Jan Švankmajer pri nakrúcaní. Šílení označil za horor. Že by tým tému svojho filmu zľahčil, odmieta: "Nerozlišujem medzi poklesnutými žánrami a žánrami klasickými či umeleckými. Naozaj poklesnuté môžu byť len vyprázdnené obsahy." FOTO - ASFK

Jan Švankmajer si pred rokmi čítal Edgara Allana Poea. Oslovila ho myšlienka poviedky Zaživa pochovaný a motív vzbury bláznov v poviedke Šialený psychiater. Najprv mal z oboch textov len neurčité pocity, filmový príbeh sa mu v hlave spresňoval postupne. Ešte k nemu pridal niekoľko úvah markíza de Sade o slobode a hlavný motív začal byť zrejmý.

Na jednu stranu postavil túžbu po absolútnej slobode, na druhú zas všadeprítomnú civilizačnú manipuláciu. Dráždivo prelína priestory blázinca so sexuálnymi orgiami v kostole. Vyzýva na oslobodenie, a zároveň naznačuje pochybnosti, či sme ešte schopní o svoju slobodu zabojovať, keď sa už niekoľko storočí tvárime tak, akoby pre nás nebola dôležitá. "Myslím si, že v mojom filme je táto skepsa zrejmá. Napriek tomu alebo práve preto som presvedčený o tom, že téma slobody je jedinou témou, pre ktorú stojí za to vziať do ruky ešte štetec, pero alebo kameru," povedal v rozhovore pre SME.

Príbeh Šílení je plný zvratov, nesloboda sa javí ako sloboda, pozoruhodné špekulácie zastierajú chorý rozum, každá postava v liečebnom ústave môže aj nemusí byť bláznom. A je vôbec možné zachytiť chvíľu, keď už človek začína šalieť? "Z nedávnej skúsenosti viem, že to nie je možné postrehnúť," hovorí Švankmajer. Nezáleží pritom, či človeka práve zmietajú vnútorné besy alebo či práve podlieha tlaku okolia: "V určitom priestore je irelevantné rozlišovať medzi vnútornými démonmi a vonkajšími. Jedni aj druhí sa snažia zmanipulovať našu duševnú podstatu."

Cesta k oslobodeniu, to je v podstate aj otázka viery a téma náboženstva. Švankmajer útočí na naivné predstavy, stavia proti nim druhý extrém. Pre postavu Markíza pripravil protináboženské, rúhačské monológy a nimi skúša, aké pevné sú kresťanské hodnoty. Vysvetľuje: "Kresťanské hodnoty sa v podstate vyčerpali gotikou. Všetko, čo nasleduje po nej, je šikmá plocha. Súčasný náboženský fundamentalizmus, ktorý zachvacuje najmä Ameriku - ako reakcia na agresivitu islamu - je nedôstojným regresom atlantickej civilizácie."

Menším nebezpečenstvom by mohlo byť, ak by si niekto od odvážneho rúhania odmyslel kontext. To sa u nás môže ľahko stať, Švankmajer sa radšej takými špekuláciami nezaoberá. Tvrdí, že vždy robil imaginatívne filmy a teda vždy počíta s tým, že si príbeh divák vyloží po svojom. Aj Šílení je takým filmom: "K čím kontroverznejším interpretáciám imaginatívne dielo strháva, tým hlbšie sa autor dostal."

Švankmajer je presvedčený, že Šílení zapôsobí na naše vedomie i podvedomie, tak ako každé iné autentické dielo. Týka sa to aj jeho: "Autor stojí pred hotovým dielom rovnako nahý ako divák. A zisťuje, čo to vlastne urobil. Nakoniec však všetko smeruje k niekoľkým obsesiám, ktoré sú neodbytné a ovládnu tvorivý proces."

Tvorcami Šílení sú aj Slováci

Na filme Šílení s Janom Švankmajerom spolupracovali aj Slováci. Režisér si do tvorivého tandemu opäť zobral kameramana Juraja Galvánka, obaja totiž majú rovnaké výtvarné cítenie. Galvánek je aj aj spoluproducentom filmu. Medzi hercami je v jednej z hlavných úloh Martin Huba a vo vedľajšej Stano Dančiak.

Na stretnutí s novinármi si prácu na filme veľmi pochvaľovali: "Veľmi ma jeho filmy očarili, najmä Otesánek, a preto som mal veľkú radosť, keď ma oslovil. Samozrejme, mnoho vecí bolo pri nakrúcaní obtiažnych, ale pracovalo sa mi príjemne, a najmä dôstojne," povedal Martin Huba, filmový psychiater Coulmiere.

Stano Dančiak vystupuje ako hostinský: "Moja postava je vo filme len malým stebielkom trávy, ale bol som veľmi rád, že som mohol nazrieť do Švankmajerovej kuchyne a vidieť, ako pracuje s hercom. Spolupráca bola úžasná. Dnes je slovenský film v mizérii, a ktovie, či v ňom nebude navždy, preto som šťastný, že som mohol byť pri zrode takéhoto filmu." (sos)