FOTO - WWW.OLYMPIC.ORG
Tirolsko hostilo v roku 1976 zimné Hry druhýkrát vďaka americkému "nie" v referende - Denverčania mali rukou bližšie do vrecka než na srdceNad skokanským mostíkom na innsbruckom Bergiseli pred tridsiatimi rokmi horeli dva ohne. Trónili mu čaše-dvojičky. Olympic Twins. Na znak toho, že tirolská metropola hostí výkvet sveta zimných športov už druhýkrát za dvanásť rokov.
To, čo tomu predchádzalo, bola sužujúca dráma. Olympijskí šéfovia prvý a posledný raz v histórii museli volať o ratu a povolať náhradníka.
Nikto dovtedy nezrušil už pridelenú olympiádu. Ani odvtedy. Iba Denver, metropola amerického štátu Colorado.
V sedemdesiatom mu pririekli zimnú olympiádu 1976 a o dva a pol roka sa jej vzdal. Traumy z toho sa niektorí Denverčania nezbavili dodnes. Iní sú naopak presvedčení, že to bolo najlepšie riešenie.
Z odporcu ZOH sa stal guvernér
Denver má za chrbtom Skalisté hory a závidel Squaw Valley, že dostalo zimnú olympiádu 1960, hoci v čase pridelenia vlastne ani neexistovalo.
Hŕstka denverských nadšencov sa v máji 1970 vrátila z Amsterdamu domov so zvesťou, že závidieť už netreba: Usporiadame Hry v dvojnásobne jubilejnom roku, na počesť dvestoročnice zrodu Spojených štátov a storočnice vzniku Colorada ako 38. štátu únie. Na uliciach polmiliónového mesta vyhrávali dychovky.
Čoskoro sa však našla hŕstka iných Denverčanov, ktorí tvrdili, že nič horšie sa stať nemohlo. Jadro tvorili ekológovia, ale na ich čelo sa postavil Dick Lamm, advokát s politickými ambíciami.
Lamm zneužil olympiádu na svoju volebnú kampaň a uškodil Coloradu, tvrdila aj po štvrťstoročí v rozhovore pre Denver Rocky Mountain News prvá pracovníčka organizačného výboru Sidney Bulleneová.
Odporcovia Hier presadili referendum s otázkou, či si občania štátu Colorado želajú, aby sa z ich daní hradila olympiáda. Nie! rozhodlo 59,4 percenta tých, ktorí vhodili do urny lístok.
Dva roky po tom, čo Lamm vyhral boj proti olympiáde, získal vo voľbách kreslo guvernéra a udržal sa v ňom dvanásť rokov.
Arogantne a mylne sa spoliehali na patriotizmus
Podľa Bulleneovej, formulácia otázky bola mätúca: "Nie znamenalo áno a áno znamenalo nie. To nás zabilo."
Lammovci v kampani strašili práve príkladom Squaw Valley 1960. Kaliforniu stáli Hry 13,5 milióna dolárov, trinásťkrát viac, ako boli pôvodné odhady, tvrdili. To, že vo Squaw Valley sa všetko od základu budovalo, lebo v ňom dovtedy nič nebolo, a že nebyť olympiády by zrejme vôbec neexistovalo, zamlčali.
Rakúšanov vyšla prvá innsbrucká olympiáda 1964 na 20 miliónov USD, Francúzov grenoblianska v šesťdesiatom ôsmom na 15 miliónov, nasledujúca sapporská Japoncov na sedemnásť...
Denverčanom vláda štátu Colorado oznámila, že im viac ako päť miliónov dolárov neuvoľní.
Dennis Gallagher z denverskej mestskej rady v miestnej tlači tvrdil, že organizátori sa dlhý čas vonkoncom nezaujímali o mienku ľudí a arogantne sa spoliehali na ich patriotizmus.
Výsledky referenda ich priam šokovali. Denverčania, ako sa ukázalo, mali rukou bližšie do vrecka ako na srdce. Zoči-voči pasívnemu skóre 350 969 : 514 228 neostalo organizačnému výboru nič iné, ako do lausannskej centrály MOV poslať odkaz, že mesto sa s poľutovaním vzdáva hostiteľských práv na ZOH 1976.
Logický náhradník: Innsbruck
Olympijské hnutie sa ocitlo na prahu najťažšieho obdobia. Uchádzačov o čoraz drahšie olympiády bolo ako šafranu. Z televíznych práv ešte zďaleka neplynuli také zisky ako dnes. Za Sapporo 1972 zinkasoval olympizmus stotinu toho, čo dostane za tohtoročný Turín: 8,5 milióna dolárov.
Úhlavný nepriateľ zimných športov Američan Avery Brundage práve odchádzal do olympijského dôchodku a vôbec nepochyboval, že história bielych olympiád sa skončila.
Jeho nástupca, írsky lord Michael Killanin to však tak čierno nevidel. A mal pravdu.
Ochotu zaskočiť za Denver prejavil starosta Chamonix Maurice Herzog, slávny himalájsky horolezec, ktorý sedel v Medzinárodnom olympijskom výbore. Hlásilo sa fínske Tampere, ba aj americký Lake Placid. Najvehementnejšie však rakúsky Innsbruck, kde starostoval - podobne ako v šesťdesiatom štvrtom - Alois Lugger.
Najpraktickejšie bolo zveriť organizáciu Tirolčanom. Po dvanástich rokoch boli ich športoviská, keď už nie nové, tak ešte zánovné. Stačilo nahradiť drevenú konštrukciu skokanského mostíka betónovou a položiť umelé chladenie pod rýchlokorčuliarsku dráhu. Mali jedinú požiadavku: pridať do programu tance na ľade. Olympijskí šéfovia im ju po dlhom váhaní (vo vedomí porušenia lehôt na zaraďovanie nových disciplín) odobrili.
Vytrestať Ameriku? Vylúčené!
Innsbruck sa dostal do hry z náhradníckej lavičky, zapôsobil však ako opora zo základnej zostavy.
Chvalabohu, že sme tu, a nie v Amerike, veď tam by sme sa museli z Denveru presúvať do Steamboat Springs na vzdialenosť 166 míl, utešovali sa olympionici v Innsbrucku.
"Neospravedlňujem sa za to, čo sme urobili. Keď sa však pozriem späť na stratenú príležitosť, neteší ma, čo sa Denveru stalo," priznal s odstupom 27 rokov iniciátor antiolympijskej kampane Lamm pre Denver Rocky Mountain News. "Skutočne ma mrzí, čo sa Coloradu stalo tým, že som mal rozdielnu predstavu."
Ameriku po denverskej blamáži by boli najradšej všetci vytrestali, ale olympizmus na tom ešte nestál tak dobre, aby si to mohol dovoliť. Na listine uchádzačov o ďalšie ZOH (1980) po odskočení kanadského Vancouveru ostal len americký Lake Placid, nuž ich dostal.
Dnes je na tom olympizmus grófsky. Ameriku vytrestať si však napriek tomu netrúfne, aj keby hneď na to mal dôvod denverského typu. Je totiž závislý od jej televíznych a sponzorských peniazov...
Denverská story
14. mája 1970
Na 70. zasadaní MOV v Amsterdame zverili hostiteľstvo XII. zimných olympijských hier Denveru v americkom štáte Colorado.
7. novembra 1972
Takmer 60 percent obyvateľov štátu Colorado z tých, ktorí sa zúčastnili na referende, sa vyslovilo proti hradeniu nákladov na olympiádu z daní.
15. novembra 1972
Denver vrátil hostiteľské práva na ZOH 1976.
4. februára 1973
MOV vybral za náhradné dejisko olympiády Innsbruck.
4. februára 1976
Presne o tri roky v Innsbrucku otvorili XII. ZOH.
Dvakrát hostili ZOH
St. Moritz (Švajčiarsko) 1928 a 1948
Innsbruck (Rakúsko) 1964 a 1976
Lake Placid (USA) 1932 a 1980
Perličky z análov
Triumf východných veľmocí: športovci ZSSR získali 13 z 37 zlatých, spolu s NDR 20 zlatých a 46 medailí, kým zvyšok sveta dokopy len 17 zlatých a 65 medailí. Bežci a biatlonisti zbornej doviezli domov šesť zlatých.
Epidémia a dopingové nálezy: v Olympijskej dedine zúrila chrípka, maródov mala každá výprava a lekári ešte poriadne nepoznali zoznam dopingových látok. Zakázaný liek kodeínového typu naordinoval lekár čs. výpravy aj hokejovému kapitánovi Františkovi Pospíšilovi, takže direktórium anulovalo naše víťazstvo 7:1 nad Poľskom. Ruskej bežkyni Galine Kulakovovej odňali dokonca bronzovú medailu na 5 km, keďže ju však nediskvalifikovali na celé ZOH, vynahradila si ju bronzom na 10 km a zlatom v štafete.
Štvrtý hokejový primát zbornej: po súhlase vedenia výpravy ZSSR mohol zdravotne zdecimovaný čs. tím povolať tretieho brankára, v rozhodujúcom zápase o zlato viedol 2:0 a 3:2, napokon však prehral 3:4 a získal striebro, čo bola jediná medaila federálnej výpravy.
Rodninová zasa zlatá, no s iným partnerom: štyri roky po triumfe s Aleksejom Uľanovom vyhrala ruská krasokorčuliarska legenda Irina Rodninová ďalšie zlato s Aleksandrom Zajcevom, svojím manželom.
Franz Klammer prilákal 60-tisíc ľudí: rakúska hviezda si napokon neobula zázračné lyže s upravenou špičkou, ale na "diaľnici" z Patcherkofelu, stavanej vraj výslovne naňho, jasne triumfoval aj na tých, na ktorých predtým vyhral Hahnenkamm.
V tobogane nemecké úspechy: z 15 medailí v sánkovaní a boboch až dvanásť, vrátane všetkých piatich zlatých, získali reprezentanti nemeckých štátov - NDR (5 - 1 - 1) a NSR (0 - 3 - 2).
Innsbruck 1976 vo faktoch
Účasť: 1123 športovcov (231 žien) z 37 krajín
Športy: 7
Disciplíny: 37
Najúspešnejšia krajina: ZSSR 13 - 6 - 8
Najúspešnejší jednotlivci: Rosi Mittermaierová (západonemecká zjazdárka) a Raisa Smetaninová (sovietska bežkyňa) po 2 zlaté a jednej striebornej
Diváci: 732 724
Otvorenie: spolkový prezident Rudolf Kirchschläger
Sľub: Werner Delle-Karth (bobista)
Oheň: Christel Haasová (zjazdárka) a Josef Feistmantl (sánkar)
Hviezda XII. ZOH: Rosi Mittermaierová (NSR)
Mala povesť všestrannej zjazdárky, na ktorú nehodno vsadiť. A smoliarky. Zažila niekoľko ťažkých pádov s následkami na kolenách, ramenách aj oku. V sedemdesiatom treťom sa vrátila so zranením ešte aj z dovolenky: na Havajských ostrovoch trafila vymrštená vodná lyža akéhosi rekreanta práve jej hlavu. Keď obľúbenej brunetke s jamkami na večne usmiatych lícach začali vravieť "stará dáma", dočkala sa veľkých chvíľ. Na svojej tretej olympiáde v 25 rokoch najskôr prvý raz v živote vyhrala zjazd - o pol sekundy pred rakúskou superfavoritkou Totschnigovou (Mittermaierovej mladšia sestra Evi skončila trinásta). O tri dni triumfovala aj v obľúbenom slalome. A o ďalšie dva ju len 12 stotín delilo od zlatého hetriku, ktorým by sa zaradila po boku mužským legendám Sailerovi a Killymu. Rodáčku z Winklmoosalmu pri Reit im Winkli neďaleko rakúsko-nemeckých hraníc týmto tesným rozdielom v obrovskom slalome zdolala 19-ročná Kanaďanka Kathy Kreinerová. Aj tak však Hry médiá označili za "Rosi-Games".
