menami sa vrátil k literatúre a do Kultúrneho života. Stal sa odborníkom na karikatúru, ktorý v zbierke Päťadvadsať priniesol na tohtoročnú knižnú scénu výber z toho najlepšieho, čo slovenskí autori nakreslili. Riadiateľ legendárneho Divadla na Korze, špecialista na fenomén dvojice Lasica - Satinský, knihomoľ a literárny kritik - Kornel Földvári.

Ako mladý chlapec ste odslúžili dva roky v povestných PTP. Váš rovesník spisovateľ Jiří Stránský hovoril, že nebyť humoru, 9 rokov v uránových baniach jednoducho neprežije. Platilo to aj pre vás?
Mal som dobrý základ, lebo môj otec bol utajený vtipkár. Rád sa smial a robil drobné mystifikácie, čo som po ňom zdedil. Humor by mal mať každý človek schovaný v lekárničke ako prvú pomoc - akýsi pud sebazáchovy. To zlé, čo sa vám stalo, musíte vedieť zosmiešniť, zbagatelizovať a krivdu dostať zo seba von. A je to aj spôsob videnia sveta. Keď človek čokoľvek dosiahne, nesmie sa brať priveľmi vážne, lebo pád je potom o to bolestivejší. Človek musí byť pripravený na isté zákernosti života, a ukázať mu: "Spravil si mi svinstvo, ale kašlem na teba! Smejem sa!"

Mali ste len 21, keď ste sa odrazu stali štvancom. Čo pre vás znamenalo vylúčenie z vysokej školy?
Myslel som si, že sa končí svet. Nevedel som si predstaviť, že by som robil niečo iné ako literatúru - celý čas som bol ponorený iba v knihách.

Netušili ste, že sa to môže stať?
V roku 1953 v súvislosti s pripravovanou výmenou peňazí, keď sa hľadal nejaký spoločenský vinník, komunisti spravili záťah na zlatníkov. Zatkli aj môjho otca, lebo kedysi mal hodinárstvo a zlatníctvo. Po dvoch týždňoch nás vyhodili z bytu, kde som sa narodil, a neskôr nás so sestrou - v rovnaký deň - vylúčili zo škôl. Mala mesiac pred maturitou. Ja som sa dostal pred fakultnú disciplinárnu komisiu, kde mi okrem iného povedali, že musím aspoň na rok odísť do fabriky zrastať s robotníckou triedou, ktorá bude ku mne prísna, ale spravodlivá. Tak som teda čakal nejaký koncentrák...

Vyznáte sa v šperkoch?
No tak, viem nájsť punc na šperku, ale pre otca som bol sklamaním. Nevedel sa zmieriť s tým, že chcem ísť študovať na Filozofickú fakultu, takže sme sa celú oktávu hrozne hádali ako nikdy predtým a už ani potom. Tesne pred maturitou však znárodnili všetky obchody a otec povedal: Choď si kde chceš, už je to jedno. Pred ekonomickou vysokou školou ma vlastne zachránil socializmus.

Inak by ste ho museli poslúchnuť?
Môj otec bol skvelý, láskavý človek, starostlivá hlava rodiny, počas vojny sme nehladovali, ale mal veľký zmysel pre povinnosť a od 12 rokov som musel pomáhať v obchode. Napokon, nebol hlavný problém, že by sa hladovalo. Aj prídely boli ešte láskavé. V Trenčíne fungovala akási aliancia remeselníkov a drobných obchodníkov. Na to som občas doplácal, lebo otcov zákazník, pán Pleško, mi spravil také topánky, ktoré sa nedali zničiť. Moji kamaráti mali už šieste moderné topánky od Baťu, ale ja som mal stále kopytá od pána Pleška. Mama ich občas dala podbiť a tie topánky sa so mnou dovliekli až do Bratislavy, kým som ich v roku 1956 nespálil v kachliach. Mame som potom zaklamal, že ich nenosím, lebo mi je ich ľúto - sú fajn a šetrím si ich na slávnostnejšie vychádzky.

Ako vyzerali láskavé prídely?
Starosvetská solidarita remeselníkov, obchodníkov a starých Trenčanov, ktorí sa poznali od mladosti, naozaj chvíľu fungovala. Napríklad, otec dokázal vyfajčiť denne 100 cigariet, ktoré boli pravdaže na prídel - ale len pre mužov, ženy podľa cnostných zákonodarcov fajčiť nesmeli. Otec ma zakaždým posielal k susedovi, okresnému trafikantovi, ktorý býval v našom dome, a len tak mimochodom bol bratom predsedu vlády Štefana Tisa.

Bol aj príbuzným prezidenta Jozefa Tisa?
Bol to jeho bratranec. A jeho brat, ďalší prezidentov bratranec a môj budúci birmovný otec, zhodou okolností tiež Jozef, paradoxne zachránil v Trenčíne zmiešané židovské rodiny. V roku 1944 po potlačení Povstania Nemci začali brať všetkých rad za radom. Keď prišli odvliecť ľudí zo zmiešaných manželstiev, ktoré boli dovtedy chránené, ak bol otec kresťan (žena kresťanka svojho židovského muža neuchránila), tak začali v centre mesta práve u Tisovcov, kde bola Židovkou teta Renka. Ujovi Jozefovi sa podarilo oddialiť deportácie o deň a vybaviť u svojho brata výnimku pre všetkých, aj pre nás, lebo aj moja mama bola v zoznamoch.

Takže, predseda vlády slovenského štátu mal švagrinú Židovku...
Takto to bolo namiešané. Do roku 1938 bol Trenčín akousi vzorkou starej monarchie. Skoro všetci vedeli tri reči. Otec tvrdil, že ho to zachránilo v 1. svetovej vojne, lebo ho nedali do zákopov, ale k telegrafistom.

Vaša rodina sa uchránila pred fašistami, ale dobehli vás komunisti. Čakali ste to v mierových časoch?
My sme vždy mali nepríjemnosti... Ešte pred vojnou u nás četníci urobili domovú prehliadku. Hľadali nebezpečné knihy.

Aké knihy boli v rodiacej sa autonómii nevhodné?
Komunistické, a mali sme ich hromadu. Otec pochádzal z chudobnej rodiny. Hoci boli otec a mamin brat, jeho spoločník, živnostníkmi, inzerovali v Pravde chudoby. Keď už v 53. roku komunisti zatýkali aj môjho strýka, ohradil sa, že bol v sociálnej demokracii už roku 1912. A keď mu vykričali, že je preto typický zradca, tak sa ozval: Páni, ale ja som v tom čase nemohol byť komunistom, keď komunistická strana vznikla až v 1921. Radšej mal byť ticho. Dali ho na samotku.

Ako dlho bol váš otec so švagrom vo väzení?
Dostali po sedem rokov, ale medzitým boli dve amnestie, takže si odsedeli polovicu. Z basy sa vrátili domov týždeň predtým, ako som sa ja vrátil do civilu z PTP.

Nie je to tak, že eštebáci dodnes spätne určujú váš osud?
Samozrejme, určujú. Pre svoj kádrový profil som nemohol prekročiť limit 3-tisíc korún a podľa tohto platu som dostal dôchodok. Dobiehajú aj ináč - pétepáci teraz dostávajú odškodné, na ktoré musí dať potvrdenie ústredný vojenský archív. Je to nespravodlivé, lebo keď sa roku 1954 rušilo PTP, tak sa zatierali stopy a doklady. Ja som také potvrdenie dostal, nevyčiarkli ma, ale je veľa ľudí, čo ho proste nemajú. Inak, v mojom zázname z roku 1953 stojí: „Branec má vo väzení otca, ktorý zatajil tovar, patriaci pracujúcemu ľudu. Vrcholný nepriateľ robotníckej triedy." A dodatok: „Branec je inteligentný a mlčanlivý." Keď tento záznam teraz ukazujem priateľom, dostávajú hysterické záchvaty smiechu, lebo ja málokedy mlčím. Ale čo som im tam mal rozprávať?

Čo poviete na to, keď niekto hovorí, že život je nespravodlivý?
Život je podľa mňa zhluk rozličných síl, ktoré pôsobia a vytvárajú základnú možnosť pre ľudskú existenciu a ktoré nie sú personifikované do nejakých rozumných bytostí. Je to živel - ako rieka, búrka, voda, ktorá plynie. Raz sa potopíte a dobre sa v tej rieke napijete, a raz sa vám podarí vyplávať. Záleží to na osobnom postoji, nerád by som povedal na šikovnosti, ktorá predpokladá lavírovanie a chytráctvo, keď človek predá aj vlastnú babičku. Mám na mysli šikovnosť až v akomsi fyzickom zmysle, keď je človek schopný dostať sa z divého prúdu do pokojnejších rovín. Život nie je ani spravodlivý, ani nespravodlivý. Rovnako ako príroda je predovšetkým tvrdý, krutý a ľahostajný. Život nemá protekčné deti. Nie som veľký zástanca teórií o poznateľnosti sveta a o tom, ako si vieme život naplánovať.

Ste neveriaci?
Môj otec bol veľmi racionálny človek, asi to mám po ňom. Ako dieťa som sa snažil presviedčať, že sväté prijímanie bude fajn, ale necítil som nič. Pre seba vo viere nevidím hnaciu silu.

V živote však platia sily , ktoré s ľahostajnosťou nemajú veľa spoločné - napríklad láska alebo humor, nemyslíte?
To sú vlastnosti človeka. Ľudia ich v sebe nesú, aby pomocou lásky a humoru so životom dokázali polemizovať a zápoliť. Neverím na žiadneho rozprávkového deduška, ktorý zapaľuje sviečky života. Neverím ani na osud, keď si človek nechá predpovedať budúcnosť a niekto mu vyveští, že ho napríklad cez sviatky zrazí auto.

Takže, vy by ste nám nemohli predpovedať, čo nás čaká v roku 2006?
To by som sa ani nesnažil. Keby som však mal predpovedať niečo pre seba osobne, tak iste by som si predpovedal len to najhoršie, lebo potom nemôžem byť sklamaný.

Nepreceňujete náhodou sklamania?
Falošné nádeje oslabujú človeka. Ako u Kukučína: „Keď báčik z Chochoľova umrie, tak poplatím všetky dlhy a bude mi dobre." Človek sa musí usilovať sám v medziach svojich možností. Asi je pravdivým biblické podobenstvo o zakopaných hrivnách. Je hriech, ak človek má vlohy, rozum, cit, rozvinutú osobnosť, je schopný niečo urobiť a neurobí to. Nič mu pateticky nevyčítam, ale škodí predovšetkým sebe a ľuďom, ktorým by mohol svojou prácou pomôcť. Na druhej strane, ani horlivcov nemám rád. Pravidlo - napísať každý deň isté množstvo textu bez ohľadu na náladu - uznávam len u Jacka Londona, ktorý písal, aby mal čo jesť. Keď si teraz pozriete jeho poviedky, tak štyri sú skvelé a jedna úplne nanič, čo vás len rozčúli. Tento problém je aj u mysliteľa Dostojevského, ktorý sa rovnako živil literatúrou a nemal času nazvyš niečo po sebe prepisovať.

Kedysi sa dalo literatúrou živiť. Je to dnes ešte možné?
Spomínam si na poviedku Alphonsa Daudeta, ktorá ma v detstve úplne vydesila - je o mužovi, ktorý má zlatý mozog a vždy, keď niečo potrebuje zariadiť, vyberie si z hlavy kúsok zlata, až nakoniec vyškrabe ten posledný a padne mŕtvy. Takí sú pechoriví snaživci - dostať niečo za každú cenu... V umení je príjemné, keď máte možnosť vyhrať nejakú súťaž, a potom si môžete pol roka bezstarostne tvoriť. Ak sa však človek v tvorbe účelovo podriadi cieľu vyhrať, znižuje vlastné kritériá. Vyhrať by mal tým, čo napísal zo svojho skutočného presvedčenia. U nás sa živiť písaním nedá - sme malý trh, malý národ. Našu literatúru vonku nikto neberie vážne, čo ma rozčuľuje. Už v 60. rokoch mi vo Frankfurte nemeckí priatelia vysvetlili, že momentálne tam frčí poľská vlna, potom bude česká a po čase vari príde aj rad na slovenskú. Dodnes tá slovenská vlna nenastala.

Nedávno ste sa vrátili z Berlína, kde sa v preklade verejne čítali vaše texty a práce Daniely Kapitáňovej a Tomáša Janovica. Aký ste mali ohlas?
Na vlastné oči som videl, ako Nemci úžasne reagovali na smutné anekdoty Tomáša Janovica. Potvrdilo sa mi, čo už dávno inštinktívne cítim, že Janovic je svetový autor. Dospel k takej zjednodušenej a pritom obsažnej forme, že sa všetci ostatní aforisti môžu schovať. Je skvelý. Keby sa preložil jeden veľmi dobrý výber, tak prerazí všade. Ale nikde ho nevydajú, lebo je zo Slovenska. Štve ma to a hrozne deprimuje.

Vašou celoživotnou láskou boli Lasica a Satinský, ale aj vy ich...
To neviem, len dúfam, že som im nebol odporný.

Satinský o vás hovoril, že ste sa dokázali tak smiať, že ste vydýchali všetok kyslík z divadla.
Spoznal som ich dvoch ešte ako šteňatá a pochopil som, že ide o niečo úplne nové, čo presahuje dejiny slovenského a českého humoru. Priniesli všeľudské a nadčasové veci, ktoré nemuseli byť aktuálne, ale boli všeplatné - srdcebôľ, splín, depresia, absurdnosť. Česi, ktorí majú hlboké tradície a sú na ne patrične hrdí, nám Lasicu a Satinského závidia. Známosť s nimi mi dala od začiatku veľa radosti.

Spolu s nimi prichádzali 60. roky. Boli ste v tom čase stále zarytý skeptik, alebo už skôr optimista?
Šesťdesiate roky sa idealizujú. Vytesňovacia schopnosť človeka bagatelizuje prežité nepríjemnosti, aby prevážili pozitíva. Možno to teraz zveličím, ale bolo to ako keď vám tlačia hlavu do močovky, odrazu ju však uvoľnia, a vy sa z tej močovky nadýchnete - blažený pocit. A potom vám hlavu znovu do tej močovky zatlačia na 20 rokov. V 60. rokoch stále fungovala strana a vláda, tlačový dozor a cenzúra, ktorá zasahovala aj do básní, ak sa jej zdali ideovo škodlivé, či nedajbože nemravné.

Teraz sa mnohí zastávajú Miroslava Válka, že zachraňoval, čo sa dalo, a pritom potopil divadlo Korzo. Čím si to vysvetľujete?
Bol asi racionálny a pochopil, že nás neudrží. Nesúhlasil s tým, že sme prestali robiť divadlo poézie, bral to možno aj trochu osobne. Ako riaditeľ som dal všetky právomoci súborom a za svoju úlohu som si zvolil jediné - vyťahovať ich z problémov. Labuda a Dančiak mali len 24 rokov a pre Korzo obetovali Národné divadlo, lebo chceli robiť s Vladom Strniskom. Všetci boli mladí, draví a neprezieraví. Válek ma vyhodil vo februári 1970, v deň mojich 38. narodenín, no a staronový riaditeľ Lasicu so Satinským v júni. Možno si môj starý kamarát Miro myslel, že tým divadlo zachráni, ale o rok ho aj tak zrušil celé.

Normalizácia vás teda zastihla v najlepšom veku. V duchu svojej skepsy ste sa ničomu nečudovali?
Mal som nepríjemnosti prakticky od svojich šiestich rokov, bol som teda vycvičený. Hovorieval som, že ma toľkokrát odvšadiaľ vykopli, že už mám na zadku mozoľ. Keď ma vyhadzovali, bral som to ako životnú zákonitosť nespravodlivej spoločnosti. Na rozdiel od disidentov som nevyvíjal nejaké extra aktivity. Mal som svoj názor, svoj okruh ľudí a priateľov. Boj o seba som vnímal ako márnosť.

Súviselo to s vaším nezáujmom alebo beznádejou?
Keď som bol mladší, všetko mi bolo jasné - kto je dobrý a kto zlý, kto je kamarát, na koho kašlem, ale čím som starší, tým vidím ľudí zložitejšie. Nikto nie je jednoznačne dobrý, všetci ľudia majú nedostatky. Existujú takí, čo sú naozaj dobrí, obetaví, ochotní, ale zároveň sú napríklad samoľúbi. No a ja samoľúbosť nenávidím. Môj otec bol zaťatý plebejec, polosirota po železničiarovi. Nemal nijaké školy - musel ísť za učňa. A keď sa o niekom zbožňujúco hovorilo, že je aristokrat, otec vravieval: „Aristokrati majú modrú krv a čiernu riť." Mám rád obyčajných, normálnych ľudí. A mám plebejské záľuby a aj kuchyňu.

Aké sú to plebejské záľuby?
Normálne, obyčajné - vyvaliť sa doma, čítať, alebo jesť jedlá, ktoré vám doktor zakazuje.
O vás je známe, že sa doma pomaly ani nemáte kde zložiť, lebo vaša obrovská knižnica stále expanduje do priestoru bytu...
To už ani nie je knižnica, ale rakovinový nádor. Môj byt možno dať do poriadku jedine plameňometom.

Myslíte, že vaše knihy bude ešte niekto niekedy čítať?
Obávam sa, že nie.

Ak sa vrátime k predpovediam na budúci rok - zmení sa podľa vás vzťah moci ku kultúre?
Štve ma fúra vecí, lebo sa to skončilo inak, ako sme si predstavovali. Od začiatku ani jedna vláda vnútorne nepociťovala potrebu kultúry. Bol som pri tom, keď exminister Snopko vymyslel grantový projekt Pro Slovakia, do ktorého malo ísť pol percenta z hrubého domáceho produktu. Bol to výborný zákon, ibaže ani jeden minister financií ho nikdy nedodržal, nikdy sa táto kasa nenaplnila, hoci vtedy išlo len o 200 miliónov korún. Stále budeme musieť o všetko bojovať.

Odvtedy uplynulo 15 rokov, už sme v EÚ a v kultúrnej politike na Slovensku sa skoro nič nemení. Čo s tým?
Bez peňazí nenakrútite film a nezachránite pamiatky. Ako Trenčana ma veľmi bolí, že padajú hradné múry. Moc na nás suverénne kašle a vôbec ju nezaujíma, čo bude s kultúrou. Na druhej strane pre literatúru má táto situácia aj niečo pozitívne - nikto z predstaviteľov moci od nej nič nechce a nemôže ju ani napadnúť. Čo si spravíme, to je. Napokon, ešte nikdy nevychádzalo toľko kníh, ako dnes. Nie som až taký pesimista.

V 60. rokoch spisovatelia robili aj publicistiku. V roku 2005 však celá plejáda autorov, ktorí tu sú - napríklad Dušek, Johanides alebo Vilikovský - toho priveľa nepovedali. Necítite z ich strany akúsi apatiu?
Do istej miery to pravda je, ale ja by som aktivitu hľadal niekde inde ako u klasikov. Zlými psami, čo hryzú spoločnosť do zadku, by mali byť mladí škandalisti - autori aj novinári.

V stati o slovenskej karikatúre v knihe Päťadvadsať ste napísali, že u nás humor vnímame ako niečo ľahšie a nižšie. Aké je pravé miesto humoru?
Humor by mal byť vnútornou potrebou človeka, ktorá mu spôsobuje číre potešenie. Asi ako keď som v detstve na Vianoce ležal pod stromčekom s novou dobrou knihou a pri čítaní ma od blaha až šteklilo v krku. Vo vzácnych chvíľkach by mal byť humor akýmsi anjelom utešiteľom, ktorý prikladá hojivú masť na rany a hovorí: "To nič, človeče, ľudia trpia aj viac, ako ty. Čo sa ľutuješ? Pozri sa, aký si smiešny, keď si si rozmazal na tvári slzy!" Je nenahraditeľný. Keby sme ho mali v sebe viac, možno by sa mohol človek zmeniť k lepšiemu skôr, ako pri vymýšľaní morálnych ponaučení. Pavel Vilikovský napísal, že kto sa smeje, nemôže zároveň robiť zlé skutky. Humor môže byť aj zlostný, lebo zlostným je v mene niečoho pozitívneho, čiže je napokon láskavý. Ako nepríjemný, ale potrebný liek. Fúra vecí, ktoré však ľudia považujú za humor, nie sú humorné. Všetky karikatúry, ktoré si robia žarty z ľudskej biedy, či z toho, že je niekto čierny, hrbatý alebo vyznáva iné náboženstvo - sú čistým hyenizmom.

Raz ktosi poznamenal, že v Anglicku by sa nikdy nemohol presadiť fašizmus práve vďaka silnému zmyslu pre humor, ktorým sú Briti obdarení...
Keby tam Hitler dvíhal ruku, Angličan by sa hneď začal obávať, čo ak mu spadnú nohavice.

Ako to vyzerá so zmyslom pre humor u Slovákov?
Každý má pre humor dispozície, ale nie v každom sa prebudí. V niekom zmysel pre humor drieme až do smrti. Ale v truhle sa už nezasmeje.

Autor: Text: TINA ČORNÁ