via tu predstavujú rozličné interpretácie jeho života a diela, vedci skúmajú genofond jeho rodiny, operné scény a koncertné sály sú plné jeho hudby, ulice a obchody zase mnohých komerčných produktov so skladateľovou notoricky známou podobizňou. Pri Mozartovi si, samozrejme, nemožno nespomenúť na svetoznámy Formanov film Amadeus. A tiež na MILOSLAVA LUTHERA, slovenského režiséra filmu Zabudnite na Mozarta. Je to práve dvadsať rokov, čo sa vo svete, takmer v tom istom čase, presadili.

Váš film vznikal v rovnakom čase ako Amadeus od Miloša Formana. Malo to nejakú súvislosť?

Veľmi konkrétnu. Autorom scenára Zabudnite na Mozarta bol český spisovateľ a scenárista Zdeněk Mahler, ktorý sa Mozartovým životom intenzívne zaoberal a bol Formanovým odborným poradcom. Mahler prišiel s nápadom nakrútiť film o objasnení Mozartovej smrti, ktorý by sa viac držal historických faktov a mohol vyjadriť tie stránky Mozartovej osobnosti, ktoré v Amadeovi neboli. Tému ponúkol nemeckému producentovi českého pôvodu Karlovi Dirkovi. Predpokladalo sa, že tento film by dokázal využiť očakávaný boom okolo filmu Amadeus.

Akých reakcií ste sa dočkali?

V odbornej tlači aj medzi divákmi som sa stretol s názormi, že film Zabudnite na Mozarta je bližší realite života, autentickejšie a pôsobivejšie zobrazuje ľudskú rozporuplnosť. Samozrejme, objavili sa aj nežičlivci, ktorí parafrázovali názov ako Zabudnite na Luthera.

Rozohrali ste príbeh, v ktorom boli zo smrti Mozarta obvinení všetci prítomní. Nechceli ste označiť jedného konkrétneho človeka?

Nie. Stotožnil som sa so scenáristovou ideou, že v rámci udržania spoločenského poriadku a stability by všetkým zainteresovaným iste vyhovovalo, keby vinníkom za svoju predčasnú smrť bol pre verejnosť a históriu sám Mozart - človek s geniálnymi predpokladmi a ľudskými nedostatkami.

Do akej miery ho podľa vás ovplyvňovalo okolie?

Výrazne určovalo jeho osud - život aj smrť. Filmom som chcel nastoliť konkrétnu dramatickú otázku - kto zabil Mozarta, aby sa divák, odchádzajúci z kina, opýtal sám seba: ako sa my dnes podieľame na osude neobyčajných ľudí, možno budúcich géniov? Nezotíname hlavy, ktoré vytŕčajú zo sivého priemeru, a nevyťahujeme nezaslúžene iné hlavy z podpriemeru?

Film vznikal v osemdesiatych rokoch v nemeckej distribúcii. Mali ste s nakrúcaním problémy?

V tomto období sa atmosféra v socialistickom bloku postupne začínala uvoľňovať, vzniklo viacero koprodukčných snímok so Západom. Ponuky sa však prijímali hlavne z ekonomických a osobných záujmov. Tuhí komunisti zároveň hľadali rôzne zámienky, ako perspektívnu spoluprácu a nevyhnutnú profesionálnu dôveru naštrbiť.

Ako sa s Nemcami spolupracovalo?

Nakrúcanie bolo kuriózne. Naša strana považovala za dôležitejšie mimoumelecké rozmery - predovšetkým politický, kým nemecká strážila skôr finančné záležitosti. Napríklad vo filmovom štábe pracovali naši ľudia, v zahraničnej verzii však mali svojich ,náhradníkov', akési mŕtve duše, ľudí z Nemecka, ktorí na filme nepracovali, ale účelovo ho prikryli. Situácia bola nenormálna z jednej aj z druhej strany.

Ako prišli v tom čase nemeckí producenti práve na vás?

Predchádzala tomu réžia rozprávky Kráľ Drozdia brada, ktorá patrila do koprodukčnej série rozprávok, a potom kontakt producenta na môjho brata-kameramana v emigrácii. Navyše, po mojej televíznej sérii Lekár umierajúceho času bolo preukázateľné, ako narábam s náročnou historickou látkou.

Presadzovali ste vlastné predstavy?

Od začiatku sme pri koncipovaní filmu hľadali spoločný názor, ako má film žánrovo pôsobiť. Scenárista mal predstavu ľahšieho filmu, ja som vychádzal z dramatického, tragického až kriminálneho rozmeru témy, ťahal som to k akémusi dobovému thrilleru. Film tvorili náročné dialógové scény, nehovoriac o tom, že sa nakrúcal v nemčine a prevažnú väčšinu postáv zosobňovali špičkoví nemeckí a rakúski herci.

Mohli ste si do filmu vybrať slovenských hercov?

Naša strana to oficiálne neriešila, pretože fatálnym problémom bola slabá znalosť cudzích jazykov. Na niektorých som však vyslovene trval. Napríklad na pánovi Chudíkovi ako Haydnovi alebo Andym Hrycovi, ktorý stvárnil jednu z kľúčových postáv - majiteľa múzea voskových figurín. Záležalo mi aj na tom, aby herci zodpovedali, pokiaľ možno, originálnej podobe svojich postáv. Preto som vybral aj zopár českých hercov. A filmový Mozart, ktorého som našiel v malom mníchovskom divadielku, je takmer na nerozoznanie od niektorých dobových portrétov Mozarta.

Film zdobí niekoľko eroticky ladených scén. Neboli proti nim žiadne námietky?

Existujú vlastne dve verzie filmu: nemecká kinoverzia v pôvodnom znení a takzvaná slovenská televízna verzia so slovenským dabingom bez nevyhovujúcich scén. Náš televízny ideový dozor trval nielen na odstránení niektorých erotických scén, ale najmä dialógov či doslova replík. Vo filme nemohol odznieť výrok ,súčasná politická situácia', pretože navádzal na neželané politické paralely. Naša obrana, že v mozartovskej dobe celú Európu rozkývala francúzska revolúcia a prirodzene existovala nejaká aktuálna politická situácia, bola márna.

Ako to vyzeralo na filmovom pľaci?

Limit bol tvrdý - na nakrúcanie sme mali dva mesiace bez jedinej pauzy. Pracovalo sa v ateliéroch na Kolibe aj v mnohých náročných exteriéroch po celom Československu, hlavne na českých zámkoch a v Prahe. Keď mi o polnoci zavolali z nemeckej produkcie a žiadali zmeny, musel som to hneď riešiť, buď bojovať za svoju predstavu, alebo zmeny prijať a ihneď zapracovať. A ráno byť pripravený. Stalo sa mi, že uprostred najťažšieho dňa prišiel na kontrolu riaditeľ Koliby aj s celým straníckym manažmentom.

Ako to dopadlo?

Malo to následky, dokonca pozitívne, pretože som intuitívne získal u okolia aj hercov rešpekt. Takéto bezohľadnosti ma totiž dokážu vždy poriadne rozčúliť.

Takže ideové tlaky mali svoj význam?

Paradoxne áno, lebo som bol nútený hľadať optimálne riešenia. Okrem toho som si uvedomoval, že ide o hodnotnú príležitosť. Populárnu divadelnú hru Petra Shaffera, podľa ktorej sa filmoval Amadeus, vystriedali v tom období mnohé divadlá. Téma bola horúca, aj film Zabudnite na Mozarta vyvolával rôzne očakávania. Tento producentský nápad bol taký životaschopný, že projekt bol predaný do osemdesiatich krajín ešte predtým, než bol hotový.

Zaujímali ste sa v tom čase aj o nakrúcanie Formanovho Amadea?

Počas prípravy filmu v Prahe som sa bol pozrieť na nakrúcanie v barrandovských ateliéroch. Keď som videl, s akou veľkorysosťou, v akom úžasnom, profesionálne dokonalom prostredí môže Forman pracovať, povedal som si - na to musíš čo najskôr zabudnúť. Mojou úlohou nebolo súperiť s Formanom, pretože išlo o neporovnateľné filmy. Vedel som, že musím urobiť svoj film tak, ako keby som o Amadeovi nič nevedel.

A podarilo sa vám to?

Scenár prešiel rôznymi úpravami, snažil som sa čo najviac eliminovať v ňom styčné body so scenárom Amadea. Stala sa však zaujímavá vec: boli sme už pripravení na robotu, dokonca bol predpoklad, že budeme hotoví skôr ako Amadeus, ktorý sa robil dva roky. No naše nakrúcanie sa z nevysvetlených dôvodov umelo oddialilo. Takže Formanov film som videl v kine skôr, než som dokončil svoj. A musel som sa vyrovnať s ešte nemilosrdnejšou konfrontáciou. Až v žiare Amadea sa mala pozornosť publika obrátiť aj na nás.

Aký vzťah ste si k Mozartovi vytvorili počas nakrúcania?

Na začiatku som o ňom vedel pár schematických informácií, ktoré, ako som neskôr zistil, mali bližšie k Mozartovým čokoládovým guliam než k nemu samému. Keď som sa však naňho sústredil, začal mi stelesňovať ľudí, akých som poznal zo svojho okolia. Jeho život bol zrazu pre mňa obrazom života človeka priťahujúceho pozornosť ľudí, ktorí na ňom parazitujú. Bolo pozoruhodné, že sám seba nazýval géniom, hoci jeho okolie ho počas život za génia nepovažovalo. No úprimne priznám, keby žil medzi nami, nemal by som voči nemu veľkú náklonnosť.

Narazili ste aj na nejaké protirečivé interpretácie jeho života?

Držal som sa scenára, no dosť intenzívne som sa venoval overovaniu všetkých dostupných faktov. Mozartov život dodnes skúmajú celé inštitúcie, ale zatiaľ som sa nedopočul, že by sme prekročili rámec prirodzenej umeleckej licencie. Spomínam si len na výčitku, že medzi Mozartom a jeho konkurentom Salierim bol aj generačný konflikt, pričom v mojom filme si boli vekovo blízki. Medzi nimi však naozaj nebol podstatný vekový rozdiel.

Je vám Mozartova hudba blízka?

Mozart žil od malička pre hudbu a hudbou, tak mu to predurčili jeho rodičia. Popri svojom až božskom talente bol mimoriadne ambiciózny, domýšľavý, provokatívny. Je neuveriteľné, koľko toho za svoj krátky život skomponoval a prekvapuje ma, že jeho komplikovaný, osobitý charakter sa prejavoval v hudbe tak radostne a pozitivisticky. Mozart a hudba boli jedno a to isté. Vo svojej jednoduchosti, čistote a citovosti je to vlastne fenomén ideálny na mýtizovanie. Pokiaľ ide o môj vkus, je mi bližší napríklad Beethoven alebo Gustav Mahler, ale genialita Mozarta je nespochybniteľná.

A čo hudba vo vašom filme?

Použili sme Mozarta v poňatí Petra Breinera. Vo svojej interpretácii či adaptácii urobil netradičné posuny, vytvoril autentickú filmovú hudbu. Škoda, že v tej dobe nebolo zvykom robiť soundtracky.

Miloslav Luther sa narodil 14. augusta 1945. Vyštudoval réžiu hraného filmu na FAMU v Prahe. Je autorom niekoľkých televíznych seriálov - Život bez konca, Lekár umierajúceho času, Koniec veľkých prázdnin, Útek do Budína. Režíroval rozprávky Kráľ Drozdia brada a Mahuliena, zlatá panna. Jeho ďalšie filmy vychádzajú zväčša z historických tém - Zabudnite na Mozarta, Chodník cez Dunaj, Anjel milosrdenstva, Útek do Budína. Režíroval tiež filmy Štek, Skús ma objať a niekoľko dokumentov. Získal mnoho domácich a zahraničných ocenení. Od roku 1999 je pedagógom na katedre réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. S manželkou Deanou má dve dcéry - Silviu a Soňu.Wolfgang Amadeus Mozart sa narodil 27. januára 1756 v Salzburgu. Hudobné vzdelanie získal od otca. Za svoj krátky život zložil vyše šesťsto diel. Prvé skladby písal už ako päťročný a koncertoval s rodinou po Európe. Po úspechoch v Taliansku tvoril v službách salzburského arcibiskupa, odkiaľ ho prepustili. Preto odišiel s matkou na turné po Európe, matka však v Paríži zomrela. Mozart sa vrátil do Salzburgu, kde pôsobil ako organista a komponoval. Tamojší život ťažko znášal, preto odišiel do Viedne. Tam sa mu darilo, oženil sa s Konstance Weberovou a stal sa členom slobodomurárskej lóže. Neskôr prišli rodinné, finančné aj zdravotné problémy. Isté tvorivé obdobie strávil aj v Prahe. Zomrel 5. decembra 1791 vo Viedni - chudobný a chorý. Je pochovaný v spoločnom hrobe. Jeho posledným dielom je Requiem.