Máme i nadále svůj vlastní stát, jejž jsme ještě před necelým čtvrtstoletím neměli."

Jozef Tiso (1939 - 1945)

Prezident Tiso bol kňaz, a tak vyzerali aj jeho prejavy - ako nedeľná kázeň. V archíve Slovenského rozhlasu sa dochoval Tisov vianočný prejav z roku 1938, keď bol predsedom vlády, a z roku 1939, keď bol prezidentom vojnového slovenského štátu. V oboch prináša totožný biblický príbeh: ako Jozef a Mária putujú do Betlehema a prekonávajú prekážky. Návrat svätej rodiny prirovnáva k snahám odčleniť sa zo spoločného československého štátu.
Z prejavu v roku 1938: „Od 6. októbra ide teda národ slovenský domov k svojmu pôvodnému humnu, aby sa volal znova Slovákom, jako ho Pán Boh nazval. Vracia sa k svojej tradícii, aby živený prirodzenou životnou šťavou obnovil svoju silu. Chápeme i radostnú náladu slovenského národa od 6. októbra, veď vraciame sa imy, národ slovenský domov."
Z prejavu v roku 1939: „Pri tohtoročných Vianociach musím povedať, že prvé Vianoce v slovenskom štáte sú preto radostnými, lebo dnes je už národ slovenský doma. Doma je na historickej čiare svojich otcov... so svojím prezidentom, vládou, snemom, ktorý zákony vynáša… Národ má svoju Hlinkovu gardu, Hlinkovu mládež, ktorých si vychováva v poriadku, v disciplíne a v práci za nás."

Klement Gottwald (1948 - 1953)

Politik, ktorý slepo plnil Stalinove príkazy, zrušil tradíciu vianočných prejavov a presunul ich na Nový rok. Svoje prejavy vydával aj knižne.
Ako prvý sa dostal na obrazovku. Jeho prejavmi sa začala éra „lepších zajtrajškov, budovateľstva, súdruhov a súdružiek", ale aj éra politických procesov a zastrašovania, ktorému sa venoval v prejave z roku 1953, keď hovorí o vine Rudolfa Slánskeho.
Z prejavu v roku 1953: "...Rozdrcení spikleneckého centra znamenalo rozdrcení jedné z nejdůležitějších pátých kolon, které si američtí imperialisté pěstovali v táboře míru. Ještě do nedávné doby měli naději, že se jim v příhodné chvíli podaří zvrat v Československu, že se jim podaří odtrhnout Československo od Sovětského svazu a zavléci je zpět do tábora kapitalismu a imperialismu. Nyní je po nadějích..."

Antoním Zápotocký (1953 - 1957)

Zápotocký spojil nespojiteľné, keď ešte ako predseda vlády v novoročnom prejave v roku 1952 vysvetľoval deťom, ako je z Ježiška dedo Mráz a z betlehemského svetla červené sovietske hviezdy. Prejav sa už vtedy stal pamätným, dodnes ako dobrý vtip koluje po internete.
Sám sa veľmi rád štylizoval do polohy človeka z ľudu. Žiaden ľudomil v skutočnosti nebol - v čase jeho prezidentovania vrcholili politické represálie, na ktorých sa osobne podieľal. Sám mal k prednesu a prejavom blízky vzťah, keďže písal knihy. Jeho prejavy sú odľahčené až lyrické. Už vtedy bol na smiech, jeho prejavy boli naivné, mnoho slov nedokázal vysloviť - povestnými sa stali jeho „socialism", „zemedělství, či „jenerál" namiesto generál.
Z prejavu predsedu vlády v roku 1952: "Děti pracujících se již nerodí ve chlévech. Proto také v době kapitalistického panství, kdy bohatí vládli a chudí se dřeli, pracující na mnoze ve chlévech bydleli a jejich děti se tam rodily. Doby se ale změnily. Nastaly mnohé převraty. Ježíšek vyrostl, zestaral, narostly mu vousy a stává se z něho děda Mráz. Nechodí nahý a otrhaný, ale pěkně oblečený v beranici a kožichu. Nazí a otrhaní nechodí již dnes také naši pracující a jejich děti. Děda Mráz přijíždí k nám z východu a na cestu mu září také hvězdy. Nejen jediná betlémská, celá řada rudých hvězd na našich šachtách, hutích, továrnách a stavbách. Tyto rudé hvězdy hlásají radostně, že vaši tatínkové a maminky splnili na svých pracovištích úkoly čtvrtého roku první Gottwaldovy pětiletky..."

Antonín Novotný (1957 až 1968)

Aj keď bol v jednej dobovej ankete označený za najkrajšieho politika, vystupovaním bol nevýrazný, bez charizmy a nudný. Také boli aj jeho prejavy, plné čísel, percent, plnenia päťročníc: „Osobní spotřeba obyvatelstva naší země vzrostla za uplynulý rok o další 4 procenta. Prodej masa a masných výrobků byl vloni větší asi o 4 procenta, mléka o 7,7 procenta...," hovoril vo svojom prvom novoročnom prejave.
Vyučený strojný zámočník nemal Slovákov veľmi v láske, čo dával aj najavo. Za jeho éry sa začala Československá republika volať aj socialistická, lebo mal pocit, že v roku 1960 sa mu už podarilo socializmus vybudovať.
Z prejavu v roku 1967: "Rád bych na počátku svého projevu nejdříve poděkoval Vám, vážení občané, za dobrou práci, kterou jste vykonali v minulém roce a která přinesla naši zemi příznivé výsledky ve vývoji národního hospodářství v roce 1966. Děkuji zároveň všem závodům a pracovním kolektivům, kteří mi na konci roku poslali hlášení o výsledcích její práce o splnění plánu v roce 1966. Děkuji mnohým občanům, kteří mi k Vánocům i k Novému roku poslali své blahopřání. Vstupujeme do roku 1967, který bude pro nás významný z mnoha hledisek. V tomto roce bude již celé naše národní hospodářství pracovat podle zásad dokonalé soustavy řízení, které jsme v minulých letech připravovali."

Ludvík Svoboda (1968 - 1975)

Niekdajší vojnový hrdina predstavoval pre mnohých nádej na zmenu. Prejav niekdajšieho generála v prvý januárový deň v roku 1969 naozaj vybočoval z vychodených koľají, aspoň v úvode. Bol prirodzenejší, nebál sa hovoriť pravdu, a ľudom naznačil, že súhlasí so zmenami v roku 1968. Jeho jediný problém bol, že chcel naďalej posilňovať socializmus. Po rokoch, ako strácal životnú energiu a zdravie, sa vytrácala aj otvorenosť a nádej z jeho prejavov. Jeho zdravie bolo také podlomené, že ľudia sa skôr sústredili na to, ako ťažko číta, ako na to, čo číta.
Z prejavu v roku 1969: "Nebyl to lehký rok pro nikoho z vás. Nebyl lehký ani pro mne. Všechny zkušenosti a dojmy jsou v našich myslích ještě čerstvé a nutí nás vyslovit otázku: jaké místo zaujme minulý rok v našich dějinách a letopisech?... Uplynulý rok byl pro naší zemí i rokem velké společenské kritiky. Někdy příliš vášnivé, někdy přehnané, ale v jádře pozitivní. Hospodářství země se po řadu let vyvíjelo nepříznivě. S rozhořčením jsme pozorovali, jak se namnoze promarňují plody usilovné práce lidu. S bolestí v srdci jsme viděli, jak lidé ztrácejí elán, aktivitu a důvěru. Jak se postupně znevažuje veliké dílo socializmu… To, co se pak stalo před rokem v lednu a po něm, to nebyla pouhá změna ve špičkách. To byl výraz odhodlání lidu skoncovat se vším, co brzdilo rozvoj naší společnosti... Chceme dál budovat socialistickou zemi, na demokratických principech, na právní a politické jistotě."

Gustáv Husák (1975 - 1989)

Jeho prejavy sú nezabudnuteľné. Vždy rovnaké - prázdne, so zaužívanou terminológiou a prednesené s nič nehovoriacim výrazom. Raz čítal po slovensky, inokedy po česky. Nebola to však ani slovenčina, ani čeština. V priebehu rokov sa nemenil slovník ani prostredie či pozadie kancelárie, v ktorej prejav čítal - naaranžované kytice, starožitné hodiny, vyleštený stôl a studený mramor. Frázy, ktoré sa v jeho prejavoch každoročne objavovali, akoby len vždy na Nový rok premiešal. V každom svojom prejave opakoval, že „cieľom našej spoločnosti je všestranný rozvoj človeka".
Z prejavu v roku 1979: „Vážené súdružky, vážení súdruhovia, drahí spoluobčania, pri vstupe do Nového roka 1979 Vás všetkých pozdravujem a blahoželám Vám v mene Ústredného výboru KSČ, Ústredného výboru Národného frontu, členov vlády i v mene svojom... Rozlúčili sme sa so starým rokom a môžem povedať, že bol pre náš ľud a pre našu vlasť ďalším dobrým rokom. Pokročili sme pri plnení plánu 15. zjazdu KSČ. Vzrástlo materiálne i duchovné bohatstvo spoločnosti. V súlade so zámermi plánu sa ďalej rozvíjalo naše národné hospodárstvo... Úspešne sme dokončili tretí rok z piatej päťročnice... Ďalej sme upevnili postavenie Československa vo svete, posilnili jeho vonkajšiu bezpečnosť. Výrazne tomu prispelo prehĺbenie spojenectva a priateľstvá a všestrannej spolupráce so Sovietskym zväzom a ďalšími krajinami socialistického bloku. Veľkou udalosťou v živote nášho ľudu bola štátna návšteva štátnej a vládnej delegácie ZSSR vedená L. I. Brežnevom. "

Václav Havel (1989 - 2003)

Havel priniesol do novoročných prejavov nového ducha. Jeho prvý prejav v roku 1990 bol iný. Povestná veta „Naše země nevzkvétá" vyrazila mnohým dych. Hovoril priamo, čo si myslí. Svojim prejavom dal myšlienku, ale aj filozofické posolstvo, nie všetci však Havlovej reči rozumeli. Prvý novoročný prejav nakrútil len tri dni po svojom zvolení.
Z prejavu v roku 1990: "Milí spoluobčané, čtyřicet let jste v tento den slyšeli z úst mých předchůdců v různých obměnách totéž: jak naše země vzkvétá, kolik dalších milionů tun oceli jsme vyrobili, jak jsme všichni šťastni, jak věříme své vládě a jaké krásné perspektivy se před námi otevírají. Předpokládám, že jste mne nenavrhli do tohoto úřadu proto, abych vám i já lhal...."

Michal Kováč (1993 - 1998)

Aj keď na prezidentský post ho nominovalo HZDS, už jeho prvý prejav ukázal rozdiely medzi ním a predsedom HZDS. Okrem iného povedal: „Bolo by tragédiou, keby politické strany záviseli od jednej osoby," a dodal, že Slovensko potrebuje širšiu vládnu koalíciu, čím vzbudil nevôľu Vladimíra Mečiara.
Z prejavu v roku 1998: „Za tých takmer päť rokov sa mi všeličo podarilo a všeličo nevydarilo. Napríklad, veľmi som chcel dosiahnuť občianske zmierenie v našej spoločnosti, aby názorové rozdiely neboli dôvodom pre nepriateľstvo, aby náš verejný život nebol plný roztržiek, hádok a intolerancie. V tom som nebol úspešný napriek tomu, že som sa snažil prejavovať rovnakú úctu, starostlivosť a pozornosť voči všetkým skupinám občanov bez ohľadu na náboženskú, stranícko-politickú a národnostnú príslušnosť. Celkom spokojne však môžem predložiť občanom účet za svoje zahraničnopolitické aktivity - či už ide o naše integračné ambície, o budovanie dobrých a priateľských vzťahov so susednými i vzdialenými krajinami, alebo o obhajobu vyspelosti, kultúrnosti a mierumilovnosti slovenského národa."

Rudolf Schuster (1999 - 2004)

O svojom prvom novoročnom prejave mal vlastnú predstavu - zaumienil si, že vybočí zo zaužívaného stereotypu prostredia prezidentskej kancelárie a požadoval, aby za ním STV odvysielala pohľady na Slovensko, ktoré si nakrútil vo vlastnej réžii. Nedopadlo to však najlepšie. Vyzeralo to ako amatérsky hudobný klip dedinskej skupiny, kde sa Schuster vznášal nad Tatrami.
Schuster zvyčajne využil príhovor na to, aby sa divákom posťažoval na svoje boľačky a znosil vládu. V jeho prejavoch sa to hemžilo slovami moje, mne, mňa a som. Politici ho kritizovali, že sa venoval malichernostiam, a keď kritizoval, nepredložil žiadne riešenie.
Z prejavu v roku 2002: "Moje vystúpenie sa u drvivej väčšiny z Vás stretlo s pochopením a uznaním, lebo som hovoril predovšetkým vo Vašom mene. Iný názor však mali niektorí členovia vlády a poslanci vládnej koalície. Za pomoci niektorých médií naštartovali hon na čarodejnice, ktorý sa skončil osobnými útokmi proti mne a mojej rodine. Dnes by som bol veľmi rád, keby som sa vtedy mýlil, a analýzy nezávislých odborníkov, z ktorých som čerpal, boli nesprávne. Žiaľ, nie je to tak."

Ivan Gašparovič (2004 - )

Gašparovičov prvý prejav bol podľa hodnotenia kritikov „štandardný" - nikoho veľmi nepobúril a nikto z neho nebol nadšený. V porovnaní so svojím predchodcom zvolil voľnejší štýl a nepoužíval štatistiky. Prejav využil aj na to, aby naznačil svoje ďalšie účinkovanie na politickej scéne - nikoho si veľmi nepohnevať. Priveľmi všeobecný, zmierlivý a nekonfrontačný, takto zhodnotil prvý Gašparovičov prejav politológ Grigorij Mesežnikov. <BR>Z prejavu v roku 2005: "Chcel by som Vás ubezpečiť, že vždy budem mať na pamäti Vašu situáciu a že všetky moje rozhodnutia aj v budúcom roku budem posudzovať predovšetkým s ohľadom na Vás a budem sa usilovať vžiť do Vašej situácie. Zaujíma ma, ako a čím žijete, aké máte problémy a ako Vám v tom môžem pomôcť. "