ty, fabuluje príbehy a učí študentov písať scenáre. Čakanie na lepšie časy slovenského hraného filmu si kráti fascinujúcou prácou dokumentaristu. Stál pri zrode filmu Jaroslava Vojteka My zdes, ktorý nedávno v Prahe zvíťazil na festivale dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svět. A stále chodí do strižne, aby spolu dokončili ďalšie dva filmy - Hranica a Slovenský sen. "Naši ľudia túžia po normálnom a dôstojnom živote. Nemajú totiž pocit, že žijú v štáte, ktorý by bol spravodlivý," hovorí o Slovenskom sne scenárista a dramaturg Marek Leščák.

Aký je ešte váš "Sen"?
Je to putovanie po krajine.

Je to aj anketa, v ktorej kladiete ľuďom otázky o ich túžbach. Ako ste si vyberali vzorku opýtaných?
Bolo to jednoduché - s režisérom Jarom Vojtekom a strihačom Marošom Šlapetom sme chodili po Slovensku. Išli sme do priestoru, kde je najväčšia nezamestnanosť, do fabriky, kde predtým pracovalo 11-tisíc zamestnancov, a teraz ich je tam len 1500. Išli sme aj za biznismanmi - medzi tých, ktorým sa v živote niečo podarilo a sú spokojní. Navyše sme navštívili aj rôzne akcie, kde sa ľudia stretávajú. Boli sme napríklad na vystúpení transvestitov alebo na súťaži o najkrajšieho európskeho psa - Eurodog, kde sme stretli majiteľov psov, pre ktorých sa pes stal najväčšou prioritou ich života. Jedna pani strašne prežívala, aby nevyhral nejaký škaredší pes, ako je ten jej. Svet sa im zúžil len na ich zviera, ostatok akoby nechceli vnímať... Jeden transvestita hovorí, že chce mať krajšiu tvár, ďalší človek chce stretnúť mimozemšťana. Je to pestré. V niečom je to príznačné pre našu dobu, keď sa ľudia utiekajú k rôznym formám závislostí, lebo nerozumejú tomu, čo sa okolo nich deje. Nedokážu do seba vstrebať skutočnosť a potrebujú nejakú záchrannú brzdu. Polovica z nich vyjadruje želanie žiť v nejakej inej krajine. A nie sú to len Rómovia.

Sme územčistí vo svojich víziách?
Veľa pramení z toho, že celkovo nie je sformulovaná vízia našej spoločnosti. Už dlhšie tu prevláda pocit, že vývin spoločnosti sa pohybuje vo zvláštnom vzduchoprázdne - raz to môže streliť na jednu stranu, raz na druhú, ale nemá to nejaký základ. Buď náš vývoj určuje prospechársky záujem nejakej skupiny ľudí hore, alebo zvláštna náhoda či zhoda okolností. Akoby naša spoločnosť nemala základ. Preto nemôže mať ani cieľ. Nevieme, čo sme. Súvisí to aj s tým, že reflexia dejín a toho, čo sa stalo za posledných 10, dokonca za 70 rokov, nebola poriadne urobená, a ak, ľudia s tým nie sú oboznámení. Napríklad, ako sme sa správali v slovakštáte, ale aj v 70. či v 80. rokoch. A keď to aj je niekde sformulované, tak len vágne. Navyše, stále sa to spochybňuje, čo vlastne vytvára takú tú typickú neistotu.

Nie je to, čo tvrdíte, všeobecné? Veď čo-to už sformulované naozaj je.
Nie je. Vždy sa všetko pohybuje na zvláštnej hrane. Ak hovoríme hoci o literatúre a kinematografii, tak je to očividné hlavne v porovnaní s Maďarmi alebo s Poliakmi, ktorí dokážu reflektovať, čo sa s nimi deje v modernom svete. My nie.

Keď ste v roku 1997 nakrútili s Martinom Šulíkom film Orbis pictus, tiež to nebolo vyslovene aktuálne pomenovanie skutočnosti.
Je to svojský film. Vtedy panoval mečiarizmus a spolu s Martinom Šulíkom a Ondrejom Šulajom nám išlo o to, aby sme zachytili pocit, že všetko funguje naopak, ako by malo. Je to príbeh o dievčati, ktoré prechádza nejakou zvláštnou, polorozprávkovou krajinou, kde sa tragédie menia na frašky a frašky na tragédie, a cestou stretáva rôzne osoby s podivuhodným prežívaním sveta. Asi sme mali túto krajinu skonkretizovať a nedávať ju do inotajov, ale hlavná myšlienka, že všetko je tu postavené na hlavu, tam ostala.

Minulý rok ste prišli s filmom Slnečný štát, ktorý už hovorí o konkrétnej sociálnej realite, ale v Čechách. Aká bola vaša pôvodná predstava?
Pôvodne to bol príbeh zo slovenského priemyselného mesta. Pre nedostatok financií sme boli radi, že máme českú koprodukciu, z čoho sa odvinula aj zmena lokality. Nechcem tu rozoberať stav v STV, ale pokiaľ sem neprídu aj iné zdroje, akými sú teraz granty ministerstva kultúry, stále budú účelovo vznikať divoké patvary. Postavy slovenských filmov sa budú musieť ísť aspoň vyčúrať do zahraničia, aby sme získali nejakú zahraničnú finančnú účasť. A hoci mnohé filmové projekty v Európe fungujú na medzinárodných koprodukciách, u nás ide skutočne o veľmi zvláštny model. Najmä v porovnaní s dvojmiliónovým Slovinskom, ktoré vkladá seriózne peniaze do svojej kinematografie, aby bola sebestačná.

My vlastne môžeme byť iba pyšní na to, keď si nás mýlia so Slovincami, nie?
V tomto ohľade áno. A možno si takto aj v Amerike pomýlili Dzurindu, keď tam bol. (Smiech.) Inak, zaujímavé by bolo urobiť dokument o Shootyho karikatúre, ktorá sa napokon ocitla u Busha. Shooty kreslí karikatúru, daruje ju do dražby, a keď ju vydražia, putuje s Dzurindom do USA. Karikatúra si len tak leží medzi politikmi a počúva tie ich politické reči... Potom ju Dzurinda o barlách dá Bushovi, ten mu na oplátku daruje tenisky, ktoré mu sadnú na nohu ako uliate, a vráti sa s dobrou správou pre Slovensko. Má tenisky. A potom sa tí politici stratia a Shooty nakreslí ďalšiu karikatúru - ako Dzurinda vo fúriku tlačený Bushom máva barlami nad hlavou - presne tak ako Švejk, keď išiel do vojny.

Akú nadej dávate svojim študentom na VŠMU, keď viete, ako to u nás chodí už od roku 1990?
Od roku 1990 tu nikdy nefungovali paralelne dva základné štátne zdroje pre filmovú tvorbu - grantový systém a televízia. Za posledné roky sa však situácia trochu mení k lepšiemu - máme tu aj vďaka systematickej práci Zuzany Mistríkovej pomerne pevný grantový systém. No nefunguje televízia, ktorá sa momentálne mení na inštitúciu, ktorej veľmi nerozumiem.

Televízia síce nepodporuje pôvodnú tvorbu, ale aspoň bude mať zmapované mladé spevácke talenty slovenskej populácie, nie?
Mne to neprekáža - nech si ľudia spievajú, ak majú divákov a poslucháčov, ale základná požiadavka stále platí - STV by mala koprodukovať aspoň 6 hraných filmov ročne. Vedenie STV však tvrdí, že tvorcovia ich iba vydierajú. Neviem si to predstaviť, keď v televízii sedia právnici a ľudia, čo majú právo podpisovať zmluvy a tým určovať pravidlá, za akých okolností sa bude pracovať a tvoriť. STV sa teda rozhodla nevstupovať do pôvodnej tvorby.

Čím to odôvodňuje?
Všelijako. Topmanažment, o ktorom dnes vlastne nikto nevie, ako vyzerá, hovorí, že má iné priority.

Pri nakrúcaní filmu Slovenský sen ste zistili, aké vlastne majú priority ľudia na Slovensku?
Túžia po normálnom a dôstojnom živote. Nemajú totiž pocit, že žijú v štáte, ktorý by bol spravodlivý. Dokážu si viac-menej poradiť s chudobou, vedia sa o seba postarať, ale stojí ich to obrovské úsilie a obete. A hnevá ich, že sused, ktorý niekde niečo ukradol za Mečiara, alebo má styky a vie korumpovať, je na tom oveľa lepšie bez ohľadu na to, či vôbec niečo robí. Mnohí ľudia žijú zo dňa na deň - zarobia si, aby mali čo do úst, a neostáva im čas na nič iné.

Prežívajú to podobne aj umelci, ktorí na Slovensku tiež nie sú nejako rozmaznaní, čo sa týka živobytia?
To, že iba z práce na filme sa nedá vyžiť, je zrejmé. U tvorcov je to však iné, lebo idú za svojou predstavou, ktorú chcú dostať do nejakého tvaru, a obetujú pre ňu aj to, čo doteraz zarobili. Možno je rozdiel naozaj v tom, že majú nejakú víziu... I keď my si s Martinom Šulíkom hovoríme, že náša predstava o filme je najkrajšia, keď o ňom ešte len snívame, lebo keď si ho začneme konkretizovať, iba ho kazíme.

Napriek tomu, povedzte o svojom vlastnom sne, keď už sa naň pýtate občanov.
Neviem... Mám 7-ročného syna a chcem, aby z neho vyrástol normálny človek, ktorý dokáže kriticky premýšľať o tom, čo je okolo. Aby sa ľudia, čo sú pri mne, mali dobre. A aby sa podaril môj najbližší projekt. Aby som sa tento rok dostal k moru, pozeral som sa pod vodou na ryby a nič neriešil.

Momentálne pracujete s Jarom Vojtekom na niekoľkých dokumentoch. A čo hrané filmy?
S Martinom Šulíkom máme viac námetov, a najbližšie by sme mali robiť krátky príbeh do poviedkového filmu pre českého producenta Čestmíra Kopeckého. Navyše, na hranom filme dlhšie pracujeme aj s Jarom Vojtekom.

Po tom, čo bol Slnečný štát prijatý vlažne, Šulík povedal, že už sa mu nechce nakrúcať hraný film. Trvá na tom?
Poznám ho dlho, a niečo podobné tvrdil už pred 11 rokmi. Keď sa ho pýtam - čo chceš robiť? Odpovedá: „Však to..." Takže s veľkou pravdepodobnosťou nakrúti ďaľší film a je to len dobre, lebo ako režisér dávno prerástol našu krajinu a je uznávaný v celej Európe. Inak, pri Slnečnom štáte je zaujímavé, že ho na festivaloch v Rotterdame a vo Varšave videlo viac ľudí ako na Slovensku. Tu ľudí film príliš nezaujíma. To bol asi dôvod Martinovho vyhlásenia. Film môže mať dobré kritiky a získať ceny, ale naši ľudia majú vlastné problémy, a tak sa asi nechcú pozerať na trápenie robotníkov zo Slnečného štátu.

Problém bol teda v tom, že dej filmu sa odohráva v proletárskom prostredí?
Hoci sme príbeh vo filme spojili s proletariátom, mám kamarátov s podobnými zážitkami. V konečnom dôsledku to mohli byť 4 ľudia, ktorí chceli založiť firmu, alebo 4 filmári, čo chceli nakrútiť film, či 4 novinári, ktorým išlo o nové noviny. Vzťahy medzi ľuďmi sa nerozpadávajú len pre nedostatok niečoho materiálneho, ale hlavne pre osobnostnú nedostatočnosť, preto, akí sme. Je sformulovaná idea, ktorá ide, ale ľudské chyby - chamtivosť alebo riešenie osobných problémov, ktoré do toho vstupujú - tie to dolámu.

Svojich študentov učíte písať scenáre. Aké témy nastoľujú oni?
Prichádzajú z celého Slovenska a dosť závisí od toho, odkiaľ. V poslednom čase sa začali objavovať práve sociálne témy.

Režisér Dušan Hanák bol povestný tým, ako si zapisoval dialógy ľudí na ulici. Robíte to aj vy?
Kedysi som si ich pamätal, ale teraz si ich musím značiť aj ja, ale na ulici to nerobím.

Aký ste si zapísali naposledy?
Jedna žena v reštaurácii zasnene vyhlásila: "Strašne by som chcela ísť k moru a vyspať sa s nejakým Arabom ... Najhoršie na tom však je, že sa najprv musím vyspať s nejakým debilom odtiaľto, aby mi zaplatil cestu." Potom si povzdychla: "Prečo musí byť život taký komplikovaný?" Musí asi strašne zvláštne vyzerať, keď si toto scenárista rýchlo zapisuje.

Dá sa vôbec naučiť písať scenár?
Je možné naučiť študentov základ techniky rozprávania, ale spôsob rozmýšľania a pozorovania - to určite nie. Môžeme ich len upozorňovať, ako rôzne sa to dá uchopiť.

V dokumentoch My zdes a Hranica ste s Jarom Vojtekom použili časozberný spôsob nakrúcania, ktorý trval niekoľko rokov. Trpezlivo ste sledovali realitu, ktorá sa napriek vašim podvedomým predpokladom vždy zvrtla po svojom. Je to v dobrom zmysle reality šou?
Pri filme My zdes nebol žiadny čas na prípravu. Naši hrdinovia - Slováci z Kazachstanu - odrazu pricestovali, a zabúchali šéfovi nadácie Človek v ohrození, Andrejovi Bánovi na dvere, a jemu napadlo zavolať Jarovi, že to treba nakrútiť. Postupne sa časovozbernou metódou začali kopiť útržky z ich života, ktoré bolo treba poskladať do zrozumiteľného tvaru. Najväčšie komplikácie nastali, keď sa rodina prisťahovalcov začala rozširovať o ďalších členov, ktorí postupne prichádzali. Prenikali sme stále hlbšie do vzťahov, ako sa každý z nich musel vyrovnať so svetom tu, ako sa to odrážalo na ich manželstve, čo to s nimi spravilo, keď pracovali soboty aj nedele, aby si zarobili na holé živobytie. Pokúsili sme sa zachytiť rozpor s ich predstavami o vysnívanej krajine, ktorou pre nich Slovensko bolo. Išlo o to, čo najzrozumiteľnejšie vyrozprávať príbeh, aby sa nezamotal do klbka rodinných vzťahov a rôznych vedľajších peripetií.

Je to rovnaké aj vo filme Hranica, kde sledujete osudy rodín z východoslovenskej dediny, ktorá bola jedného dňa v 40. rokoch minulého storočia z večera do rána násilne rozdelená pohraničnou čiarou?
Aj v Hranici sledujeme základné príbehy, pri ktorých sa stále odhaľujú ďalšie, a zase ten materiál hrozne narastá... Ale je to krásna práca. Mnohí sa teraz venujú dokumentu aj preto, že nie je až tak extrémne limitovaný financiami. Teda, pokiaľ sa aj rodina uskromní a všetci nablízku majú pochopenie.

Platí v hranom filme, že nakrútiť súčasnosť je to najťažšie?
Zúžil by som to - najťažšie je nakrútiť dobrý film. Osobne mi je jedno, či je zo súčasnosti, či z minulosti.

Šulíkovi sa kedysi podarilo nakrútiť súčasnosť začiatku 90. rokov vo filme Všetko, čo mám rád. Základné otázky sa stále opakujú - čo vlastne milujeme, o čom snívame, po čom túžime, čo očakávame. Poznáte tvrdenie, že sny a očakávania kazia vzťahy?
Ale bez očakávaní by tie vzťahy neboli.

Aké sny ešte majú vaši Kazachovia, ktorým sa zrútil sen o dokonalom Slovensku, kde ani muchy nelietajú?
Stále majú sen žiť dôstojný život. Nezmenili sa, lebo oni sem prišli kvôli deťom a chcú, aby sa tu darilo hlavne im. Či budú splnené ich ďalšie osobné sny, im nemôže zaručiť nikto, rovnako, ako to nemôže nikto zaručiť nám.

Film My zdes vyhral pred pár týždňami v Prahe hlavnú cenu na festivale dokumentov o ľudských právach Jeden svět. Je to tak, že porota chcela dať najavo, že o boji za práva človeka sa nemusia nakrúcať len krvavé svedectvá?
Hoci teraz hovorím proti Jarovi i sebe, takýto festival by asi nemal určovať víťaza. Ako a čím sa dá zvíťaziť, keď je skoro každý z festivalových filmov o ľudskom utrpení? Je pravda, že hoci sme pre množstvo materiálu museli všetko zjednodušiť, tak aj v tej jednoduchosti sme sa pokúsili ukázať, že život je komplikovaný a rovnako komplikovaná je cesta ku snu o dôstojnom živote. Vážim si Jara, ale aj iných dokumentaristov, že napriek tomu, ako držia svojich hrdinov v situáciách, ktoré sú pre nich ťažké, neponižujú ich dôstojnosť. Nerobia si z nich žarty. Možno práve preto majú filmy Vojteka, Škopa či Kerekeša taký ohlas. Nikdy totiž nebolo komplikované robiť si z niekoho žarty. Existuje celá línia divácky vďačných filmov, ktoré ukazujú druhých ako hlupákov.

Akú majú naši ľudia predstavu o dôstojnom živote? Formulujú ju?
Formulujú to asi tak, že už nechcú venovať 99 percent svojho času len na to, aby sa usilovali zaplatiť účty. Najväčší sen pre mnohých bolo splatiť úver. Majú pocit, že sa im potom odľahčí. Mnohí hovoria, že by chceli, aby sa zmenila situácia v zamestnaní. A keď sme sa ich pýtali v čom, odpovedali, že ak by nám to opísali, o prácu by prišli. V ich mikrosvetoch existujú ľudia, ktorí to celé držia pod palcom. Sú to akísi lokálni zemepáni, ako gubernátori v starom Rusku, čo vo svojej oblasti určujú chod všetkého. Takto zasahujú obyčajným ľudom do súkromného a intímneho prežívania sveta, lebo títo sú na nich absolútne odkázaní. Človek, čo drží v rukách fabriku, ktorá je v danom mieste jedinou možnosťou zárobku, určuje všetky pravidlá. A pokiaľ sa rozpráva, že priemerná mzda je u nás okolo 17-tisíc, zdá sa mi to divné, keď väčšina aj tak žije z 9-tisíc korún.

Ako podľa vás dopadnú voľby? Prídu voliči k urnám?
Myslím, že ľudia sú už načisto ľahostajní. K voľbám asi prídu, ale majú pocit, že vo vládnej špičke už neexistujú ľudia, čo by sa nediskreditovali. Mám pocit, že do tejto svojej apatie sú ľudia účelovo tlačení. Keď nejaká skupina vyvinie akúkoľvek aktivitu, nikto ju nereflektuje. Táto krajina funguje čudným spôsobom, lebo aj keď sa odhalí a pomenuje nejaký problém, aj tak to nič neznamená a všetko funguje po starom. Aj keď v novinách prepukne nejaká kauza, všetko sa ututle a niekde zašmodrchá. Najväčším problémom ostáva len to, či sme vypadli v hokeji.

Nemajú Slováci sebaúctu, keď sa akosi nevedia nahnevať?
Niečo na tom bude. Napríklad, Moravania v Brne sú iní - nedávno usporiadali veľkú demonštrácia proti zime! A vidíte, prišla jar. Na Slovensku ľudia nikdy neboli vedení k tomu, aby sa hnevali. Vždy boli tlačení k tomu, aby to vydržali - potichučky počkať, a ono to prejde. Je zázrak, že tento národ vôbec prežil. Paradoxne, možno práve vďaka tejto vlastnosti.

Čo sa týka dokumentárnych filmov, 90. roky na Slovensku nie sú príliš zmapované. Máme to hodnotiť ako zdravú reakcia na to, že sa vlastne nemáme čím chváliť?
Doteraz je ťažké zmapovať 90. roky, lebo ich stále nedokážeme pochopiť. Udialo sa veľmi veľa vecí, všetko sa rýchlo menilo, a my nie sme schopní sformulovať, čo sa s nami stalo pri prechode od pádu jedného systému k druhému, a vlastne nemáme ani žiadnu predstavu, ako máme smerovať ďalej.

Čo by ste zmenili na pocite ľudí, ak by ste mohli?
Asi by sme sa naozaj mali viac hnevať, a nedržať to v sebe.

Vy sa viete nahnevať?
Tak áno... Akurát som si uvedomil pri odvolávaní ministra Tótha, že z doterajších ministrov kultúry si odvolanie zaslúžil každý. Keby teraz Tóth nerobil nič, bol by rovnako dobrý ako všetci jeho predchodcovia. Tento nešťastník však svojím typickým spôsobom začal robiť poriadok - začal čistiť galérie a tvrdiť, že pokiaľ kultúra nebude zarábať, tak nikdy nebude fungovať, čím si zákonite ľudí popudil. A hoci mu Dzurinda dal reálne dôveru, vzápätí ho v kritickej chvíli potopil. Keď sme hovorili o sebaúcte, kde ju má minister Tóth? Mal by tresnúť dverami a odísť bez ohľadu na to, či to robil zle, alebo dobre. Keď som išiel podpisovať výzvu o jeho odvolaní, uvedomil som si, že je to oveľa širší problém ako problém Ministerstva kultúry. Cez divadlá sa zas pohla nejaká osobitná skupina tvorcov a začali sa riešiť osobné záujmy, čo sa vždy zdiskredituje. Ide o dosť štandardný model opozície voči niečomu.

Teraz nehovorím o Tóthovi, ale v dnešnom Slovensku sú tunelári dosť populárni. Vynikne to hlavne na pozadí toho, že ešte v prvej polovici minulého storočia si defraundand, ktorému na to prišli, strelil z pištole do hlavy v tichosti svojho kabinetu. Je takéto prežívanie morálky už nedostižný ideál?
Čítal som nedávno príbeh, ktorý sa stal v Japonsku. Keď istý vrcholný manažér pre chybný spôsob investovania doviedol celú firmu na pokraj krachu, rozdal svoj majetok. Vzdal sa ho, aby sa stal čašníkom. Povedal, že chce slúžiť ľuďom, lebo rituál samovraždy nikomu nepomôže, a začal zadarmo obsluhovať svojich bývalých zamestnancov. Predstavte si, že by nám teraz Fico s Dzurindom doniesli víno! Ale u nás sa všetko prečká a vyšumí. Aj Lexa vyhral všetky spory, stal sa z neho expert na zdravý životný štýl a teraz učí politikov chudnúť, ako ho to naučil nejaký jogín v Južnej Afrike. Sme taká smiešna krajina.

Fakt je vám do smiechu?
Je mi do smiechu.

Autor: Text: TINA ČORNÁ