ov. Len v súčasnom repertoári Slovenského národného divadla má desiatku produkcií. Vyše dvadsať rokov stojí po boku režiséra Jozefa Bednárika ako jeho „dvorná" kostýmová výtvarníčka. Jej výtvarný štýl je neprehliadnuteľný, výrazný, farebne sýty ako celá jej osobnosť. Svojimi kostýmami chce divákom „vsugerúvať výtvarné zážitky" a darí sa jej to. Ľudmila Várossová.

Ako vnímate súčasné diskusie o kultúrnej politike?
Mrzí ma, že sa v poslednom období politika viaže s umením iba ako chladnokrvná kalkulácia, pričom víťazne vždy vyjde strana politikov. Umelci nikdy dôsledne nedotiahnu svoje výkriky. Nie je nikto, kto by v našom zastúpení viedol konštruktívny dialóg. Peniaze do kultúry musia ísť, inak kultúra padne a národ stratí svoju identitu. Nekultúrny človek sa podobá zvieratku. Ak je len čisto praktickou osobnosťou, do veľkej miery môže byť nahradený počítačom. To, čo je však na človeku úplne originálne, je umenie. Originálnosť v človeku nemožno potlačiť, majú ju rozvíjať práve tí, čo majú na to dispozície, teda ľudia s talentom.

Prečo by mal robotník z Michaloviec financovať operu v Bratislave?
To je hlúpy princíp. Všetci platíme dane aj na taký druh nadstavby, čo nevyužívame. Necítim sa len divadelníčkou, aj galérie chátrajú, nemajú ani to vybavenie, ale ani tú návštevnosť, ako by mali mať. Chyba je aj vo výchove. Treba nájsť kultúrnejší spôsob, ako mladým uľahčiť cestu do divadla, ešte kým sú vo vývoji. Ukázať, že divadlo je nevyhnutné na život ako ranný rožok s kávou. Sama na sebe to vidím. Nevyšla som z kumštírskeho prostredia, ale už na základnej škole som sa dostala do styku s divadlom, recitovala som poéziu na súťažiach, chodila vo výtvarného krúžku. Kedysi chodili na index do divadla aj študenti medicíny či právnici. Divadlo by malo byť spoločenským aktom, sprevádzané posedením s priateľmi pred i po ňom. Ľudia sa však naučili žiť veľmi izolovane. Egocentrizmus, ktorý u nás zavládol, je hnusný. Kastovníctvo, rôzne elitárske skupiny robia škodu tejto spoločnosti.

Divadlo je predsa z princípu elitárske.
Isteže, v opere vnútri trochu cítiť elitárstvo. Byť operným spevákom či dirigentom je veľmi ťažké, preto sú isté úchylky ospravedlniteľné. Už svojím spôsobom života nemôžu operní speváci nebyť elitou. Žijú inak ako my, inak nakladajú so svojou energiou. Svet operného speváka niektorých možno priveľmi pohltí, pre mňa sú to však nadľudia. Veď je napríklad neuveriteľné, ak Turadot spieva tri hodiny taký náročný part! Pravidelne sa mi sníva jeden sen, mám nočnú moru, že ochorie spevák, a mňa namiesto neho postavia na javisko, kde sa ukáže, že neviem spievať. Mám tam síce poruke šepkárku, ale noty nenašepkáš!

Prečo dnes ľudia chodia tak málo do divadla?
Divadlá ani festivaly nie sú dobre marketingovo pripravené. Ak nás valcuje reklama v hmotných sférach, aj do divadla sa musí ísť cez reklamu. Problém je aj v tom, že ľudia už nechcú po práci rozmýšľať, chcú len prijímať. Naši ľudia sú však dosť unavení. To, že sme sa ešte nenaučili oddychovať, je aj ekonomickou otázkou. Nemáme na to čas. Napríklad v Rakúsku sa človek považuje za neschopného, ak povie, že ‚nestíha'.

Súvisí to s politikou? Je stredná trieda nejaká devastovaná?
Áno, mantinely sa priveľmi posunuli smerom hore i dole. Intelektuáli sa síce nikdy nehrnú do sporov, ale tí naši sú celkom rezignovaní a v ofsajde. Zostali v anonymite, cítia sa dotknutí, nemajú veľkú šancu sa presadiť.

Robíte pre operu i pre muzikál? Považuje sa muzikál za nižší žáner?
Opera je asi skutočne najvyššie umenie, ale netreba zaznávať ani muzikály, niektoré sú vynikajúco skomponované. Muzikály nahradili operety, ktoré sú podľa mňa už trochu pasé.

Akú šancu presadiť sa majú scénografi?
Je to zložitý spôsob života. Nedá sa tým uživiť, tej práce by muselo byť veľmi veľa, až na hranici fyzického zvládnutia. Mladšia generácia to kompenzuje inými činnosťami, reklamou, užitým umením, vlastnými firmami. Paradoxom je, že napríklad realizácia scény je oveľa finančne zaujímavejšia, než tvorba. Je to smutné, že dnes len fakír môže chcieť vyžiť zo samotnej tvorby.

Ak sa povie, že scénografia bola krásna, ale produkcia hrozná, považuje to výtvarník za svoju pochvalu?
Je to lepšie, ako keby bolo zlé všetko. My výtvarníci by sme mali dať celej inscenácii aj nejaký svoj podpis. Moje kostýmy nepatria medzi ‚nevadivé'. Pripúšťam, že chcem ľudom vsugerovať istý výtvarný zážitok. Inak by mohli pokojne chodiť len na koncerty, nie do divadla.

Vaše kostýmy sú často výrazne ornamentálne. Architekt Adolf Loos považoval ornament za kriminálny čin. Máte pocit, že by ste sa vedeli úplne zbaviť všetkých tých flitrov, stužiek a vyšívaní?
Aj som sa zbavila, napríklad vo Verdiho Maškarnom bále inscenovanom v SND. Hudba často sama núti výtvarníka na dekoratívnosť, niekedy je zas sama osebe taká kučeravá, že vyžaduje striedmejší prístup, tvarovú a farebnú skratku, možno až nulovú farebnosť, lebo inak sa produkcia preje ako presladený zákusok.

Pracujete často s režisérmi Martinom Kákošom, Pavlom Smolíkom, Jurajom Jakubiskom, s vaším menom sa však najviac spájajú výtvarné inscenácie Jozefa Bednárika.
Beďo nemá rád javiskový minimalizmus. Popravde, my výtvarníci máme pri jeho inscenáciách dosť práce. Beďo je zaujímavý spolupracovník v tom, že na prvé stretnutie prichádza už aj s istou výtvarnou nahrubo načrtnutou víziou.

Kreslí si?
Kreslí si toho veľa, je predsa ‚šupkár', teda absolvent strednej umelecko-priemyslovej školy. Bednárik si však robí svoje škice len pracovne, ako orientačný režisérsky cestovný poriadok. Výtvarné vzdelanie má v jeho prípade výhodu aj v tom, že si vie svoje produkcie bravúrne nasvietiť. Napríklad ľavé strany scenárov Juraja Jakubiska sú také nádherné výtvarné štúdie, že ich možno rovno rámovať.

Bednárikove produkcie sa často označujú za gýčové.
Ak radi spracúvame gýč, nerobíme to preto, aby sme ho nejako velebili. Len sme prijali fakt, že je medzi nami a že ho nemožno ignorovať. Myslím si, že gýč patrí k nášmu životu tak ako všetko ostatné.

Máte svoju vlastnú definíciu gýča?
Je to niečo nepolapiteľné, niečo bezprostredne nepotrebné na život, ale s čím sa radi obklopujeme. S gýčom nám môže byť niekedy veľmi dobre, v istej fáze života všetci potrebujeme svojich ‚plyšákov'. Pre niektorých ľudí môže istá vec znamenať najvyššie štádium pôžitku, pre iných najvyššie štádium zhnusenia. Niekto ako ja, má kvetinový záhon, po ktorom mu behajú jeho vlastné psy. Moji susedia Záhoráci si však myslia, že pes je len na stráženie, takže môj záhon so psami môžu považovať za gýč. Gýč je niekedy aj to, čo závidíme iným ľuďom. Každý z nás občas zažil gýčový vzťah. Ak sme práve zaľúbení, dokážeme sa pozerať aj na veľmi gýčové filmy.

Nemáte niekedy pocit, že vás režisér Bednárik prevalcoval svojím umeleckým názorom?
Ak by som to tak cítila, už by sme sa rozišli. Mám však dostatočne buričskú povahu, pri našej práci dosť ťažko prežíva človek, ktorý je defenzívny.

Produkcie, ktoré ste s ním robili, kritizujú aj za to, že sú ‚stále rovnaké'.
S každým tvorcom je to tak, aj Picasso mal svoj rukopis. To je také paušálne hodnotenie. Pokladám za logické, ak niekto cituje sám seba, robia to aj iní režiséri. Rozdiel je len v tom, že Bednárikov rukopis je výrazný, preto viac udrie do očí. Ja by som mu skôr zazlievala, že priveľmi oklieštil rámec tém, ktoré ho zaujímajú. Kým ešte režíroval v Zelenči či v Nitre, vzrušovali ho námety, ktoré boli psychologicky zložitejšie.

Necítite sa niekedy hendikepovaná tým, že výtvarník nikdy nie je ten, kto prichádza s vlastnými titulmi?
Taká je pozícia scénografov v divadle, sme vždy druhí v poradí. Niektorí z mojich kolegov preto začali sami režírovať. Možno by som si aj ja chcela raz dať prvú čiarku sama.

Hercov sa novinári pýtajú, akú rolu by si ešte chceli zahrať. Vy ste si nedávno splnili jeden výtvarný sen Pucciniho princeznú Turandot. Koho by ste ešte chceli obliecť?
Chcela by som sa vrátiť intenzívnejšie k činohre. V opere je výtvarná stránka výraznejšia ako literárny podklad. Dnes sa mi však veľmi páčia produkcie, ktoré nie sú prvoplánovo výtvarne atraktívne, ale sú vnútorne veľmi silné.

Pôvodne ste študovali scénografiu u profesora Vychodila. Čo si na ňom predovšetkým ceníte?
Staval na javisku vzdušné zámky s presne určenými kótami. Ľahkosť jeho fantázie, kombinovaná s absolútnym zmyslom pre proporciu je podľa mňa dodnes u nás neprekonaná.

Nie je vám niekedy ľúto, že nenavrhujete scény?
Už nie. Našla som dostatok vzrušenia pri kostýmovej práci, cítim sa v nej ako ryba vo vode. Robiť kostýmy i scénu súčasne sa pri veľkých projektoch rovná takmer samovražde. Snažím sa však ‚votrieť do priazne scénografov' a byť pri koncipovaní inscenácie ako celku. Pre mňa bola aj tak najpríťažlivejšia fáza tvorby, konkrétne vymýšľanie scénickej technológie bolo pre mňa vždy tvrdým orieškom, pri kostýmoch v krajčírskych dielňach si však doslovne pradiem.

Šijete si niekedy aj sama?
Syna som kompletne obšívala do šiestich rokov. Šitie je praktická vec, ale zabudnete to ako jazyky, ak ich nepoužívate. Je však dobré so strihačmi komunikovať tak, aby vás nepristihli pri neznalosti technológie.

Čo pre vás znamenalo bábkové divadlo, ktoré ste začali študovať v Prahe?
Nehľadať v živote alebo aj na javisku za každú cenu logiku, možnosť aj v päťdesiatke detsky bezuzdne fantazírovať.

Občas vraj nejakú opernú speváčku oblečiete aj na ples? Neláka vás módne návrhárstvo?
Robím to skôr zpriateľstva, ale viem si predstaviť, že keby som raz dostala ponuku urobiť módnu prehliadku, bolo by to pre mňa oslobodzujúce. My scénickí výtvarníci máme za tie roky nazbieraných toľko skúseností z dobovej literatúry, že by asociácie vznikali asi veľmi spontánne. Ja uznávam francúzsku školu módneho dizajnu, ktorá prináša celkom nové nápady, síce bežne nepoužiteľné, ale možno po rokoch predsa len niekedy citovateľné aj v komerčnej sfére. Naši návrhári však navrhujú ‚nositeľné' veci. Tomu by sa mohla venovať aj lepšia konfekcia.

Aký je rozdiel medzi módnym návrhárstvom a kostýmovým výtvarníctvom?
Diametrálny. My obliekame literatúru, postavy z diela, navyše aj interpretov, ktorí nie sú vždy fyzicky ideálne disponovaní. Módni návrhári to majú ľahšie, lebo prakticky obliekajú anonymné postavy, naklonované anorektičky. V módnych modeloch sa ich položiví nositelia raz prejdú po móle, herci však musia v kostýme vydržať tri hodiny. Naša robota je chúlostivá. Pre herca je dôležité, aby kostým dokresľoval postavu, ale aj to, aby ho nepociťoval ako naschvál od výtvarníka.

Chceli ste byť pôvodne voľnou výtvarníčkou. Viete si dnes predstaviť život bez divadla?
Dokážem si užívať aj samotu, ale ten kontakt s ľuďmi, ktorí patria medzi veľmi rozdielne society, od režiséra počnúc po remeselníka v dielni, by mi chýbal. Som rada, že zažívam tento rozmer divadla.

V opere sú účinkujúci rozdelení na sólistov a zbor. Pristupujete k nim rozdielne?
Každú postavu robím s rovnakou vážnosťou, hoci hierarchia je, prirodzene, vopred daná. Niekedy sú však práve zbory dominantnejšie ako sólisti. Operné divadlo treba vnímať ako monumentálny obraz, vždy sa dívam na celok s prižmúrenými očami, ako tá mozaika drobných šperkov celkovo vyzerá.

Viete, ako zboristi vôbec vyzerajú?
Poznám zboristov veľmi dobre po mene, nie sú to pre mňa anonymní ľudia, dokonca aj v divadlách, ako Národné v Prahe, kde nepracujem až tak často. Je to zvláštne, ale vzťah kostýmového výtvarníka a hercov je veľmi intímny. Beďo mi občas povie: ‚No povedz, čo je nové, na tých kostýmových skúškach sa všetko dozvieš.' Skutočne si niekedy povieme veľmi dôležité intímne veci, ktoré si možno nepovedia ani s kolegom. Snažím sa to nezneužiť. V skúšobniach nesmú byť namontované reproduktory. Je to zvláštny psychologický jav, len čo sa vyzlečiete do ‚kombinétky', vyzlečiete sa trochu aj z duše.

Vaše kabaretné kostýmy veľmi často viac odhaľujú ako zakrývajú. Aký máte vzťah k spodnej bielizni?
Spodná bielizeň by mala by dokonalejšia ako vrchné šaty, veľmi môže pomôcť k sebavedomiu. Bezprostredne sa totiž dotýka kože, patrí k nám viac ako vonkajšie šaty. Na spodnej bielizni nikdy nešetrím, kupujem si kvalitnú, značkovú.

Tento typ ‚kostýmu' je v produkciách na erotické dráždenie.
Divák si to žiada a ja sa tomu nebránim. Erotické hry patria k životu, je to niečo úplne prirodzené, netreba tomu klásť zábrany, lebo inak by pretlak vytváral agresivitu, ktorá by sa vystreľovala inde.

Prezentuje divadlo tie najvyššie či tie najnižšie pudy?
Aj také, aj také. My výtvarníci sme však v správnej chvíli odstrihnutí od divadla. Uchmatneme si z neho to najzaujímavejšie, a tú prevádzku, tú otročinu nechávame na spevákoch či hercoch.

Dnes sú herci milovaní, ale boli obdobia, keď patrili na okraj spoločnosti.
Naozaj sa môže stať, že aj v súkromí majú stále nasadenú masku, lebo sú napríklad vystavení verejnému tlaku, alebo v ich podvedomí stále kolujú iné životy. V tomto však neexistuje morálne zdvihnutý prst, je to rizikové povolanie. My výtvarníci vieme nájsť inšpiráciu iným spôsobom. To, čo zažívame v našom svete, nevidno na povrchu. Herci to zažijú aj vlastným telom. Je to iný spôsob spracovania emócie.

V poslednom čase ste robili často aj rôzne travesty šou.
Tabu sa skončilo, sme oveľa liberálnejší ako predtým. Niekto to robí zpresvedčenia, lebo cíti, že je taký, pre iných je to zas len sexuálne dráždenie. Súčasnosť je celkovo unisex.

Nemali ste na muzikál Klietka bláznov aj negatívne reakcie?
Nie, muzikál apeloval na toleranciu, navyše to bolo podané vtipnou formou. V zákulisí nám bolo veľmi veselo.

V divadle sú však vyskytnú aj celkom iné nálady. Ako znášate konflikty?
Sú ľudia, ktorých napätie inšpiruje, preto si ho priam vyrábajú. Nie som ten typ, ale nie som ani pacifistka. Myslím, že viem byť pri práci pomerne naliehavá, a moje ústupky musia byť zdôvodnené. Občas to aj iskrí, ale neriešim to zabuchnutím dverí, tento typ problémov si neberiem so svojej súkromnej sféry. Skôr sú to iné veci, pre ktoré nespávam: či sme si sadli s režisérom, či to veľmi iskrí medzi inscenátormi. Napríklad je pravda, že v generálkovom týždni pred premiérou Fausta a Margaréty v SND si jedna speváčka predo mnou odpľula. S tou pani som však potom mala dlhé roky veľmi dobrý vzťah.

Táto inscenácia z roku 1989 bola ocenená aj na festivale v Edinburgu a má byť opäť obnovená v novom Národnom divadle. Podarilo sa vám ňou urobiť istý prelom v inscenovaní opier na Slovensku. Stalo sa tak preto, že ste v tom čase o opere ako žánri vedeli tak veľa, alebo naopak, tak málo?
Nemali sme zábrany. Ja som za socializmu nemohla cestovať. Prišla som do operného sveta ako panna, nezaťažená predsudkami, bez znalosti operného kánonu. Mali sme však šťastie, že hlavní aktéri tejto opery bol veľmi mladí a podvedome cítili, že aj oni chcú niečo iné. Nechceli ‚tesilovú' ale ‚texaskovú' operu.

Uvažovali ste niekedy o emigrácii?
Áno, môj manžel bol perzekvované dieťa, nemal možnosť cestovať ani študovať to, čo chcel. Našťastie, už neľutujeme. Manžel dnes pracuje v Rakúsku, aj syna Martina sme vychovávali veľmi otvorene k svetu, sme taká európska rodina.

Aké máte najkrajšie zážitky zo zahraničia?
Z dobrého jedla a dobrej opery, výnimočne aj z muzikálu. Nikdy nemám zážitok z pekných šiat. Ak si aj niečo kúpim, tak to má pre mňa len symbolickú hodnotu.

Máte fotografickú pamäť. Robíte si skice, fotografujete si svoje cesty?
Mám veľmi dobrú vizuálnu pamäť. Viem sa zahľadieť na jednu vec a spracovať ju aj oveľa neskôr. Ak si sadnem ku káve v Paríži a chvíľu sa len tak dívam okolo seba, viem, ten pocit, ato, čo sa okolo mňa dialo, opísať aj o dvadsať rokov.

Ste mestský typ človeka?
Bola som niekedy vyslovene bratislavské dieťa, nikdy som si nevedela predstaviť, že by som mohla byť šťastná na vidieku. Môj rozhodnejší muž ma však zatiahol bývať mimo Bratislavy, a dnes ho za to velebím. Myslím si, že som oveľa harmonickejšia, rurálny spôsob života sa mi páči. V poslednom čase som však celkovo trochu prehodnotila svoj život.

V čom?
Mám pocit, že som doteraz fungovala ako motor. Nahovárala som si, že robím niečo neopakovateľné. Nedávno som však bola nútená zvážiť svoje priority. Zahapruje zdravie a zrazu človek zistí, že život má aj iné podoby. Ako hovorí môj manžel: „Moja žena až v päťdesiatke zistila, že je smrteľná." Nejde o nejaký vekový medzník, dušou som stále veľké dieťa a nikdy som sa nezatvárala do nijakých konvencií. Uvedomila som si však, že je to malý zázrak, že popri robote, ktorá je hektická a pre ktorú som bola dravá až sebecká, mám rodinu a vyrástol mi syn. Veľmi chcem samozrejme ďalej pracovať, ak to bude možné. Je to možno choré, ale pri práci som šťastná.