Ľ. Fulla: Balóny, 1930, olej
Ľ. Fulla: Dievča s mlynkom, 1972, olej
Ľ. Fulla: Požehnanie statku, 1930, farebná litografia
Ľudovít Fulla 2002 * Slovenská národná galéria, Esterházyho palác v Bratislave * Trvanie do 26. mája 2002
Niekedy si predstavujeme obrazy avantgardných umelcov len ako vízie nezrozumiteľné vo svojej dobe a život ich tvorcov ako nepretržitý reťazec urážok, biedy a nepochopenia končiaci až predčasnou či tragickou smrťou. Ale také spojenie života a diela býva celkom výnimočné, i tu sa zrazu nájdu šťastné, umelecky dovŕšené osudy.
Obrazy Ľudovíta Fullu môžu byť príkladom radostného diela, ktoré v každej svojej fáze vyžarovali pohodu a šťastie. A zároveň skrývali nejeden paradox. Titul článku som si potvrdil, až keď som ho dopísal, z umelcovho životopisu som sa dozvedel, že podobný titul o Fullovi kedysi použil i spisovateľ Milan Kundera - maliar šťastného sveta. Trvám teraz na ňom dvojnásobne. Aj preto, že Fullove obrazy (často v akorde oranžovej, žltej a červenej) sú radostné a priamo vyžarujú pozitívnu energiu.
Šťastné dielo a šťastný tvorca. Ešte nemal tridsať a našiel vlastný výraz, o tri roky neskôr sa dočkal prvej monografie a v tridsaťpäťke ocenenia Grand Prix v Paríži. A národným umelcom sa stal (podobne ako český Lada), pretože jeho dielo bolo dávno predtým národom milované. Musíme však maliarovu cestu, na ktorej nebolo nič náhodné, sledovať od začiatku. V Prahe na štúdiách sa zoznámi s krajanom, o sedem rokov starším maliarom Mikulášom Galandom. Uzatvoria priateľstvo na celý život. Je pravda, že Fulla vždy stál tak trochu v tieni staršieho druha, možno i preto, že predčasná smrť dala Galandovmu dielu punc definitívnosti, a aj v duchu úslovia, že skutoční géniovia zomierajú mladí.
Avantgardný korpus
V Čechách Fullovo dielo ocenia okamžite po prvej prezentácii, ktorá sa konala v rámci spolku Umelecká beseda, bol jej členom. Jeden z vystavených obrazov (Madona) si dokonca kupuje bankár a znalec umenia doktor Preiss. V tom čase sú už obaja maliari zo štúdií doma a v Bratislave sa snažia propagovať moderné maliarstvo. Predovšetkým maľuje. Obdivuje Picassa, Matissa, Chagalla, Dufyho a ďalších, teda svetoznámych tvorcov a v diele dáva tento obdiv najavo, ale nikdy ako eklektik a kompilátor, ale ako umelec a osobnosť bravúrne ovládajúci umenie syntézy.
V rokoch 1930-1932 vydáva Fulla spoločne s Galandom štyri čísla avantgardnej revue Súkromné listy. Hoci časopis zostal prakticky bez ohlasu, stal sa okamžite dôkazom zmysluplnosti hľadania a kolektívnej práce, ktorá, ak je vedená formou dialógu, prináša výsledky a občas i skutočné objavy. V rokoch 1927-1935 vytvorí Fulla „avantgardný korpus“ svojho diela, potom prepracováva jeho jednotlivé zložky, občas pridá nejaký nový prvok, ale väčšinou zdokonaľuje jeho mýticko-národný fundament, v súlade s predtuchami a náladami doby, ktorá je vážna: blíži sa vojna.
Výraznou súčasťou Fullovho diela sa stávajú obrazy s náboženskou témou. Prvé Madony maľoval ešte počas svojej avantgardnej epochy (a spirituálne je aj Fullovo posledné obdobie tvorby), ale väčšina prác na náboženské motívy vznikne práve v období farskej republiky. Bezpochyby ako daň dobe a ústupok režimu, ktorý avantgardných umelcov nepodporoval. Pri ich tvorbe sa inšpiroval ikonami a aj stredovekou maľbou.
Umelec a pragmatik
Dôležitá a svojím spôsobom zásadná bola práve tá inšpirácia ikonami. V tom je maliar - ako predstaviteľ „západnej“ avantgardy celkom výnimočný.
V Prahe i v Paríži totiž príslušníci ľavicovej moderny oceňovali len Maleviča suprematistu a celkom prehliadali avantgardistického ikonotvorcu. Fullu naopak zaujali ikony, nie Malevičove supremy. Ostáva takmer nevysvetliteľný paradox, že tento avantgardista ešte v roku 1937 vykoná cestu do Sovietskeho zväzu a potom 5. decembra 1937, v Robotníckych novinách publikuje obdivný článok o stalinistickom umení Sovietskeho zväzu: „Ruskí umelci skutočne pracujú pre celý národ a nielen pre niekoľko zasvätených jednotlivcov.“ Aj tu paradoxne „avantgardisticky“ predbieha dobu a vyslovuje názory až nepríjemne podobné tým, ktoré zaznejú po februári 1948 a stanú sa súčasťou oficiálnej komunistickej propagandy.
A ďalší paradox: Fullovo dielo je v úplnej väčšine apolitické. Jeho tvorca už tak úplne apolitický nie je. Za slovenského štátu je členom HSĽS, od roku 1948 členom komunistickej strany. Veľký umelec, ale aj pragmatik: bez tohto spojenectva je Fullova osobnosť nevysvetliteľná. Požiadavkám popisného realizmu sa nakrátko a len do určitej miery prispôsobí, nie však diktátu aktuálnych tém. I tu existuje niekoľko paradoxov: požiadavku „zrozumiteľnosti“ a „ľudovosti“ spĺňalo jeho dielo dávno pred socialistickým realizmom, nemusí sa teda podriaďovať a byť aktérom trápnej frašky na tému umelci a moc.
Ľudové umenie človeka z mesta
Jeho dielo skutočne ľudové je. A ako ľudové integruje folklór, je rustikálne, súvisí s kultúrou vidieka, čo je tak trochu zvláštne u umelca, ktorý vlastne celý svoj život prežil vo veľkých mestách - Bratislava, Praha, Žilina a nakoniec Ružomberok. Je tiež zvláštne, že umelec, ktorý „angažovane“ netvoril v dobách najtuhšieho stalinizmu, sa angažuje až v obrazovom triptychu (Poľnohospodárstvo v minulosti, Roľnícka svadba, Poľnohospodárstvo dnes) namaľovanom pre Expo‘58 v Bruseli. Dielo ocenili diplomom, ale tapisériu utkanú podľa jeho staršieho (a najslávnejšieho) obrazu Pieseň a práca ocenia zlatou medailou. Teraz chápeme, prečo odmietal byť zaraďovaný medzi tapisérov a ilustrátorov a trval na tom, že je len a len maliar.
Bol umelcom veľmi sebavedomým, nie je teda čudné, že si svoj význam uvedomoval natoľko, že od začiatku šesťdesiatych rokov začal materializovať svoj sen o vlastnom múzeu, ktorý, vďaka politickým konexiám, sa začal realizovať. Výsledkom bola Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku, slávnostne otvorená 2. júla 1969. Mala obsiahnuť veľkorysý umelcov dar a darcovi zabezpečiť strechu nad hlavou a aj pohodu a pokoj pre ďalšiu prácu, ale to naposledy spomínané nepriniesla. Nedostatky technického rázu a problémy prevádzky múzea musel umelec riešiť až do svojej smrti 21. apríla 1980. Dielo „zrelého, vzdelaného, slobodného a sebavedomého Európana“ bolo v tom čase už dávno uzavreté.
FOTO - JARMILA UČNÍKOVÁ
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik ,výtvarný a literárny kritik)
