Marta Sládečková, Marián Geišberg, Richard Stanke, Szidi Tóbiás, Dušan Tarageľ, Dušan Cinkota, Viera Topinková a ďalší * Premiéra: 26. 3. 2001 o 20.00 h na STV 1

Slovenská televízia ponúkla v pondelok večer svojrázny príspevok do verejnej diskusie o zákone o štátnej službe. Slovami ruského emigranta Leva Birinského predložila dôkazy o tom, že štátna správa v zapadnutých guberniách je z princípu marxistická. Vždy jej totiž budú prednejšie materiálne veci než akékoľvek duševno.

Svoju utajenú revolučnosť s prekvapením spoznáva aj sám gubernátor v suverénnom podaní Martina Hubu, predovšetkým po tom, čo po rokoch súkromného využívania štátnych prostriedkov účelovo viazaných na potláčanie revolúcie musí si nejaký ten maličký nepokoj pre potreby vrchnosti sám zorganizovať. A to hoci aj proti vôli disidentských revolucionárov ukrývajúcich sa dovtedy v jeho dome ako v tme pod lampou.

Ako v každej správnej revizoriáde, aj tu musí vystupovať gubernátorka dychtiaca po škandáliku hodnom samého Petrohradu a spolu s ňou množstvo drobných ľudkov ochotných „čosi investovať“ do zmiernenia nie vždy celkom neodvolateľných rozhodnutí úradov.

To, čo Birinského odlišuje od kolegov, je jeho vzácny intelektuálny nadhľad a schopnosť jemnej, ale o to trefnejšej ironickej skratky. Či nie je milá postava žida doučujúceho náboženstvo nežidovského chlapca, ktorého udržuje na vlastné náklady na škole, aby sa zvýšením počtu študujúcich ruských chlapcov zvýšili aj kvóty na prijatie židovských detí, teda konkrétne jeho syna? Koho zas nepoteší gubernátor, ktorý si drží v dome revolucionára prezlečeného za milenca svojej ženy, aby mu žena vo vierohodnej interpretácii Marty Sládečkovej konečne dala pokoj? A koho by nezaujali rozhovory o svetonázore, do ktorých núti otca gubernátorov syn-marxista Richard Stanke?

Inscenácie hier podobného zamerania majú zvyčajne tie najväčšie šance skĺznuť do hereckej šarže a kŕčovitého prepínania. Za to, že sa to v tomto prípade nestalo, vďačíme réžii Milana Lasicu, ktorá dôkladne vypointovala aj drobné výstupy okrajových postáv, akými bola aj návšteva Szidi Tóbiás. Vizuálne pôsobí inscenácia so scénou Romana Rjachovského a kostýmami Milana Čorbu štandardne prepracovaným dojmom.

Meno Leva Birinského budeme v encyklopédiách hľadať len ťažko. Jeho texty inšpirované revolúciou z roku 1905 boli najprv priveľmi prorocké, a teda nie veľmi pochopené. Hneď vzápätí však bolo na ne neskoro. Veď ako by sa dalo vysmievať podobným spôsobom zo schopnosti modelového a nie celkom bystrého občana Nikitu artikulovať svoje jediné skutočné a úprimné presvedčenie o tom, ako mu všetci (predovšetkým však židia) krivdia?

Užime si teda trochu levovskej irónie, kým môžeme. Ktovie, či nám v našej gubernii onedlho opäť niekto niečo nezorganizuje.

ZUZANA ULIČIANSKA