a, ale aj Európy. Ako uznávaný polyhistor bol členom viacerých európskych vedeckých spoločností, pápež Klement XII. ho vyznamenal zlatou medailou so svojím portrétom, pri tristom výročí narodenia zaradili jeho meno do kalendára výročí UNESCO.

Napriek viacerým monografiám a množstvu publikovaných štúdií o jeho živote a diele je najmä jeho dielo stále predmetom vedeckého výskumu, lebo tento očovský rodák (1684 - 1740) sa zaoberal popri pedagogike jazykovedou, históriou, medicínou, geografiou, biológiou, politikou, právom, ekonomikou, náboženstvom, filozofiou, poľnohospodárstvom a tak ďalej. Neuveriteľné množstvo činností, ale aj objavných a priekopníckych. On napríklad zaviedol do vyučovacieho procesu praktické predmety, okrem iného zemepis. Už len utriediť takýto obrovský materiál predstavuje pre súčasného vedca mimoriadne náročnú prácu. Navyše veľa jeho diel existuje iba v latinčine, iné sa zachovali len v rukopisoch. Do skúmania tohto velikána sa naposledy pustila historička Mária Vyvíjalová v knihe Matej Bel a idea občianskej spoločnosti (Matica slovenská, Martin 2001).

Autorka uverejnila dosiaľ vyše sedemdesiat vedeckých štúdií a štyri monografie; cez výskum slovenského národného obrodenia sa dostala k Belovi a výsledok jej mnohoročnej práce predstavuje vrchol belovskej literatúry.

Ťažko na takomto malom priestore charakterizovať celú jej knihu; v ôsmich kapitolách rozoberá podstatné vplyvy, ktoré mladého človeka formovali a určili budúci vývin Belovej obdivuhodnej osobnosti. Skúma, ako si razil cestu k „novodobému svetonázoru a filozofickej etike“ a ako „formuluje návrhy univerzálnej platnosti na zásadné zmeny vo feudálnom Uhorsku“. Autorka, pravdaže, neaktualizuje s nejakou nápadnou účelovosťou túto stránku Belovej vedeckej i praktickej práce, ktorá v čitateľovi nevdojak navodí asociácie s dneškom, no jednako sa tu dozvedáme mnoho nového o tzv. občianskom princípe usporiadania spoločnosti, o jeho genéze a aplikácii povedzme v Anglicku (jeho politické zriadenie Bel pozorne sledoval a propagoval).

Vyvíjalová do podrobností vykresľuje dobové pomery, ktoré nášmu vedcovi veľmi nežičili, ale o to viac ho utvrdzovali v jeho presvedčení o potrebe rovnosti a tolerancie; Bel ostro vystupoval proti mytologizácii dejín i nacionalizmu v Uhorsku. V tomto duchu koncipoval aj svoje historické práce, ktoré Vyvíjalová tiež podrobne analyzovala, najmä v súvislosti s hlavným Belovým dielom Notitia Hungariae novae historico-geografica (1735 - 1742), kde sú zhromaždené poznatky o dvanástich (z pôvodne plánovaných štyridsiatich) uhorských stoliciach.

Kniha presvedčivo ukazuje, že autorka sa neuspokojila s predošlými výskumami Belovho diela - polemizuje tu napríklad s Tibenským, Hamadom, Münzom - ale že si ho nanovo preštudovala a dospela často k opačným či aspoň iným názorom než jej predchodcovia. JOZEF BŽOCH

(Autor je literárny kritik)