Miluje absurdity a trápne situácie, najmä ak je ich pôvodcom. Aj vďaka tomu sa našla v bratislavskom divadle GUnaGU a v zábavnej televíznej relácii S.O.S. Diváci nenechajú na ňou stvárnenú Papeky či redaktorku Mlsnú dopustiť, lebo na Slovensku nie je veľa komičiek, ktoré dokážu pobehovať v obtiahnutom trikote s tvárou skrútenou do grimasy s takým pôvabom. Ostať však len pri označení „komička" by nebolo spravodlivé. Bábkoherectvo, ktorému sa venovala, aj ďalšie divadelné úlohy a skúsenosti s dramaturgiou ju posúvajú do inej roviny, odkiaľ pôsobí dojmom triezvo uvažujúceho, napriek tomu optimistického človeka. Herečka Petra Polnišová.

Dnes je relácia S.O.S. jednou z najúspešnejších humoristických relácií. Nebáli ste sa na začiatku ísť do tohto projektu?
Išla som do toho s veľkými rozpakmi. Na začiatku sme nemali presnú víziu, kam to bude smerovať. Bola to síce výzva, ale v hereckom zmysle som sa bála, aby sme sa nedotkli úplného dna, aby som nakoniec nechodila kanálmi.

Čo vás nakoniec presvedčilo?
Spoľahla som sa na partiu spolupracovníkov z GUnaGU. Pokračovali sme v tom, čo robíme na javisku. Aj keď televízna práca je odlišná, naše spoločné ľudské a tvorivé fungovanie je pri divadelných aj televíznych projektoch podobné. Po polroku sa všetko vyprofilovalo.

Kedy ste sa upokojili?
Ja nie som nikdy spokojná, vždy je čo vylepšovať, ale taká pohoda prišla v momente, keď sme dostali slobodu písať si všetko - scenáre, scénky - my sami. Úplne ma to chytilo, keď som sa na SOS mohla autorsky podieľať. Mám takú povahu, že najskôr o všetkom pochybujem, ťažko si zvykám.

Ako ste si zvykali na popularitu, prerod z neznámej herečky na známu?
Ani neviem. Prišlo to akosi samo, tak ani neviem, či som si stihla zvykať. Jednoducho to tak je a veľmi to neriešim. Popularita má svoje pozitíva a aj negatíva. V pracovnej sfére o vás vedia, a tak dostávate rôzne zaujímavé ponuky. Hrám v štúdiu L+S v hre Barmanky, dokonca ma pán Lasica oslovil aj do muzikálu Hello, Dolly!, Juraj Nvota ma zasa obsadil do filmu. Pripisujem to práve väčšej popularite, a to je fajn, ale na druhej strane je to aj väčší tlak.

A čo verejnosť? Vaša Edita Papeky zľudovela, neprekáža vám pokrikovanie na ulici?
Málokedy sa mi stane, že na ulici niekto na mňa pokrikuje. Mnohí, ani len netušia, kto som a ja som rada. V pracovnom zmysle som prekvapená a rada, že ma tvorcovia nevnímajú len ako Papeky. Na javisku sa mám možnosť ukázať v iných polohách a to je fajn. Je však pravda, že pospolitý ľud vníma moju Editu Papeky ako veľmi výraznú postavu a hlavne médiá majú potrebu točiť sa takmer výhradne okolo nej.

Vaša Papeky vychádza z reálnej osoby Edity Sipeky, propagátorky zdravého životného štýlu, pohybu, chudnutia. Má veľa nasledovníčok, ale vy ako jej nasledovníčka nepôsobíte. Čo si myslíte o tlaku vyvíjanom na ženy, aby boli štíhle a mali dokonalú postavu?
Často som uvažovala, či ten tlak vychádza od mužov, z módnych časopisov, alebo od samotných žien. Práve preto som do SOS priniesla rubriku Edity Papeky. Chlapci nemali veľkú vôľu zaradiť to, nezdalo sa im to vtipné. Ja som však bola presvedčená, že to zarezonuje, lebo vďaka tomu, že som taká, aká som, sa o to celoživotne zaujímam. Vyznám sa v kalanetike, všetkých možných druhoch chudnutia, všemožných ryžových diétach. Otvoríte si časopis a na jednej strane máte stopercentnú radu „za tri dni chudá" a na strane druhej „buďte sama sebou". Mne je jasné, že v časopisoch to musia omieľať dokola. Konzumný spôsob života prináša aj to, že veľa žerieme. (Smiech.) Tlak je veľký nielen na ženy v otázke krásy, ale na všetkých, lebo obdivne sa stále píše len o ľuďoch, ktorí sú krásni, úžasní, úspešní, bohatí...Ja to už dávno neberiem tragicky. Netuším však, ako diktát týchto modelov berú iné ženy, hlavne mladé dievčatá. Mám kamarátky, ktoré držia každú diétu, a pritom sú aj bez toho štíhle. Takže, sama tomu podlieham, ale uvedomujem si, že mňa si ľudia všimli práve preto, že som trochu iná, že z toho vlastne ťažím.

Najdôležitejšie je nebyť zakomplexovaný?
Asi tak. Človek ostáva stále tým istým človekom, či má desať kilogramov navyše, alebo menej. Môže sa snažiť robiť čo chce, aby sa cítil dobre, ale netreba si z toho robiť až takú ťažkú hlavu.

Možno tomu tlaku pomáha u vás aj to, že to parodujete.
Práve preto má Papeky taký ohlas. Nie je to len o vtipných scénkach, ktoré by mohli ženy urážať, ale mapuje to aj skutočnosť, že ľudia stále riešia len to, či vyhovujú danému trendu. Ale to už do Papeky dávam priveľa filozofie, a to si nezaslúži. (Smiech.) Vždy však, keď mám pocit, že je načase s Papeky skončiť, mám reakcie, že tým ženy sklamem.

Nebojíte sa, že v jej postave strácate grimasami a prezlečeniami ženskosť?
Nebojím, viete, ja už som sa vydala... (Smiech.) Pre mňa má ženstvo veľa podôb.

Aké boli reakcie samotnej Edity Sipeky na svoju paródiu v S.O.S.? Vraj sa snažila v STV zastaviť pokračovanie tejto rubriky.
Myslím si, že to zobrala s nadhľadom, ktorý, ako sama tvrdí, treba mať. Zrejme bola chvíľu prekvapená, asi nebola zvyknutá, že by niekto parodoval jej osobu. Dovtedy tu boli rôzne humoristické relácie, ale my sa vyslovene zameriavame na parodovanie relácií a osôb v nich účinkujúcich. Pri jej prvom telefonáte bolo zrejmé, že je zaskočená, ale vysvetlili sme jej to a zvykla si.

Možno pochopila, že aj toto je reklama. A zadarmo...
To nemienim hodnotiť. Naše posledné stretnutia boli veľmi príjemné, hoci ona je toho názoru, že o obezite by sa nemalo žartovať. Ja som zasa presvedčená, že práve tým, že przním seba, si to môžem dovoliť.

Sme taký uvoľnený národ, že keď vo vás niekto spozná Papeky zS.O.S., tak zareaguje?
Áno, ľudia sú uvoľnení. Som rada, že reagujú pozitívne. Na ulici ma však málokedy spoznajú, lebo viac vnímajú Dana Dangla alebo Romana Pomajba. Mne to takto vyhovuje.

Pôvodne ste bábkoherečka.
Zameriavala som sa na bábkové herectvo pre dospelého človeka.

To u nás veľmi nevidno...
A to je škoda, v Prahe je veľa takých divadiel a sú naozaj dobré. Väčšinou je to kombinácia bábok a hercov.

Bábkoherectvom ste sa živili aj v Taliansku. Ako dlho ste tam žili?
Skoro dva roky.

Len tak ste sa zbalili, odišli a začali ste hrať divadlo v taliančine?
V podstate tak nejako. Mala som tam kamarátov a uvedomovala som si, že ešte mám možnosť odísť, čo už o päť rokov byť nemusí. Odchádzala som na pár mesiacov, že si tam nájdem nejakú prácu, no zhodou okolností som sa dostala na konkurz divadla v Miláne. Umelci z Východu sú pre Talianov bohovia, strašná exotika, takže ma okamžite zobrali.

Vedeli ste po taliansky?
Najprv som ich takou lámanou taliančinou presviedčala, že som úžasná, ale jazyky sa učím veľmi rýchlo.

Môžete hovoriť o úspechu? Bolo to známe divadlo?
Skôr alternatívne. Neporovnávala by som to s herectvom Barbory Bobulovej, ktorá tam hrá vo veľkoprojektoch. To divadlo bolo na spôsob GUnaGU, ale dalo sa z toho žiť, lebo Taliani cez víkend naženú deti aj celé rodiny do divadla. Na Slovensku je málo experimentálnych foriem divadiel, kam by ľudia chodili. Tam existuje popri kamenných a muzikálových divadlách veľa malých divadiel, ktoré robia ľudia z radosti a aj to predajú. Tu sa chodí na známe, alebo veľmi promované tituly, bojíme sa experimentovať. GUnaGU je síce plné, ale aj to si svoje zázemie muselo budovať dvadsať rokov. V Taliansku radi ľudia chodia do divadla aj na neoverené tituly. Stačí, keď si povedia, že to vyzerá zaujímavo. Zafungoval tam protipól reality šou, ktoré sú na Západe veľmi dlho a ľudia zrazu začali vyhľadávať nové formy zábavy.

Vždy ste inklinovali k alternatívnemu divadlu, akým je aj GUnaGU, alebo ich beriete len ako prestupnú stanicu k veľkému javisku?
Som typ človeka, ktorý by rád skúsil všetko. Už len to, že som išla do „Eska", alebo na Novú scénu, kde sú väčšie javiská, pre mňa znamená niečo nové. Myslím si však, že ostanem GUnaGU verná, lebo mi vyhovuje malý kolektív, v ktorom mám právo veta a nie som len jedna zložka. Aj kostýmy si musíme prať sami. Vždy je tam niečo iné. V Štúdiu 12 bolo napríklad naposledy na hre Katka Krátka tu už nepracuje sedem divákov. Ohromne som si vychutnávala pocit, že sedem ľudí prišlo na ťažké predstavenie kvôli hre samotnej.

Ak by sa vám zapáčilo v muzikáli Hello, Dolly!, vedeli by ste pri muzikáli ostať?
Určite nie. Pre mňa bol veľkou motiváciou režisér Milan Lasica. Ja viem spievať, ale nie tak, ako si predstavujem, že by muzikálový herec spievať mal. Muzikálové herectvo je jednoduchšie, psychológia, či veľká štylizácia tu ide bokom. Muzikál vnímam ako veľký kolos, ktorý je fajn zažiť, ale asi by som v ňom neostala.

Čo vás k muzikálu okrem mena režiséra zlákalo?
Titul. A asi každého herca láka skúšať a porovnávať, aby vedel povedať, čo áno a čo nie.

A aký je váš kontakt s filmovou kamerou?
To je zase niečo iné. Rozdiel medzi divadlom a filmom a televíziou je pre mňa priepastný. Vo filme robí kamera, atmosféra a hudba za herca veľmi veľa vecí. Pred kamerou musím úplne zminimalizovať všetky prostriedky vyjadrovania a spoľahnúť sa iba na režiséra, ktorý vidí scénu na monitore. A vo filme sa veľa neskúša. Teraz som to mohla naposledy zažiť v pripravovanom filme Muzika, ktorý režíroval Juraj Nvota. Ako sa poznám, budem sa na výsledok dívať pomedzi prsty, lebo si budem hovoriť, že som to, bože, mohla zahrať úplne inak!

Pozeráte sa na seba v televízii, keď vysielajú S.O.S.?
Áno, ale ani nie z číreho exhibicionizmu, ako skôr preto, aby sme zistili, či scénky mali vývoj, aký sme chceli. Či fungovali.

Páči sa vám to, čo naše televízie teraz robia a nazývajú to pôvodnou televíznou tvorbou?
Tu nejde ani o to, či sa mi niečo páči. Hlavné je, že sa začalo niečo robiť. Všetko má svoj vývoj a aj seriály Rodinné tajomstvá a Medzi nami majú svoj zmysel, aj keď ja nie som bohvieaký fanúšik soap opery. Herci dostali príležitosť a hoci Medzi nami bolo spočiatku trochu rozpačité, uvedomujem si, že okrem staršej gardy sa to nemali kde naučiť. Na Slovensku je podľa mňa skôr nedostatok autorov, a na tých televízia stojí. Som však optimistka a verím, že aj to sa začína meniť a že aj producenti pochopili, že sa oplatí robiť filmy.

Paradoxom je, že presne v roku, keď televízie prišli s pôvodnou tvorbou, prišli aj s reality šou.
Tohto sa vôbec nebojím. Éra reality šou, ktorú tu zažívame len krátko, je napríklad v Taliansku už niekoľko rokov a priniesla pozitívum. Ľudia sa vo veľkom vracajú do divadiel a k iným veciam. Rýchla kultúra, ktorá tu je teraz, je taká rýchla, že o pár rokov o nej už nebude nik vedieť.

Uvažovali ste počas pobytu v zahraničí o tom, že by ste rozbehli kariéru a ostali navždy tam?
Divadelná profesia je trošku ťažšia na to, aby sa ňou človek uživil v cudzom svete. Aj keby som sa naučila ich jazyk perfektne, nikdy by som to nedoviedla do dokonalosti. Celý čas, čo som tam bola, som uvažovala o tom, či v Taliansku neostať, ale k domu a rodine mám silno naviazané korene. Dvadsaťpäť rokov som si tu budovala zázemie a zrazu som došla do Talianska a uvedomila som si, že by som musela začať vo všetkom odznova. Rada som sa vracala domov a zúročovala všetko, čo som sa vo svete naučila.

Čo napríklad?
Napríklad sa menej sťažovať. Prvé reakcie ľudí po tom, čo som sa vrátila, boli, že čo budem robiť tu, kde sa nič nedá. Vládne tu negativizmus a ambícia sprzniť všetko, čo sa urobí. Taliani majú v sebe zdravý patriotizmus a aj keď mnohé veci nefungujú podľa ich predstáv, majú v sebe pocit, že si s tým netreba až tak lámať hlavu. Ľudia sa často stretávajú doma. Zavolajú kamarátov, urobí sa pizza, pasta a debatujú. To som mala naozaj rada. Hoci každý jeden z mojich kamarátov mal dôvody sťažovať sa, nerobili to. Chvíľu som sa cítila ako úplný debil, ktorý nad všetkým len lamentuje.

Vaši talianski kamaráti sú presvedčení ľavičiari, pre nich ste museli byť napriek všetkému lamentovaniu ikonou z Východu, nie?
Brali ma ako Vasilisu Premúdru, ktorá na rozdiel od nich „vie", hoci mňa socializmus len lízol. Mnohí z tých kamarátov pracovali v sociálnych službách, starali sa o postihnuté deti a z tejto pozície sa na agresívny kapitalizmus dívali trochu inak. Socializmus však naozaj nezažili, a preto si nevedeli predstaviť negatívne dosahy režimu. Hovorili - vy ste mali moskovský model komunizmu, my chceme iný. Mala som ich rada, lebo práve oni mi vždy pomohli a nemali s tým problém.

Zažili ste v cudzej krajine aj niečo, čo vás zneistilo?
Je rozdiel, ak niekam idete len na prázdniny, kde sa o vás všetci starajú a vytvárajú prostredie, v ktorom sa dobre cítite. Keď tam začnete bývať, pochopíte, že nie každý má na vás čas a že musíte začať žiť svoj vlastný život. A to bolo ťažké. Napriek známym som sa tam často cítila osamelá. Ale aké okolie si vytvoríš, v takom žiješ.

Skúsenosti zbavujú človeka mnohých ilúzií. O ktoré ste prišli vy?
V škole som si myslela, že zo mňa bude umelkyňa, ktorá bude robiť len alternatívne veci, nebude dbať na peniaze, prežije o vode a chlebe pod stanom. Časom som pochopila, že si musím na seba aj zarobiť a zaplatiť hypotéku. Vždy sa pousmejem, keď počúvam nejakého študenta zo školy, ktorý hovorí presne tie isté slová ako ja s rovnakou zanietenosťou. Človek je nútený v živote robiť kompromisy a ja robím len také, aby neboleli. Som v telke, ale zároveň sa venujem malým divadelným formám, ktoré ma očarili, a v tom mienim aj pokračovať. Každý má na ilúzie nárok a ja mám stále rada aj tie, o ktoré som prišla.

Vráťme sa ešte k divadlu. Okrem Barmaniek v štúdiu S aHello, Dolly!, čo je skôr komediálny štýl, hráte aj v hre Katka Krátka tu už nepracuje. Je to hra o „súčasnej, dobre zarábajúcej generácii". Aj vy tak tú súčasnú generáciu vnímate?
Hru napísal nemecký autor a na dialógoch vidieť ten obrovský rozdiel v štýle komunikovania. Je ťažký, strohý, nemecký. Trochu predbieha obdobie na Slovensku, lebo my ešte nezažívame to, čo ľudia v Nemecku, ale aj tu existuje vrstva úspešných zarábajúcich ľudí, ktorí majú nadbytok a začínajú riešiť, čo so sebou. V hre vystupujú tri lesbičky, každá má prácu, jedna dokonca aj dieťa, ale nevedia, čo si počať so životom. Mám tam repliku: Prečo žijeme pre túto chvíľu, prečo nežijeme pre zajtrajšok, alebo napríklad pre včerajšok, veď v tejto chvíli sa predsa nič nedeje, prečo by sme mali pre ňu žiť... Ľudia vždy spochybňujú ten stav, v ktorom práve žijú.

Téma homosexuality je teraz populárna. Viete sa vy vžiť do pocitu lesbičky? Nevyčítajú vám príslušníci tejto menšiny, že nemáte právo interpretovať niečo, čo ste nezažili, ako to niektorí vyčítali Zuze Piussi, keď o nich nakrútila dokument?
Takéto komunity sú u nás ešte priveľmi úzke a verejnosťou také nepochopené, že sú na môj vkus niekedy až priveľmi agresívne. Prečo by heterosexuálna žena nemohla nakrútiť film o homosexuáloch? Prečo sa človek zvonku nemôže pozrieť na ich život tak, ako ho vidí on? Tu sa stále bojuje proti všetkému, čo príde a mne to pripadá trochu čudné.

Vy považujete samú seba za tolerantnú?
Myslím si, že som veľmi tolerantná. Som v tom vychovávaná celý život a nezáleží mi na tom, akú má človek sexuálnu orientáciu. Buď si s ním rozumiem, alebo nie. Nezaujíma ma, kto s kým spáva.

V súvislosti s toleranciou zvykne platiť, že človek je tolerantný len dovtedy, pokiaľ sa to netýka jeho rodiny.
Verím, že ak by som rodine oznámila, že mám inú orientáciu, nemali by s tým veľký problém. Moja mama je z generácie, ktorá sa s tým len zoznamuje a napriek tomu nemá problém. Mám jednu bisexuálnu kamarátku, skôr lesbicky orientovanú, a moja mama je s ňou kamoška! A vôbec, nechcem homosexualitu rozoberať. Buď je človek takto orientovaný od narodenia, alebo ho z rôznych dôvodov zaujíma to isté pohlavie.

Rezonuje vo vašom živote a vzťahoch s okolím to, že ste sa vydali?
Som z rozvedenej rodiny, takže k inštitúcii manželstva mám osobitný vzťah. V tomto smere som nemala veľké ideály. Ale to asi závisí od človeka, s ktorým ste. Keď sme sa s mojím mužom rozhodli, že sa vezmeme, hrozne ma to zaskočilo! Chodila som dvadsať centimetrov nad zemou a nikdy by som neverila, že sa rozplačem na vlastnej svadbe.

Od smiechu?
Aj od smiechu, aj od dojatia.

Ani rozvedená mama vás pred manželstvom nevarovala?
Mám úžasnú mamu a odkedy pozná môjho muža, dohovára mi, aby som na neho nebola zlá. V jej prítomnosti mu už ani nemôžem nič povedať. A pritom my sme na seba takí dobrí! Považuje ho za to najlepšie, čo sa mi v mojom živote mohlo pritrafiť... a má pravdu.

Ale meno ste si nechali...
Dvadsaťosem rokov žijem s týmto menom, mám ho po svojom otcovi, ktorý už nie je medzi nami. Dlho som o tom uvažovala, ale mala som pocit, že je to také isté, ako keby mi zmenili meno z Petry na Filoménu. Môj muž s tým nemal žiadne problémy a ľudia naokolo sa tiež tvárili chápavo, že však som herečka, tak je to jasné.

Viete si vychutnávať absurdity života, patríte k ich lovcom?
Som typ človeka, ktorý keď hrá v S.O.S. hovadiny, tak ich aplikuje aj do bežného života. Rada sa smejem a zabávam. Milujem absurdity. Mám strašne rada trápne situácie a najlepšie sú tie, ktoré vyplývajú z mojej malej úcty k autoritám. Celý život ma vychovávali k úcte k nim, ale moja žoviálnosť vždy víťazí, takže sa niekedy seknem. Stalo sa mi mnohokrát, že som vytvorila situáciu, keď všetci zmĺkli a ja som si v duchu nadávala na svoju blbú povahu, ale čo už? Nikdy zo mňa nebude femme fatale, ale iba taká treperenda.

Autor: Text: TEREZA SVARINSKÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ